31 decembra, 2005

Squash

Priebežná správa z mladej silvestrovskej noci

Hráme squash.
Pravidlá asi ako v tenise. No a?
Nedávno sme dohrali tretiu hru.
Stav napriek tomu nerozhodný.

Práve som podával.
Jeho terajšia odvrátila moje zdrvujúce podanie spomaľovacím lobom lebo šušulky akosi začali zazerať.

Tak som odložil štandardné 0,4 cl rakety na bezpečné miesto v kredenci a loptičky vrátil do chladničky.
Vyzerá to tak, že si zahráme už iba dve hry a máme po zápase, lebo ďalšiu sadu 16 percentných loptičiek firmy Drinks union a. s. nemáme.

Poznámka.
V tomto štádiu hry je vítaný každý ďalší hráč s vlastnou sadou loptičiek.
K dispozícii je široký výber rakiet s rôznymi druhmi výpletov a ihrisko so skvelým oddychovým komplexom.

29 decembra, 2005

Daňový raj

Sú dve skupiny žobrákov.
Prvú tvoria tí, ktorým dám almužnu a hotovo. Obhod uzavretý.
V druhej sú tí, ktorí vo mne navyše vyvolávajú pocit, že za všetko ich trápenie môžem ja.

Neviem prečo je to tak.
Najmä ak sa člen druhej skupiny nijako nelíši, ani správaním, ani výzorom od členov prvej skupiny.
Neprišiel som ešte na to, prečo niektorým žobrákom z druhej skupiny platím aj akúsi daň v podobe pocitu viny.

Samozrejme sú v druhej skupine aj ľudia, ktorí DPH rôznymi asertívnymi spôsobmi vyberajú úplne vedome.
Manipulujú so mnou.

Zajtra idem do práce hoci mám dovolenku.
Komusi sa podarilo vyvolať vo mne remanentný pocit, že za celoročný hospodársky výsledok firmy som zodpovedný práve ja (ne)vykonaním práce v poslednom pracovnom dni roku.

Premýšľam o daňových rajoch.

24 decembra, 2005

Haluz

Pozerám na titulnú stranu denníka SME. Číslo 296/Ročník 14/23. 12. 2005/PIATOK

Vpravo hore je neprehliadnuteľný obrázok s nápisom: Šťastné a pokojné Vianoce Vám želá denník SME.

Prečo?
Prečo k tomuto textu zobrazuje trpiaceho Ježiša na kríži, symbol Veľkej noci!?

Robí si zo mňa denník prču alebo vie o kresťatnských symboloch ešte menej ako ja, ateista?
To na Veľkú noc umiestni na titulku betlehem?
Ani by som sa nečudoval.

19 decembra, 2005

DivnýJanko

Neponáhľa sa z práce domov.


Obyčajne ho z roboty musí vyhodiť vrátnik odovzdávajúci budovu policajnému monitorovaniu.
Muž odchádza, ale nejde domov.
Zíza do výkladov, číta oznamy o akciách. Vchádza do predajní, obzerá. Nekupuje.
Študuje jedálne lístky vedľa vchodov do reštaurácii. Nevchádza.
Motká sa po uliciach nechávajúc za sebou zohavené cigarety.

Posledná zastávka.
Neskoro večer platí v hypermarkete za Horalku. V kávomate utráca mince za niečo teplé.
A potom domov.
Domov?
Ani nezažína. Len v kúpeľni.
Rýchle umytie a pád do postele.
Okamžitý spánok.

Dnes je to iné.
Doma ide najprv do prázdnej izby a na miesto, kde bola nedávno postieľka, kladie novučičké auto. Dodge Viper.
Potichu sa umýva a padá do postele.
Nezaspáva.

16 decembra, 2005

Kračún

Je po polnoci. Moje šušulky už dávno spia a na mňa lezie predvianočná nálada.

Typicky nesviatočná.
Vo zvyškoch svetla a hluku vnímam blížiace sa sviatky.
Všade okolo mňa panuje nepriadok, vzor „bordel ako v tanku“.

Dnes nám menili okná v dvoch izbách.
Okolo nových plastových rámov vrieskajú obrovské fľaky opadanej nekvalitnej omietky.
V obývačke sa povaľuje, inak vzorne(?) uložený, obsah odkladacích zásuviek spod postelí.
Panoptikum demodé odevov, uterákov a obliečok „do výbavy“ dopĺňa zbierka neuveriteľných rároh a relikvií.
Aj osempalcovú disketu IZOT s kapacitou 180 kB som našiel. Na štítku je nápis CP/M.
Aj meter osemstopovej bootovacej diernej pásky operačného systému FOBOS.
Blšák v Užhorode šuvix.
Kedy konečne nazbieram silu zošrotovať, skartovať, rozdupať a všetko vyhodiť?
Dnes?

Do Dňa žiariacich detských očí ostáva týždeň.
A ja začínam byť nervózny lebo určite viem, že som pri evakuácii pred prachom nevidel darčeky pre Nerváčku a Skoropologramotnú.

Kam som ich pred časom ukryl?
Kto mi poradí?

11 decembra, 2005

Päť dní v tichom dome

Osemdesiattri schodov hore, vpravo, rovno, potom vľavo. Číslo päť. Dvakrát denne.

Streda.
Strach z neznámeho, bolesť rozpichaných žíl na ruke. Uniformy. Zoznamka. Neznámy jazyk.

Štvrtok ráno.
Malá dávka sirupu, nezmyselné bľabotanie, apatia a potom ničota. Tma.

Štvrtok na obed.
Obrovské modré detské oči, bezfarebné pery, bolesť. Šepot. Stískanie ruky. Spánok, spánok, spááánok...

Piatok.
Neisté kroky. Amnézia. Mamka! Anastacia. Hadia žena. Televízor.

Sobota.
Studené robí dobre. Spoznávanie domu. Maľovaný moták domov.

Nedeľa.
Nádej. Všade nádej. Prišla nová, s ochrankou. Stále nádej.

Pondelok...

04 decembra, 2005

Prvá

V mojom živote je niekoľko prvých. Myslím žien, samozrejme.
A prvé sú nezabudnuteľné. Alebo nie sú?
Presvedč sa.

Zahraj si jednoduchú hru.
Na tvojej sexuálnej orientáci, ani na pohlaví nezáleží.
Nepochybujem, že si hru dokážš prispôsobiť.

Vezmi si papier, niečo na písanie a píš (alebo skopíruj a vytlač):

Prvá,
- ktorá sa mi páčila
- ktorej som povedal, že sa mi páči
- ktorá mi povedala, že sa jej páčim
- ktorá prišla na rande
- ktorá neprišla na rande
- ktorú som chcel pobozkať ale nedala sa
- ktorú som pobozkal
- ktorá ma pobozkala
- ktorá ma chcela pobozkať ale ja som sa odvrátil
- ktorú som chcel pretiahnuť ale doteraz o tom nevie
- ktorú som chcel pretiahnuť ale nedala mi
- ktorú som pretiahol
- ktorá chcela pretiahnuť mňa
- ktorá chcela pretiahnuť mňa, ale nie ja ju
- ktorú som miloval (ľúbil)
- ktorá milovala (ľúbila) mňa
- s ktorou sme sa milovali (ľúbili) navzájom

Pripíš mená ak také ženy žijú alebo žili.
Že si nespomínaš? Tvoj problém. Vyrieš ho!

Koľko rôznych žien je na zozname?

Viac ako jedna?
Tak zakrúžkuj prvú z prvých. Tú čo je v tomto zozname stelesnením slova prvá.

Len jedna?
No teda! To ma už čítajú aj deti?

Čo ďalej?
Veď vieš. Tak ako ja. Nepochybujem o tom.

02 decembra, 2005

Štvorce

Dnes je to rok, čo som na blog napísal prvý text.

Tak som si povedal, že skúsim niečo nové.
Vyjadriť sa ešte menším počtom písmen ako zvyknem.
Tu je výsledok.

Počúvaj!


Powered by Castpost

Takto to vyzerá na konci




Zaujalo ťa? Tak klikni

Cestovka

Telefonát na číslo 0800 123 456. Centrum služieb zákazníkov Slovak telekomu.

- Dobrydeň, mamproblemscestovkou
- To mi je ľúto, pane.
- Lutosťminepomože. Robtestymdačo.
- Prepáčte ale nie je mi jasné ako Vám Telekom môže pomôcť v podnikaní.
- Jaknenijasne? Trebamidaťdopriadkucestovku.
- Potrebujete zriadiť bezplatnú linku do Vašej cestovnej kancelárie?
- Co? Jakacestovnakancelarija? Jakstenatoprišla? Janiesompodnikateľ!
- Veď hovoríte, že máte problém s cestovkou!
- No! Scestovkoualeniescestovnoukancerarijou
- Nerozumiem Vám.
- Jaknerozuimiete? Mamodvasakciovylelefon Siemens Gigaset C-100. Nefuguje!

01 decembra, 2005

Staré zranenie

Sedím v robote, riešim za peniaze cudzie problémy.


Skoro všetky moje vstupné porty sú zatvorené.
ICQ, MSN a Yahoo! som ani nezapol.
Aktívny je iba poštový klient monitorujúci služobné mejly.

Na jeden, bezpečne sa tváriaci, vstup do seba som zabudol.
Na sluch.

Za oknom počujem cestárov. Nesnažím sa im rozumieť.
Rádio ticho vylučuje jednu pesničku za druhou.
Reklamné drísty o gigantických akciách v Lidli mi netrhajú žily.
Táraniny moderátorov nevnímam.

Produktivita práce dosahuje vrchol.

Až do chvíle, kým sa mi cez uši až do mozgového kmeňa nezahryzne melódia.

Spevák Scorpions síce spieva po anglicky

white dove
fly with the wind
take our hope under your wings
for the world to know
that hope will not die
where the children cry
...

ale ja počujem slová v úplne inom jazyku s úplne iným významom

igen, jött egy gyöngyhajú lány,
álmodtam, vagy igaz talán,
zöld meg kék, mint rég,
igen, jött egy gyöngyhajú lány,
álmodtam, vagy igaz talán,
...

Staré zranenie sa obnovilo.

30 novembra, 2005

Zázrak

Večer prišla Sponzorka. Zastavila sa cestou z Tesca. Doniesla šušulkám mandarínky.


Bola akási iná, zmenená.

- Stalo sa ti niečo? Pýtam sa.
- Tak aj ty fi ffimol! Vypadli mi dva vuby v potéfy
- Čo? Nerozumel som.
- Aha! EEEEEEEE!

Zazubila sa. (Ozaj, ako sa zubia bezzubí?)
Chýbali jej dva predné zuby.
Nevyzerala, že by dostala do zubov.
Záhada.

- A to sa ti ako stalo?
- Ja neviem. Mufeli mi vypadnúť. Aj fom ich uv hľadala. Nif.
- Z protézy ti vypadli zuby?
- Uhm.

Bola celkom hotová.
Kto jej do rána vyrobí novú protézu?
Zajtra cestuje k príbuzným do Tramtárie. Ani cez pasové neprejde, keď sa ani na vlastnú fotku nepodobá.
Tentoraz som si svoje priblblé rady odpustil

Situacja sos, situacja chelp (TATU: Dvesti po vstrečnoj)

Odišla s tým, že sa ešte vráti, lebo nechce volať do tramtárie z mobilu.
Že zavolá od nás.
To zas budú Tramtarijčania hundrať, aké sú nahovno linky, že nerozumieť.

Po ôsmej prišla.

- NaZdar ZaSrani. Pozdravila už vo dverách.
- Ako to, že nešušleš???
- Narááástli mi na protéééze zubyyy! EEEEEEEEE

Vysvetlenie zázraku (bielym na bielom):
Sponzorka v rámci prípravy na cestu, pri upratovaní, natrafila aj na predchádzajúci model zubnej protézy.
No a tá protéza mala o dva zuby menej, lebo ich nebolo treba. Na ich mieste boli vtedy ešte „živé“ zuby.
A keď sa Sponzorka chystala do Tesca vložila si do úst práve ten starší model. Aké jednoduché.

27 novembra, 2005

Sobota

Drobne mrholilo, chodníky mokré, nič mimoriadne.

Bol som voliť, nič zvláštne, nebola to premiéra.
Vedel som, že nás bude voliť málo. Bolo mi to jasné už dávno.
Začujem vyhovorky o slabej účasti na voľbách zavinenej počasím. Déja vu.

Z volebnej miestnosti som šiel ohmatať víťaza konkurzu na domáce zábavné centrum.
Už, tuším, tretí krát.

Vyzeralo to na nudný večer.

Kým som bol v Nayi volala srdca môjho šampiónka.
Vraj sa mám cestou domov zastaviť v Carrefoure na oddelení hygienických potrieb.
Teraz?
Uprostred obdobia medzi lunárnymi slávnosťami?
No čo.
Šak žiadny problém.

Stojim pred regálom v ruke mniagam čierne ucho modrého košíka.
Chytá ma panika. Netušil som, že ich je toľko druhov.
Vlastne prečo nie?
Veď každá žena ju má inú. Onú.

Volám.
Vymenúvam značky, modely a ceny.
Zbytočne.
Je to celé na mne. Som nositeľom absolútnej dôvery.
Len ako ju nesklamať?

Už sa nenudím.

Čítam nápisy na škatuliach.
Nadarmo.
Vyznám sa do toho ako Pinocchio do potápania.
Dámy prechádzajúce okolo sa uškŕňajú.
Zrejme vyzerám ako pristihnutý pri onanovaní.
Chce to nejaký skutok.

Pristavujem ženu, čo ide práve okolo.

- Prosím vás, pani, ktoré Alldaysky by ste si kúpila vy?
- ... (zaskočená, pohoršená)

Kupujem škatuľu Utralajtiek, model Fresh.
Dôvod? Ich škatuľa sa mi najviac páčila.
Kráčam ku kasám.
Starostlivo si vyberám pokladníčku.
Predsa si nepokazím večer! Túžim po neopakovateľných ženských pohľadoch.

Ľahostajne zosníma kód.
Zdvihne hlavu.
Naš pohľady sa stretnú.

Jupííííí.
Nesklamala.

23 novembra, 2005

Prírastok do slovnej zásoby

Pri preliezaní po spriatelených blogoch, ako inak, som natrafil na zaujímavé slovo.

Nemám pocit, že ono slovo by mimoriadne prznilo slovenčinu, tak som sa rozhodol, že ho začnem používať na označenie niekoľkých ľudí, hodných toho slova.

To slovo je blogebrita

Nemusím vysvetľovať, nošak?

22 novembra, 2005

Buzeranti do plynu!

Kto ovláda poľskú spoločnosť?

Čakal som Nerváčku. Vytiahol som z tašky noviny, SME z 21. novembra 2005 a stislo mi hrdlo.


Pomerne rozsiahla správa z titulnej strany oznamuje, že Poľským homosexuálom zastavili pochod.

Dôvod?
Policajti by nedokázali zaistiť bezpečnosť jeho účastníkov.
Ľudia, niekoľko stoviek, sa napriek zákazu zišli a dali sa na pochod.
Pochod neozbrojených ľudí zastavili policajní rytieri, ktorí nakoniec demonštrantov násilím rozohnali.
Asi takto vedia zabezpečiť ich bezpečnosť oveľa lepšie.

Prečo ma to irituje?
Na ilustračnej fotografii stoja obrnenci čelom! k demonštrantom.
Prečo???
Ak mali chrániť ich?

Za ich chrbtom stoja priaznivci ultrakatolíckeho a nacionalistického združenia Celopoľská mládež, fanúšikovia mládežníckej organizácie extrémistickej strany Liga poľských rodín.

Správa hovorí, že homosexuáli si posadali na zem a zapálili sviečky.
Obkolesení policajtmi, ktorý chránili extrémistov pred sediacimi ľuďmi,
„Ohrození“ občania, vykrikovali aj to, čo tvorí nadpis článku.
Nechutné.

Poľsko tak, v mojich, očiach priznalo, že nie je schopné ochrániť občanov pred extrémistami.
Teraz neochránili homosexuálov.
Koho budú nabudúce poliaci posielať, spoza chrbtov polície, do plynu?
Invalidov?
Dôchodcov?
Grínpísakov?
Odborárov?

Čaká to aj nás?
Už to tu máme?

Poznámka:
Viac informácií je napríklad tu: Gay pride parade banned in Polish city of Poznan

21 novembra, 2005

Príručka dobrej manželky

Koncom minulého týždňa chodila domov Jeho terajšia uťahaná ako burlak.
Prognóza na tento týždeň: niveau croit

Cez víkend sa šla hudobne sústrediť tak som „voľný večer“ trávil preliezaním spriatelených blogov.
Natrafil som na Príručku dobrej manželky.
Z roku 1955.
To boli časy!

Stačilo naštudovať príručku, správať sa podľa nej a šťastné manželstvo sa stalo skutočnosťou.

Búúú ha ha.

Na ako dlho?
(Iba) mne sa zdá, že žiadne šťastné manželstvo fungujúce podľa príručky nejestvuje?

Možno keby tak ešte niekto napísal zbierku, vyvesil na sieť a pravidelne aktualizoval na základe príspevkov šťastne, podľa ich predstáv, vydatých manželiek.
Aspoň na pobavenie.

Ako napríklad "Osem tipov pre dobrú (kresťanskú) manželku.

19 novembra, 2005

Ci beky!

Emigrant?



Srandička?

Nepredstavujem si

Poloplný autobus. Sobota, tma, krátko po šiestej poobede.

Sedíme s Nerváčkou v prvom pravom rade a „šoférujeme“

Mužský hlas rázne nahlas, zozadu.

- V autobuse sa nefajčí!

Ženský hlas počuteľne, zozadu.

- Vykašlite sa na to. Čo ak má nôž? Dáte sa zabiť kvôli cigarete?

Obzeráme sa, ja i Nerváčka.
Fajčiara nevidno.
Dym necítim.
Črieda spolucestujúcich sa tvári ako v nemocničnom výťahu.
Asi sa nám to zazdalo.

Článok súvisí s nedávno publikovaným Predstavujem si

17 novembra, 2005

Übersexual

Je 17. november 2005 a.d. Deň ako vystrihnutý z béčkového westernu.

Lenivý.
Spoza okien nádherné počasie.
Nefučí. Ibaže kus chladno.
Viditeľnosť, ako keby Všemohúci zobral do čistiarne vzduch.
A ľuďom pamäť.
Nemám komu čo vyčítať lebo i ja som dnes scepenel doma, pri najbližšej rodine.

Aj tu vládne lenivosť.
Siesta.
Zaväzovania sadla, ako by povedala babka.
Na tanieroch umierajú zvyšky rýchleho obeda.
Jeho terajšia zvädla. V spálni.
Šušulky s odkrvenými mozgami ľahostajne zízajú na telku.
Rozprávku dávajú. Tuším štvrtú reprízu.
Lepšie ako pripraviť si tašku do školy. No nie? No áno.

Zapínam počítač.
Sova Ereses hlási, že lenivosť dosahuje rozmery pandémie.
V pošte čosi je. Jeden osirelý list.
K mi píše.
Úprimne sa teším.
Zvláštny vzťah mám s touto K. Samozrejme vyfantazírovaný a s ňou seriózne nekonzultovaný.
Odpovedám.

Vyberám sa po svojej obľúbenj trase na sieti a odbočujem z nej na prvej križovatke.
Na druhej novej zastávke nachádzam mne neznáme slovo.
Do webového GPS robím značku
A zapínam radar.
Pátram.
Čítam.
Robím ďalšie značky.

Premýšľam, kto na Slovensku je übersexuál.
Hej, to je to nové slovo.

Po dlhšej chvíli zisťujem, prepáč Braňo (Mojsej), že posledný už umrel.
Ešte za socíku.
Dedo z otcovej strany.

Hneď mi je lepšie.
Som potomkom posledného slovenského übersexuála!
No ale...
Nemalo by mi 17. novembra robiť lepšie niečo úplne iné?

_____________
Keď je dnes už ten, prepytujem, sviatok pridám zadarmo pár značiek z webového GPS:
übersexual kicks metrosexual
Metrosexual man bows to red-blooded übersexuals
Übersexual

Em lugar do metrossexual, o homem do futuro será "übersexual"
Say hello (or don’t) to the übersexual

15 novembra, 2005

Predstavujem si

Pracujem ako sprievodca rýchlika.

V jednom kupé sedia tri dievčatá a dvaja chlapci, maturanti
Vo vedľajšom kupé skupina asi šiestich mužov s vyholenými hlavami
Dvaja muži s vyholenými hlavami kopú do zamknutých dverí kupé maturantov a snažia sa ich vyvaliť vykrikujúc „Antifa otvor! Pomstíme sa vám za všetko!“

Analyzujem situáciu.

V kupé sedí päť ľudí.
Do dverí kopú dvaja nevychovanci.
Nečinne na nich pozerá asi šesť zdravých mužov z vedľajšieho kupé.
Ostatní cestujúci tiež nepovažujú kopanie a vykrikovanie za hodné pozornosti

Čo robiť?
a) slušne požiadať výtržníkov, aby prestali obťažovať spolucestujúcich kopaním do dverí
b) slušne požiadať spolucestujúcich, napríklad šiestich zdravých mužov, aby presvedčili dvoch výtržníkov o tom, že kopať do dverí sa nepatrí.
c) Robiť si svoju prácu

Riešenie?
Cé je správne.
Študenti sú zamknutí.
Ja som s výtržníkmi na jednej chodbe chránený militantne ľahostajnými cestujúcimi.
Spomeniem si na mŕtveho študenta, ktorého podobní muži, zrejme len tak, z plezíru, dobodali na smrť iba preto, že šiel okolo. A pamätám si, že podľa správy z patológie si do obete pichlo viacero nožov.

Odchádzam keď ma študenti, s najmenej jedným mobilom, žiadajú, aby som aspoň zavolal políciu. Ešte počujem ako gymnazisti telefonujú „...že ich vo vlaku napádajú (údajne skíni) a snažia sa rozkopať dvere kupé, v ktorom sa uzamkli“

Dnes ma generálny riaditeľ stiahol služby.
Lebo ak „sprievodca spozoruje, že do vlaku nastúpila podozrivá skupina osôb, má to okamžite nahlásiť Železničnej polícii, ktorá zabezpečí doprevádzanie vlaku.“

Nie som samovrah tužiaci iba po tom, aby ho v presilovkle dobili výtržníci.

Od čias chlapčenských bitiek viem, že jediná šanca, ako vyhrať bitku so skupinou, je ujsť.
Generálny vyrastal kde? V teráriu luxusnej vily?
Alebo sa chce mojim potrestaním niekomu vopchať do zadku?

Koniec predstáv.

Fakt by som rád vedel, ako si železnica predstavuje pozrivú skupinu osôb.
Naozaj by som rád vedel, ako si železnica predstavuje podozrivú osobu.

Píšme všetci modrým perom?

Myslím, že by sme mali odmeňovať tých, čo pomáhajú.
Trestať jediného, z množstva tých čo nepomohli, je choré.

Súvisiace články:
Študentov vo vlaku napadli skinhedi, nikto im nepomohol
Sprievodcu, ktorý nepomohol stiahli zo služby

14 novembra, 2005

Len citát

Vytrhol som ho z kontextu lebo sa mi zdá, že má univerzálnu platnosť.

Od tvojej ostražitosti závisí, či tichá domácnosť bude ešte nočnou morou alebo už hroznou skutočnosťou. (Surgíva)

Zdroj: diskusia k článku Ako odstrániť feminizmus

Sezóna

Mal som naivnú predstavu, že je sezóna. Dokonca v plnom prúde.

Dávno po prázdninách, Vianoce bezpečne ďaleko.
Už dvakrát som už toto obdobie prežíval just ako teraz.
A nepoučil som sa, trpák sprostý.

Vybral som sa teda k dvanástim mesiačikom.

Mesiačik Blšák si poklopkal po čele, nechápal som a zavrtel hlavou.
Keď videl ako som posmutnel ponúkol mi na obvesenie inovovanú teleshopingovú rybu.
Takú čo škriekala Mery Chrismas, alebo čo a plieskala chvostom keď sa niekto priblížil.
Lenže teraz ryba na seba vzala inú podobu!

Nahý exhibicionista v plášti. Ako z nasprostastých vtipov.
Škriekal síce niečo iné, ale aj on kýval nadrozmerným „chvostom“.
Väčšiu nechutnosť, vystavenú očiam detí, som nevidel.

Šiel som teda poprosiť mesiačka Carrefoura.
Nebol doma.
Odchytil som teda za lakeť jeho sluhu Rollera.
Vypočul si moju, čo najponíženejšiu, žiadosť a niekomu zavolal.
Vzápätí mi povedal E E.

Depka!

Až doma, pri umývaní riadu, mi zišla na um spásonosná myšlienka. (To asi tá teplá voda s detergentom)
Zavolal som Oxane.
Nesklamala.
Požičala.

Nerváčka môže dnes začať plavecký zdokonaľovací kurz s Natálkinou čiapkou na hlave!
Ufff!

10 novembra, 2005

Zbytočná námaha, Kevin

Kevin Mitnick, hackerská celebrita, pred časom vydal knihu.

Nedočítal som ju, lebo základná myšlienka z nej už po piatich kapitolách svieti ako vlasy Klekí Petru.

Môžete si informačný systém firmy zabezpečiť certifikovaným hardvérom a softvérom a zamestnať špičkových, rusky hovoriacich, informatikov a celé to bude na prd.
Prečo?
Lebo vo firme pracujú aj iní ľudia.
Tiež špičkoví.
Lenže nie v informatike a v bezpečnosti dát.

Dlhoročná reálno-virtuálna priateľka Keline mi napísala list.
Celý ho odcitujem.

Môj prvý internetový obchod

Čo pod stromček? Knihy, áno, krásny darček, chce sa mi chodiť do mesta? Nie, nechce. Kto ma prvý napadne v súvislosti s internetom, no predsa Jej bývalý, áno, ihneď poslal odkaz www.martinus.sk.

Snorila som, snorila, jéééj, aj puzzle, ďalší pekný darček, predsa si to nenechám len pre seba, kolegyne tiež chcú, spísaná objednávka, nechýba HP6. Ešte raz som si overila, že všetky chceme, to čo chceme, doma mám internet, objednám.

Cez víkend som objednala, potvrdila, odoslala objednávku v celkom slušnej sume, zhruba 5000,- Sk.

V pondelok, kvákame pri káve, áno, objednávka je odoslaná, celé happy.....lenže Vitny snorila tiež na martinuse, chcela Nevedkove dobrodružstvá pre jej lásku, ale musela by platiť poštovné, vymýšľame, že veď doobjednám k mojej objednávke.

Ale neviem, či sa to dá, nemám čas teraz, večer doma skúsim. Vitny nelenila a chcela sa telefonicky spýtať, či je to možné, je...normálne si objednala k mojej objednávke Nevedkove dobrodružstvá, bez hesla, overenia objednávky!!! Ako to??

Bežne. Bežne??? Ochotná pani v martinuse jej vykvákala všetko o mojej objednávke a to Vitny spomenula len moje meno a že som robila objednávku cez víkend a s kľudom Angličana mi tam pridala aj jej objednávku, aj s vedomím toho, že je ona moja kolegyňa, aká, to je jedno, či nie zákerná, veď je objednávka väčšia...

A to ma naštartovalo......telefón...áno, vidím, že mám v objednávke o jednu knihu viac, ako je to možné??? Že to moja kolegyňa, bez hesla?? ....no, nepotrebovala za dôležité overovať, lebo kolegyňa vedela skoro všetko o mojej objednávke.....no a??? ja sa môžem s hocikým o tom rozprávať, ale nikto mi okrem mňa nemôže zasahovať alebo meniť objednávku!!!...ak by mi ju zákerne pomenila, trebárs tituly....príde dobierka, ja zaplatím, ako sa ubránim????.....koktala, tárala....Som naivná, že som si myslela, že ak zadávam svoje osobné údaje a dám heslo, že je to zaručený obchod???.....Neviem, potom načo mi je heslo, ak cez telefón cudzia osoba si zavolá a dotyčná v marinuse jej všetko vykváka????

Zatiaľ ma to neodradilo, lebo ich stránka sa mi veľmi páči, dúfam, že sa dotyčná zbadala, že upss.....ktovie koľkým ľuďom sa toto stalo....ale som spokojná ako Matelko, že som nečušala a už ani nebudem, nie.... Tak....

PS: Jáj ešte ma napadlo, ak by som si objednávala erotické pomôcky niekde, dá sa to cudzou osobou zmeniť??? Sranda, to už môžem rovno vycapiť, že si objednávam to a to na nástenke v robote....chi chi...a ostatní mi doprajú a doobjednávajú....

Stratené ilúzie o bezpečnosti internetového obchodu.
Aj tam robia ľudia!!!

07 novembra, 2005

Jej bývalý

Dnes sa mi stala zvláštna vec.

Už dlho mám nutkanie napísať prečo a po kom som jej bývalý.
Už dlho sa mi páči Horáčkov text pesničky S cizí ženou v cizím pokoji.

A dnes cez obed som preliezal po sieti a natrafil som na tento článok.

Pána Wagnera by som v niečom doplnil.
... kdyby náš manželský svazek kdysi dávno nezvětral a nerozpadl se, kdyby přetrval až dodnes ... nepoznal by som ani Jeho Terajšiu ani Nerváčku ani Štvrťgramotnú.
A aj o mne by bola pesnička.

Nechcem, aby o mne Horáček písal texty krásnych smutných piesní.

Ako sa to vezme

Protokol o inštalácii.

Nothing was installed.

Created with Zero G's InstallAnywhere 6.1 Enterprise Build 2325
INSTALLATION WAS CANCELLED BY USER DURING PRE-INSTALLATION

Summary
-------
Installation: Successful

Poznámka:
Text som zafarbil ja.

06 novembra, 2005

Hiró Onoda

Videl som ho 5. novembra 2005 o 11:52 na Južnej triede.

Prekvapil ma.
Nie výzorom. Ten bol napodiv nezaujímavý.
Nie trhaným pohybom.
Vyrazil mi dych len tým, že tam bol.

Motýľ

Čo tu chce tento neborák? Pomyslel som si.
Nejaký pomýlený
Ako legendárny japonský vojak.

Za svet som si nevedel spomenúť ako sa ten vojak volal.
Meno som našiel na sieti a jeho meno mi poslúžilo ako nadpis.

Začítal som sa do úvahy nad jeho biografiou
Tento človek tridsať rokov plnil rozkaz na filipínskom ostrove Lubang.
Opustený, bez prísunu potravín, odevov, obuvi a dôveryhodných informácií.
Nerezignoval, nezblánil sa. Robil si svoju prácu.

Tak teraz myslím na pomýleného motýľa a nezlomeného japonského vojaka.
Takí rovnakí a takí rozdielni.

A pozerajúc na dátum vpravo dole sa mi začínajú kotiť myšlienky, aké by to teraz bolo, keby potomkovia tých, čo 7. novembra pred 88 rokmi vystrelili z krížnika na Neve neboli rezignovali.

Dobre domotané. Čo?

02 novembra, 2005

Trnky

Nechce sa mi nič. Myslím teraz, v robote.
Myslím na všetko možné len nie na to, na čo by som mal.

Rozmýšľam nad nočným dialógom o vlasti a vlastenectve.
Veru, MAPCWBH, ešte stále.
Rozmýšľam prečo sa ľudia obliekajú do sviatočného, keď idú na Všechsvätých zažať sviečku na hrobe.

Ukradomky, aby som zbytočne neprovokoval, čítam články blogérov a blogériek.
Inokedy mávam plno komentárov.
Dnes nič.
Netrúfam si.

Myslím hlavne na včerajšok.
Od včera šušulky vedia čo sú stŕpnuté ďasná.
Od včera šušulky vedia, že najchutnejšie nemusí vyzerať najatraktívnejšie.
Od včera šušulky vedia čo znamená, ak má niekto oči ako dve trnky.
Od včera mám zmätok v hlave.

28 októbra, 2005

Československo

Dnes pár ľudí spomína na Československo, socializmus, tatíčka Masaryka, Štefánika a ktovie čo a koho ešte.

Priznám sa, že ma tento, teraz už iba pamätný, deň nikdy mimoriadne nedojímal.
Možno preto, že pojem vlasť sa vo mne vôbec neuchytil.

Ak prejdem svoj rodokmeň nazad po tretie koleno tak vidím, že geografické územie, na ktorom moja rodina žila, patrilo, ani nie za sto rokov, niekoľkým štátom s niekoľkými úradnými jazykmi.
Každý štát tlačil mojim predkom, aj mne, kaleráby do hlavy o tom aký je úžasný a aký mám byť naň hrdý.
Nepodarilo sa.

Dnešný pamätný deň zneužívam.
Pripomínam si slová môjho deda, Horného Uhra, ktorý mi vždy kládol na srdce, aby som nikdy nezabudol reč svojej mamy a naučil ju aj svoje deti.
Moje mama je Slovenka.

27 októbra, 2005

Karta

Tak sa mi to konečne, po vyše dvoch mesiacoch, podarilo. Vlastním debetnú kartu.

Čo je na tom čudné?
Vedel som, že Jeho Terajšia má debetnú, obyčajnú bankomatovú, kartu Tatrabanky, ktorá sa od mojej sporiteľňovej líšila formátom čísla karty.
Okrem čísla, na prednej stane, mala, a stále má, aj kontrolné trojčíslie.
Neklamný znak, že toto kartou možno platiť po Internete.

Moja sporiteľňová práve prestala platiť, tak som požiadal o vydanie novej, ktorá mi umožní platby cez Internet. Teda Visa electron.
Kartu mi vydali v obvyklom termíne.
Lenže bez kontrolného trojčíslia.
Ubezpečili ma, že všetko je v poriadku, nech len pri platbe smelo zadám tri nuly.

Aj stránka PayPalu to tvrdila a nefrflala.
Platbu som odklepol a nič.
Teda nie nič, na obrazovke mi svietilo, že banka zamietla transakciu.

Tak som sa dostavil znova do moje obľúbenej pobočky Slovenskej sporiteľne s otázkou, kde je problém.
Po niekoľkých telefonátoch kamsi, telefonovala pracovníčka banky, som sa dozvedel, že

- „ups, také karty budú k dispozícii až 15. septembra.“

Nech požiadam o „prevydanie“ karty.
Tak som požiadal.

Pätnásteho septembra mi zo Sporiteľne volali, že mi ešte zavolajú, kedy mi kartu naozaj vydajú.

Kartu už mám a funguje.
A mám takú obyčajnú radosť z vlastnenia vytúženej veci, že som si to poznačil i na blog.

24 októbra, 2005

Vyziapať sa

Možno som čudák ale nemám nepríjemný pocit ak na mňa niekto počas hádky vrieska.
A môže aj nadávať, vyhlasovať ma za hocičo a hocikoho.

Iste, hádka nie je nikdy príjemná ale načo ju ešte znepríjemňovať tým, že sa budem, prepytujem, ovládať a nebudem kričať.

Skutočne je ziapanie prejavom slabosti?
Naozaj kričí iba ten, kto nemá argumenty?

Nie je pokojná hádka iba prejavom strachu prejaviť svoje city a pocity?

Všimol som si, že som ešte nekričal v hádke s človekom, na ktorom mi nezáleží.
Všimol som si, že na mňa ziapu iba ľudia, ktorí ma majú radi.

Nie je zvýšená intenzita hlasu, v tomto prípade, skôr prejavom blízkosti ako nevychovanosti?
Hm?

19 októbra, 2005

Kto je sebec?

Nejde o život, ba ani do tuhého, ale v posledných dňoch mi chodia po rozume otázky na ktoré nemám odpoveď.

Dvaja.
Ich mozgy sa milujú.
Telá nie. Nedá sa.
Jedna osoba z dvojice nemôže.
Vôbec. Úraz, choroba.


Otázky:
Osoba z dvojice, ktorá nemôže a predpokladá, že doplnková osoba je verná je sebecká?
Osoba z dvojice, ktorá môže a predpokladá, že doplnková osoba toleruje neveru je sebecká?

Zjednodušenie:
Nevera sa pácha s osobou, ktorá sa živí sexom a nemieša do pracovného výkonu city.

14 októbra, 2005

WYSIWYG

Toť nedávno som u Ivana obzeral fotografie.

Ivan je vášnivý fotograf, ktorého všetok hnuteľný majetok predstavujú fotoaparáty, objektívy, clony, filtre, statívy, vývojky, ustaľovače a všelijaké oné, čo potrebuje fotograf.

Ci beky! Vravím pozerajúc na fotografiu.
Letná krajinka.
Nie gýčovitá. Taká, že ju zatúžite vidieť na vlastné oči.
Raz darmo. Ivan fotiť vie.

- Tam by som sa chcel ísť pozrieť. Vravím
- No, ak ti nevadí, že celá zem je husto obsratá kravami, lúka smrdí močovkou a vo vzduchu patroluje peruť bojových ovadov tak choď!
- Si nechutný!
- JB, uvedom si, že fotka nie je WYSIWYG

Dnes som videl nádhernú ženu. Dokonca išla chvíľu popredku.
Ohrieval som si očičká.
Pri pošte na ňu čakal.
Asi priateľ.
Keď som ich míňal, akurát si prestali navzájom obhrýzať pery a žena prehovorila.

Nebola WYSIWYG.

12 októbra, 2005

Stojan

Nerváčka zdedila po Sponzorke mobil.

Sponzorka neumrela.
Len si obstarala nový telefón a starý darovala Nerváčke aj s novým veselým domčekom a šnúrkou na krk.

Problém!
Zabudla na stojan!

Vysvetliť Nerváčke, že stojan je kúl dyvajs iba pre vibrujúce mobily, ktoré sa pri zvonení úspešne pretrasú až k pádu zo stola (skrine, poličky...) na zem a nie pre jej diluviálne dedičstvo sa zdalo byť márne.

Počas vysvetľovania sa okolo nás pokúsila prešmyknúť Štvrťgramotná s tvrdým jadrom toaletného papiera v ruke. Vyhodiť do smetí.

Vtom, neviem či ma kopla múza alebo sa mi v hlave zamrvila nejaká myšlienka z nedávnej diskusie s militantnou ekologičkou, mi zišlo na um toto riešenie Nerváčkinho problému.

Prvý krok.
Tvrdé jadro toaletného papiera rukami zapuč tak, aby sa nerado kotúľalo. Inak povedané, vytvor podstavu:




Druhý krok.
Z tvrdého papiera, u mňa to bola škatuľa od sieťovej karty, vystrihni pravouholník, ktorého jeden pár rovnobežných strán je dlhý ako tvrdé jadro.
Druhý pár rovnobežných strán pravouholníka má byť asi o dva centimetre dlhší ako kratšia strana podstavy.
Pravouholník prilep na podstavu lepidlom na papier.
Má to vyzerať takto:



Tretí krok.
Kým zaschne lepidlo relaxuj.
Nerváčka si šprtala v nose, ja som si prečítal poštu. Normálnu, papierovú, zo schránky.

Štvrtý krok.
Na vrchole oblúka si fixkou (netreba tlačiť) nakresli veľké tlačené písmeno I. Písmeno by malo byť asi o centimeter väčšie ak šírka mobilu. Pätky písmena I by mali byť asi o pol centimetra dlhšie ako hrúbka mobilu. Aha:



Piaty krok.
Nakreslené veľké tlačené písmeno I vyrež niečím naozaj ostrým a zahni dovnútra:



Šiesty krok.
Stojan vyzdob podľa vkusu alebo nechaj tak.
Vlož do stojana mobil.

Na dvoch nasledujúcich obrázkoch je "prírodný" stojan. Nerváčka sa ho chystá "dokončiť





Ak máš chuť, vyrob si vlastný stojan na mobil hoci aj podľa môjho vzoru a vlož doňho mobil.

Celok vyfoť a fotku pošli autorovi tohto článku do 15. novembra 2005.

Najzaujímavejšie fotky neblogérov a neblogériek uverejním úplne zadarmo.

11 októbra, 2005

Čúranie do ohňa

Typicky mužská činnosť.

V nedeľu som sa vyšťal do horiaceho ohňa.
Nepochopiteľné.
Neviem, už druhý deň, prečo som to spravil.
Takú koninu! Nechcel som ho zahasiť.

Vôbec sa mi vtedy neuľavilo.

Naokolo je ešte stále nepríjemný dym.
Štípe ma do očí.
Zle sa mi dýcha.

Hádam sa mi podarí opäť ho rozdúchať do nedymiacej podoby.
Som debil.

10 októbra, 2005

Mäso

Pri potulke sieťou som včera natrafil na tento článok písaný po francúzsky.

Nie som vegetarián ale výjav na fotografii ma rozhodil.
Keď to tak vezmem tak neviem prečo.
Mal by som vedieť?
Alebo viem?

05 októbra, 2005

Gambler

Stál som v rade na noviny. On, starý chlap, stál obďaleč a hádzal mince do automatu.

Jedna, druhá.
Nič.
Jedna, druhá.
Nič.

Prešiel k vedľajšiemu automatu.
Vložil som noviny do tašky a drobné do vačku.

Jedna, druhá.
Nič.
Jadna, druhá.
Nič.

Navidomoči bol zúfalý.

- Prosím vás, oslovil ma, len čo som sa k nemu priblížil, neberie mi mince
- Ukážte...

Bolo mi to jasné.
Jednu jeho mincu som vymenil za jednu svoju. Nevšimol si to.

- Teraz skúste...

Jedna, druhá.
Chzzzzzzzzz...

V ruke cestovný lístok a v očiach radosť, úžas, vďaka.

Za 5,50 cestovný lístok v automate nekúpiš.
Za šesť korún áno.
Dal som päťdesiat halierov za dobrý pocit.
Dobrý obchod?

02 októbra, 2005

Peep show

Kolektív orchestra Dierka rozkoše zorganizoval rekreačno-vzdelávací pobyt na okraji lesa.

Patrím do širšieho nehrajúceho kádra a tak sa očakávala aj moja účasť.

Príchod na miesto pobytu ma ktovieakou radosťou nenaplnil
Mrholilo a deň pokorne umieral. Netešil som sa ani trochu.

Večer v jedálni nepriniesol žiadne vzrušenie ba ani prekvapenie.
Konverzácia dospelých sa postupne zvrhávala na popis žartovných príhod, rozprávanie a ukazovanie vtipov a vyvrcholila bujarým opakovaním notoricky známeho jazykolamu z televíznej reklamy.

Ráno sme sa zliezali na raňajky.
Manželia Počítačovci aj s malilinkým synom.
Kým jedli zverili malého dediča do opatery Silvii.

Nikdy predtým som nevidel nič, čo by ma viac uchvátilo.
Priamo pred mojimi očami sa Silvia zmenila z dvanásťročného dievčaťa na matku.

30 septembra, 2005

A rána sú tu tiché

Nadpis som si požičal z výborného sovietskeho filmu. A možno aj trocha z hlavnej myšlienky.

Nie, ani náhodou nechcem napísať jeho obsah.
Možno len to, že výborný nie je dostatočne výstižné slovo.
Ten film ma dnes, kváreného melancholickou náladou, trocha inšpiroval.

Na blog zapisujem kadejaké postrehy, odpočuté hlody, švihnuté myšlienky.
Skrátka, čo sa mi zdá pozoruhodné.
A publikovateľné.

Najzaujímavejšie na tomto, pomaly sa končiacom týždni, je to, že sa mi doteraz neprihodilo nič zvláštne.
Vlastne prihodilo.
Nazrel som do trinástej komnaty a nemusím utekať pred hrozbou vyčesania rozumu z hlavy.

Ako vravím.
Nestalo sa nič.
Vôbec nič, o čom by som mohol napísať.
Ani do mejlu.

Len tak, na okraj, na odpútanie pozornosti vám ukážem miesto, kde sa o filme z nadpisu možno dočítať trocha viac.
Pozrite sem a porozmýšľajte so mnou či je váš nezaujímavý týždeň naozaj taký všedný ak je videný inými očami. A naopak.
Aj o tom je ten film.

26 septembra, 2005

Macher

Nerváčka s Negramotnou celý víkend žobrali, aby som im kúpil akési bužírky.

No určite! Chobotiny budem kupovať!
A ešte za cenu, ktorú mi označili ako úžasne výhodnú!
Pche!
Nič nebude!

Včera popoludní mi, navzájom sa prekrikujúc, vysvetlili o čo ide.
Zlomili ma, lebo som si spomenul.
Na svoje detstvo.
Lenže ja som samoľúby chlap, neotrasiteľná autorita.
Teda tou autoritou by som len chcel byť.
No ale občas sa aj podarí.

Tak som sa vybral „akože“ na nákup do Carrefouru.
V skutočnosti do Dráčika.
V hračkárstve sa predavačka usmievala, že v piatok bužírky dostali ale už nemajú.

Keď som sa vracal z nákupu dievčatá boli vonku.
Kreslili na asfalt pred domom.
Samozrejme, že „akože“.
V skutočnosti sa nevedeli dočkať, kedy sa s bužírkami vrátim.

Sklamanie.

Zo špajze som vyvliekol tajné zásoby teflónových a termoscvrkávacích bužírok a dva metre UTP kábla. Z káblikov sme plietli kedysi my.

Šušulky boli šťastné ako na Vianoce.
Lenže sa ocitli v postavení psa, ktorý štekajúc beží za autom a to zrazu zastane.
Nerváčka zahlásila, že nevie začať, ale potom už pokračovať vie.
Negramotná na mňa urobila psie oči, neklamný znak, že nevie vôbec nič.

Vyhnal som ich ustlať si postele, umyť sa a prezliecť do pyžama.
Získal som tak čas, aby som si spomenul ako pletenie začať.
Podarilo sa!
Keď prišli v pyžamách už som bol macher.

Dodatok
Nerváčka vie aj začať, Negramotná pokračovať.
Keď zaspávali objednali si u mňa školenie na ďalšie vzory pletenia.
Zahryzla sa do mňa panika a po hodine lozenia po sieti aj vytrhla kusisko mäsa.
Nevedel som nič nájsť.
V takýchto prípadoch zaberá Poradňa.
Dámy nesklamali a poslali odkaz na Detský hit leta, z ktorého som sa dozvedel aj to, že pletenie z bužírok sa teraz volá Scoubidou.

23 septembra, 2005

Taká somarina

Nedávno som dostal e-mail, ktorý obsahoval samé otázky. Všetky začínali slovom prečo.

Asi ste rovnaký e-mail dostali aj vy.
Že nie?
No dobre, tu je vzorka.

Prečo si ženy nevedia maľovať pery so zavretými ústami?
Prečo sa v titulkoch novín nikdy neobjaví "Veštec vyhral lotériu!"?
Prečo je slovo 'skratka' také dlhé?

Dnes by som do zoznamu pridal ďalšiu otázku.

Prečo má stránka Jazykového korektora slovenského jazyka adresu www.forma.sk/onlines/speller/?

22 septembra, 2005

Mesto Hujerovcov

Ide jeseň. A rodičká.

Zatočili sme na Rastislavku, keď sa pani neurčitého veku i pohlavia spýtala spolucestujúcich kde je škola na Gemerskej.

- Máte čas, vystúpte za zákrutou a ste rovno pred školou. Znela odpoveď.

Správne, pomyslel som si a pokračoval v čítaní rád ako si kúpiť správny noutbuk.

Pravouhlú zákrutu pred školou na Gemerskej vybral autobus tak, že som temer odtrhol slučku a temer vypustil počuteľnú nadávku.
Neklamný znak, že noviny treba zbaliť a pripraviť sa na výsadok.

Uprostred kopca, už za zastávkou, som začul známy hlas.

- Nemala som už vystúpiť?
- Mali ste, začul som, teraz sa musíte vrátiť.

Na kopci, pred Združenou strednou školou, sa ma očividne dezorientovaná pani opýtala kde je zastávka autobusu čo ide ku škole.
Odviedol som ju tam a šiel kúpiť Sabi jogurty do firemnej predajne.
Keď som sa vracal videl som ako nastupuje do autobusu.
Nemohla sa pomýliť. Všetky idú ku škole.

Asi o plohodinu prišla domov vyškerená Jeho terajšia.

- Čo sa škeríš?
- Si predstav, že pred školou ma pristavila zúfalá pani neurčitého veku a pohlavia, že hľadá školu na Gemerskej.
Tak jej vravím, že stojí pred jej dverami.
A ona mi vraví, že hľadá Združenú strednú školu, nie Základnú!
Keď som jej povedala, že tá je na kopci tak mi rozpovedala, ako ju nejaký fas na kopci posadil do autobusu, že škola je tu, dole.
Chudera.
Nemala už lístok tak šlapala hore brehom so mnou.
Celkom sradistka.
Len som zvedavá čo to bolo za hovädo, čo ju preháňa po kopci jak zdutú kozu.

- To som bol ja...

Traja

Chodím okolo nich skoro každé ráno.

Minulý týždeň som si ich všimol.
Dnes som sa zadíval dlhšie.
Vôbec som nemal hlúpy pocit, že im nazízam do súkromia.
Neodvracal som hlavu.
Neklopil ani neprevracal oči.
Spokojne sa rozvaľovali medzi hŕbou časopisov, ktoré nikdy nečítali a nikdy nebudú.
Ranný chlad ich očividne netrápil.
Nie ako neďaleko, zimou nahrbené, biedne stvorenia s nohami v koži mrazených kurčiat, s ktorými majú hodne spoločného.
Chvíľu som mal pocit, že sa na mňa usmiali.

Márne, chlapci.
S vami ja nechcem mať nič spoločné.
Nič nebude.

Odchádzam a oni ostávajú.
Ponúkajú iným to najlepšie čo v nich je.

Panák Borovička, Panák Vodka konzumní a Panák Tuzemský rým.
Štyri centilitre len za pätnásť korún. 38%. V novinovom stánku.
Nehľadáte kamarátov?

19 septembra, 2005

Najbohatší

V živote nepoužil iný dopravný prostriedok ako vrtuľník.

Býva s nami v paneláku, v rodnom meste a predsa nejestvuje pošta, ktorá by mu doručila pohľadnicu k narodeninám.
Je tu a napriek tomu mu žiadny operátor nedoručí esemesku, nik mu po sieti nepošle ani červa.

Komunikuje s nami najdokonalejším spôsobom, ktorý sa za peniaze nedá kúpiť.
Je niekto bohatší?

17 septembra, 2005

Fanfáry

Dažďu viseli nohy z oblohy keď som s Jeho terajšou vchádzal do obrovskej brány.

Zdalo sa, že sme poslední hoci sme prišli načas.
Ostávali ešte štyri minúty do začiatku.
Usadili sme sa nehlučne na miesta zodpovedajúce nielen dobe príchodu.

Pozrel som na mesiáša nado mnou a ničomu som zrazu nerozumel.
Na chvíľu sa mi zazdalo, že Kristus, prilepený na kríži, sa na mňa pozrel.
S pochopením učiteľa, že žiak ešte nechápe.
Zároveň s nádejou, že raz možno....
Chápal, že nechápem ako sa drží na kríži, keď má obe ruky voľné.
Ani sa nedotýkali kríža.

Sobáš začal.
Tentoraz som ja nevyzeral ako úplný pako, lebo ma Jeho terajšia stihla vyškoliť, aby som si všímal miništranta napravo.
Keď vstal, vstal som aj ja. Keď si sadol, sadol som si aj ja.
Opičil som sa po ňom ako spartakiádny cvičenec.
Lenže tu bol malý problém.
Ústavná väčšina zjavne nemala potrebný výcvik.
Veselo sa škerili a tak sobášiacemu duchovnému netrvalo dlho, aby pochopil situáciu.

Poznal, že prítomné bujaré stádo potrebuje pevnú ruku pastiera.
Začal veliť.
Slovami, skoro ako na vojne.
Rozdiel bol len v tom, že to robil ako láskavo a potmehúdsky sa usmieval.

Obrad pokračoval v atmosfére akú som ešte na cirkevnom sobáši nezažil.
Veselo a s plnou vážnosťou.
Vstávali sme.
Sadali sme si.
Tí čo poznali libreto, mrmlali ho spolu so sobášiacim.
Už som niečo podobné zažil.
Na metalových koncertoch.

Hlavné postavy sa prepracovali do finále.
Nastokli si obrúčky.
Pobozkali sa a...
A vtom sa to stalo!

Zazneli fanfáry!
Plač malého synčeka práve odliatych novomanželov!

Sobášiaci zdvihol hlavu a smerom k organu zavelil:
- Pali, šak zahraj dačo veselé!

14 septembra, 2005

Oťas

Úryvok z kompunikácie

> nič nové nebude u jej bývalého v dohľadnom čase? alebo nevyhnutná tvorivá prestávka? ;-)
< ..., poznáš pojem "neviem čo so sebou"? Lebo v takom stave som teraz ja. Toľko vecí sa mi melie hlavou a neviem tomu nájsť prijateľnú formu pre vyjadrenie na blogu. Ale už sa dačo tlačí zo mňa von :-)
> pozitívnom stave alebo negatívnom? teda, že nevieš, čo so sebou...
< v pozitívnom, dalo by sa povedať aj, že som od radosti celý bez seba
> fakt????? to má jeho terajšia na svedomí? ;-) alebo pokroky Štvrťgramotnej v škole?
< všetko dokopy :-)

Nuž teda, časť mojej radosti má na svedomí aj článok Bolo by bez kvapky more? 2

Treba k tomu ešte niečo napísať?

09 septembra, 2005

Pozerať knihu

Nedávno som sa pristihol, že pozerám knihu.

Začítal som sa do obyčajnej analógovej knihy a po nejakom čase som sa pristihol, že ju vlastne nečítam ale pozerám film.
Môj vlastný!

Postavy knihy sa rozprávali rôznymi hlasmi, rôzne intonovali a artikulovali.
Namiesto čítania popisu exteriérov alebo interiérov som si ich prezeral.

Po návrate do reality, spôsobenej zatvorením knihy po dočítaní kapitoly, som si hneď, neviem prečo, spomenul na ronyho články o e-knihách.
Ad: E-knihy, to čo je... a E-knihy prakticky a úspešne.
Prečo nie? Celkom ma presvedčil i keď ešte nenabaláchal.

No a teraz, ráno, na čo nenatrafím počas povinného slopania pollitríka vody, do ktorého som si čľupol sirupu?
Na kompletné vydanie Harryho Pottera na audioknihách.
Stačilo pár klikov z titulky iTunes.

Sprvoti sa mi zadala myšlienka výborná.
Nečítať.
Nekmitať očami po texte v roztrasených rukách cestujúceho hromadnou dopravou.
Čítať i za jazdy na bicykli alebo potme.

Už sa mi to až také úžasné nezdá.
Nenažraní kapitalisti mi berú možnosť pozerať knihu v jej plnej multimediálnej šírke.
Oni mi nanucujú zvuk!

----------
Niečo zadarmo

Úryvok z pripravovaného scenára multimediálnej etudy o dodoržiavaní pitného režimu:

Slabo počuť vysielanie Sloveského rozhlasu a ventilátor grafickej karty.
JB, klikajúc myšou na zatvárač okna, hundravo:

- Ach! Nejako sa mi tí blogéri montujú do života!

08 septembra, 2005

Pred či po?

Poznám veľa ľudí, ktorí absolvovali požiarne cvičenie, nácvik správania sa pri chemickom útoku, praktické tréningy poskytovania prvej pomoci i resuscitácie.
Nacvičovali vlastné správanie sa v situáciách, do ktorých sa veľká väčšina z nich nikdy reálne nedostane.

Hodne ľudí sa však dostane do extrémnej situácie, ktorej zvládnutie sa bežne netrénuje.
Mnohí riešime situáciu pomenovanú slovom rozvod. Pár? jednotlivcov dokonca opakovane.

Kto si myslí, že sa spolužitím bez sobáša, vyhne stresu pri rozchode aký poznajú zosobášení pri rozvode tak sa veľmi mýli.

Tak mi teraz chodí po rozume, prečo nik netrénuje vlastný rozvod, ktorý je oveľa pravdepodobnejší ako napríklad požiar.

Predstavil som si, že sa chcem s Jeho terajšou rozviesť tak, aby sme, aj s Nerváčkou a Negramotnou, zvládli rozchod v súlade s najnovšími výsledkami vied, ktoré s rozvodom súvisia. Opakujem, že sa nechcem rozviesť, tak ako nechcem vyhorieť ani byť cieľom jadrového útoku.

Začať čítať nejaké odborné knihy o tom, ako sa správať počas rozvodu a po rozvode?
To by som rozhodne nespravil ako prvé a jediné.
Nik sa nenaučil bicyklovať tak, že preštudoval kilá kníh. Musel párkrát! na bicykel vysadnúť a párkrát! sa z neho, z rôznymi následkami, skydliť.

Asi by som sa vybral za psychológom alebo psychiatrom, aby nám predložil harmonogram cvičení a sústredení.
Tréner, rozumej psychológ alebo psychiater, by nás najprv komplexne naštudoval a potom pripravil modelové kritické situácie a vystavil extrémnemu stresu.
Opakovane!

Po nejakom počte cvičení by sme získali certifikát potvrdzujúci, že sme spôsobilí kultivovane sa rozviesť s minimom majetkových, psychických a iných škôd všetkých zúčastnených.
Ako účastníci takéhoto školenia by sme sa mohli, v prípade nevyhnutnosti, okamžite rozviesť doručením certifikátu na súd.

Vlastne, ako tak píšem, schádza mi na um ďalšia myšlienka (konina?).

Predstavujem si, ako po prejavení záujmu o sobáš musím takýto, platený!, tréning s mojou budúcou absolvovať skôr ako nás zosobášia.
Tréner najprv bude pár týždňov snoriť po našich psychologických profiloch, rodinných anamnézach a majetkových pomeroch. Predpíše povinnú literatúru na teoretické skúšky spôsobilosti k rozvodu.
Potom nás bude provokovať, stresovať, buzerovať, či inak poddžubovať a na záver absolvujeme ostré cvičenie „v teréne“.

Úspešných absolventov potom nezávislý súd, po dôkladnom preskúmaní dokumentácie z tréningu, vyhlási za manželov.

Kedy absolvovať takéto cvičenie?
Pred sobášom či po sobáši?

K napísaniu tejto, uletenej?, úvahy ma inšpiroval článok deti uprostred rozvodu.
Mária, uznaj, že toto som ti nemohol napísať ako priamy komentár na tvoj blog.

05 septembra, 2005

Tiger v taške

Biele topánky na opätku jej klopkali.

Netuším na čo myslela.
Mohol by som lebo aj ja som už presne toto zažil.
Lenže to som bol ja.
Iný človek.
Unikátny, rovnako ako ona.

Potláčaná nervozita.
Mlčanie.
Nemá mi čo povedať? Ani teraz?
Divné.
Ale chápem.

Na semafore si skontrolovala pančuchy.
Darmo, je to baba.

Nemo kráčame vedľa seba.
Myslím na to, že sa o chvíľu sa rozídeme.
Nepríjemný pocit ma objal okolo krku.

Stále sa držíme za ruky.
Až po posledný roh.
Zastavuje.

Podáva mi Chvostíka.
Oci, vezmi mi ho do tašky!

Už som školáčka!

02 septembra, 2005

Blbá nálada

Blbú náladu mi nespôsobuje situácia na Slovensku ale niečo úplne iné.

Správa o mŕtvych, prevažne ženách a deťoch, udupaných na moste v Bagdade a utopených vo vodách pod ním.
Neviem si dosť dobre predstaviť v akom napätí musia žiť Iračania, keď už myslia na vlastný holý život i za cenu života dieťaťa.
Aj svojho.
Teroristi, zdá sa, dosiahli svoj cieľ. Ľudia sa boja.
Smrteľne.

V inom konci sveta vyčíňal prírodný živel.
Katrina.
Pravdu povediac už som v poslednom čase trocha ľahostajný k správam o živelných pohromách.
Čo ma však mimoriadne znepokojuje sú správy o rabovaní v zaplavených oblastiach.

Znepokojuje, to nie je dobré slovo. Nasiera je lepšie.

V tomto prípade mi filantropické okuliare akosi padajú.
Vidím len obludy s ľudskou podobou, ktoré okrádajú žobrákov.
Zločincov, ktorí sú v mojich očiach úplne rovnakí ako teroristi.
V krajine na križiackej výprave proti teroristom.
Zrušenie trestu smrti, en bloc, mi nikdy nepripadlo ako vynikajúca myšlienka.

A to ani nejdem ďalej spomínať udalosti z prvého septembra na Westerplate.

30 augusta, 2005

Čo ja z toho hrania mám?

Aby bolo jasné, ja nehrám. Mám absolútny hudobný hluch.
Ale zato rytmus mám úplne nanič.

Sluchový nedostatok mi kompenzuje Jeho terajšia tak, že mi zvláča z ciest recepty.
Tento je zo španielskej Murcie.

Šalát Lepizgi



Pre 6 osôb by malo stačiť:

6 paradajok
6 v koži uvarených zemiakov
šťava z dvoch citrónov
250g čiernych olív bez kôstok
1 neštipľavá paprika, najlepšie zelenej farby
obľúbený olivový olej
soľ

Postup:
Uvarené zemiaky treba stiahnuť z kože a nakrájať na kvádriky s rozmermi 17 x 23 mmm
Na podobnú veľkosť treba nakrájať i paradajky a papriku.
Zemiaky, paradajky a olivy vsypať do misy a premiešať.
Zmes je vhodné obveseliť paprikou, olivovým olejom a citrónovou šťavou.
Odporúčam miešať rukami.

Odvážlivci môžu šalát prisoliť.

Šalát je vhodný ako príloha k pečenému i vyprážanému (trojobal) mäsu alebo "len tak", bez mäsa.

Realizačná poznámka: Na fotke je polovičná dávka bez papriky

Napáľ si svoju Máriu!

Na Blšáku v Košicoch

- Ocííí, kúp mi cédéčko Kontrafaktu! Skoro každý v triede ho už má.
- Keď už ho má skoro každý, tak nech ti ho niekto napáli!

O niekoľko minút neskôr.
Stále na Blšáku

- Aničko poc tu! Kukaj jake šumne panenki Marije. Mladi pan, a keľo stoji tota tu?
- Dvesto korún, pani.
- Dvasto kuruny??? Take hovno?

26 augusta, 2005

Poznáte ju?

Pár dôvodov prečo by muži nemali mať volebné právo a prečo by sa nemali pchať do politiky.

- lebo miesto muža je v armáde
- lebo žiadny skutočný muž nechce vyriešiť problém inak ako bojom
- lebo ak si muž osvojí pokojné spôsoby prestanú si ho ženy vážiť
- lebo muž stratí svoj šarm ak opustí sféru prirodzenosti a začne sa zaujímať o iné ako o armádu, uniformy a bubny
- lebo muži sú vo voľbách príliš ovládaní citmi. Nasvedčuje tomu ich správanie na futbale a v politike, kým vrodená tendencia riešiť spory mocou vyjadruje ich nevhodnosť pre vládnutie

Iste, vyššie napísané ja dobrá haluz a tak som to aj myslel.
Vlastne nie ja ale Alice Duer Millerová v roku 1915.

Nie je ťažké uhádnuť aké skutočné dôvody mali muži, aby upierali ženám volebné právo.

Aké majú teraz dôvody na skrytú, pokračujúcu a zákernú, diskrimináciu?
Tiež idiotské.

Pani Silvia Miháliková v prednáške o politike rodovej rovnosti píše:
„Nadôvažok sa mnohé aktivistky naivne domnievali, že keď ženy získajú volebné právo, dosiahnu aj úplnú emancipáciu.“

Mám pocit, že si tento názor osvojili aj mnohí muži.
A aj ho zneužívajú.
Idiotsky.

Venované Charlotte Woodwardovej.

Viete, že volebné právo bolo v USA ženám priznané 26. augusta 1920?

24 augusta, 2005

Keď boli ženy ženami

Priznávam, nadpis som ukradol Maryši zo vsuvky vo vete blogérskej chuťovky o Malej žene s veľkou varechou...

Keď boli ženy ženami, babka železnou rukou, chladnou hlavou a mäkučkým, obrovským srdcom riadila svoje impérium.
Malinký domček so záhradou.
Keď boli ženy ženami piekla babka každý deň chlieb.
Keď boli ženy ženami starala sa babka o tri svoje a dve odložené deti amerikánov, ktorí sa pre svoje deti nikdy nevrátili. Zadarmo.

Babka sa nezastavila v robote celý deň.
Dlhý deň.
Ako moderné emancipované ženy.

Že neviem o čom rozprávam?
Možno áno.

Jedno však viem celkom určite.
Hoci bola babka úplne rovnocenná dedovi nikdy som nemal pocit, že prázdniny trávim u dvoch chlapov, z ktorých jeden má vagínu.

Myslím, že žena sa stáva ženou, skutočne emancipovanou a rovnocennou mužovi iba ak sa na neho môže vždy! spoľahnúť.

Ešte keby som tak vedel kedy sa muž stáva mužom.
...
Naozaj?

19 augusta, 2005

Popíjate občas?

Večer som lozil po spriatelených blogoch a natrafil som na zaujímavý odkaz. Možno príde, nie iba cez víkend, vhod.

Modern Drunkard Magazine Online uvádza na svojej stránke pravidlá popíjania.

Treba síce trocha rozumieť po anglicky, ale ak nechcete v popíjajúcej spoločnosti vyzerať ako trubka odporúčam pravidlá aspoň prebehnúť.

Na zdravie!

18 augusta, 2005

Istota


Asociácie
Originally uploaded by jejbyvaly.
Prekvapilo ma, čo všetko symbolizuje tento obrázok istoty.

Mám na účte toľko peňazí ako si myslím?
Aký bude výsledok práce, ktorú teraz robím?

Skuočne mám všetko v stave ako si myslím?
Stojí za to pripútať si čokoľvek, kohokoľvek?
To, čo chýba, naozaj niekto ukradol?
Dostanem veci do pôvodného stavu?
Prečo sú preč práve tie časti a nie iné?
Odbudne ešte niečo?
Ak niečo pribudne, bude to ešte moje?

Keď sa to tak vezme, vidím jedinú istotu.

Bez môjho pričinenia sa nič nezlepší.

16 augusta, 2005

Nepoznané

Miriam dnes, po dlhšej odmlke, napísala na svoj blog o Našich (a ich) bývalých láskach.

Nerobí mi problém pochváliť článok hocijakej blogérky, či blogéra, ak sa mi páči, ak ma niečím oslovil.
Síce riskujem, že budem podozrievaný z vriťsapchajstva, z kontaminovania skvelých komentárov iných čitateľov intímnymi výlevmi, či inej neplechy.
Nech.
Vtedy mi je to jedno.

Miriam píše štýlom akým Lance Armstrong vyhráva Tour de France.
Ako úžasne ľahko sa zvyká na dobré!

Miriam sa dnes zjavila ako predátor.
Téma mi vyrazila dych a oblial ma studený pot.
Ako keby nestačilo, že našla les, v ktorom sa ukrývam.
Ako keby nestačilo, že vie presne na ktorom strome hniezdim.
Sadla si priamo na okraj hniezda a pozerá na moje jediné vajce v hniezde.
Presne to vajce, pod ktorého škrupinou sa skrýva tajomstvo bývalého.

Nie, nemám strach.
Nebojím sa, že zistí ako sa volám občianskym menom, či iné nepodstatné detaily môjho života.

To, čím mi vzala dych je doteraz nepoznaný pocit, že ma pochopila až na koreň.
Že pochopila podstatu mojej prezývky.

Modrý štopeľ

Písané ako reakcia na Náhrdelník Márie Lazárovej

Odvtedy ubehlo už pár rokov.
Bol som zaľúbený, slovami môjho otca, ako somár do kopy sena a moja láska odišla na pár dní do cudziny.
Zrazu som nevedel čo s voľným časom a všetky myšlienky zrazu vstúpili do jedinej politickej strany.
Bolo to, tuším, v druhý osamelý večer, keď som natrafil na zašantročený štopeľ od šampusu. Zvláštny tvar pripomínajúci atómový hríb. Odiera mi úsmev z tváre.

Natrel som ho celý na modro.
Potom som naň napísal čierne slovo Neerpelt a čierne dátumy dní odlúčenia.
Trocha masochizmu vraj neškodí.
Civel som na ten štopeľ deň čo deň.
Kus modrého korku sa zrazu stal pre mňa poštou, mejlom, telefónom a faxom odrazu.

Modrá zátka sa časom zo stola presťahovala do šuflíka.
Stále som ju mal.
Neviem koľkokrát som si odvtedy upratoval stôl ale štopeľ som nevyhodil.

Až vlani.
Neviem rozumne zdôvodniť prečo. Nezavadzal.

Na jar zase odcestovala.
Na druhý deň som nejako automaticky chcel pozrieť na modrú zátku.
Mal som zrazu nevysvetliteľný pocit.
Ako keby som stratil identitu. Už zase.
Ako človek, ktorému vytetujú na predlaktie kostrbaté modré číslo.

15 augusta, 2005

Melónový šalát

Zachutilo mi.

Potreboval som:

Melón – pol stredne veľkého vodného melónu, teda asi 3kg
červená cibuľa – 1 kus
feta - 200g
zelené olivy – asi 100g
olivový olej – približne poldeci
soľ
čierne korenie

Nakrájaj na kúsky fetu a cibuľu.
Primiešaj olivy, pokojne môžu byť aj čierne.
Prisyp kúsky melónu a polej obľúbeným olivovým olejom
Pridaj soľ a korenie.
Premiešaj.
Dobrú chuť!

Neboj sa experimentovať s množstvami prísad na menších porciách.

14 augusta, 2005

Záručná doba

Stretol som doobeda Moniku.

Nevyzerala dobre.

- Ta sevas, ňe? Vyškeril som sa.
- Sevas JB, dobre, že ťa vidím. Hybaj na kávu. Nehovor, že nemáš čas!
- Ťažká noc?
- Ako sa to vezme. Aj teba by to zaujímalo o čom sme debatili s čajami.
- Chlastali ste? Tie kruhy...
- Ty si fakt diliboďó. Razí zo mňa? Či čo?
- Za cigami, jak z popolníka pred pôrodnicou. A o čom ste debatili? A s akými čajami?
- Rozhľadňa, spolužiačka, zorganizovala kecvečer. Kvákali sme. O sebe.
- A čo myslíš, že by ma zaujímalo z vašich multilaterálnych rozhovorov?
- Dve čaje zahlásili, že chcú mať decko, ale chlap doma im vôbec nechýba. Asi im biologické hodiny bijú pondusom rovno do čela. Vraj by boli najradšej, keby našli niekoho, kto by ich nabúchal a hneď sa zdekoval.
- A v čom je problém? Nechápal som.
- To vieš, skysnuté intelektuálky. Ťavy. Myslíš, že im je jedno, kto, kedy a ako ich pretiahne?
- A tebe je to jedno?
- Ty si fakt magor! Jasné, že nie. Ale keby som chcela dieťa stoj čo stoj tak podržím prvému, ktorému sa pri mne postaví.

Kým sme vychlípali kávu kadečo som sa ešte podozvedal.

- No, už môžem Mariánovi na oči. Zahlásila, keď dopila kávu.
- Hehe, myslíš??? Máš pod očami kruhy, že by som na nich zacvičil olympijskú zostavu!
- Bazmeg, nebuď ftipný! Áno? Viem, že vyzerám hrozne ale aspoň som sa kus prebrala. Ešte dokážem navariť obed. Až potom odpadnem.

Včera som si na tento rozhovor spomenul, čítajúc v populárno-vedeckom časopise:

Človek, ako ktorýkoľvek iný cicavec, potrebuje hmatové podnety od príslušníkov rovnakého druhu, inak trpí frustráciami.

To bude ono, čo tlačí Monikiným spolužiačkam na mozog.
Pre toto chcú dieťa.
Pre dotyky.

Povedzme, že čas, keď sa dvaja ľudia chcú spolu dotýkať nazvem záručnou dobou.

Aká dlhá je priemerná záruka na manžela, partnera (ako len nemám rád toto slovo!)?
Naozaj si netrúfam odhadnúť.
Od doživotnej až po záruku ako majú rýchlo kaziace sa potraviny.

Kým nahradiť neistého sputnika životom?

No predsa niekým, kto má záruku dlhšiu.
Vlastným, v núdzi aj osvojeným, dieťaťom vo funkcii generátora hmatových podnetov príslušníka rovnakého druhu.

Záruka?
Približne do začiatku puberty. Odhadujem najmenej desať rokov.

Prišiel čas, keď dĺžka záruky na dieťa prekračuje dĺžku záruky na životného partnera?
Fakt?
Má to tak byť?
Prečo?

11 augusta, 2005

O zlej nálade

Pred časom, ktorý presne neviem určiť, sa v diskusii Inzinu objavil zaujímavý názor.

Vôbec sa mi nechce hľadať kde presne, ale to je hádam teraz už jedno.

Pomerne rozšíreným názorom, že nešťastného, smutného, zdemolovaného človeka treba normalizovať obveseľovaním, ťahaním do spoločnosti bujarých priateľov, či inak, dosť otriasol pre mňa vtedy nový pohľad z inej strany.

Po jeho prečítaní som si uvedomil, že keď mám dobrú náladu a usmievam sa ako nahý trpaslík idúci vo vysokej tráve, tak sa nikdy nenájde rozumný človek, ktorý by za mnou prišiel a povedal: Veď nebuď taký veselý, pozri aké je to tu na hovno! Poď zájdeme na detskú onkológiu, tam ťa ten humor preje, prídeš na iné myšlienky.

Prečo sa smutným a nešťastným montujem do života?
Prečo sa od nich nechcem dať nakaziť kúskom chvíľkového pesimizmu?

Nechávam ich odvtedy tak. Nech sa do sýtosti vyčľapkajú v bahne mizernej nálady, nech si vychutnajú hovno, do ktorého sa dostali.

Ak máte teraz nanič náladu a ešte vám kus chýba pridám vám myšlienku z blogu nejakého Filipínca.

Keď som sa narodil bol som nahý, vlhký, hladný a ešte ma capli po zadku! Odvtedy je to stále horšie.

Tak dobre, ešte jednu.

Nikdy nezabúdam, že som jedinečný. Ako hocikto iný.

10 augusta, 2005

Na priedomí

Nechcelo sa mi spať.

Včera v noci som si, ako občas zvyknem, otvoril okno.
Na známom mieste som si vytvoril miestnosť s menovkou, nahodil som úsmev.
Vravím tomu, že sedím na priedomí.
Len tak. Vegetujem, oddychujem, leňoším.

Otvoril som ďalšie okno a pivo a pustil sa do Sudoku.
Najľahšia úroveň.
Nechcel som riskovať, že sa zažeriem do niečoho náročnejšieho a dnes budem chodiť oťapený s krvavými očami.
Trocha sa vyhováram, lebo v skutočnosti mi riešenie moc nejde.

Kým som na priedomí vpisoval číslice prešlo okolo pár ľudí.
Presne piati.
Traja sa pozdravili štartovacou konverzačnou otázkou: Čí si ty bývalý?

- Jej. Moja obvyklá odpoveď.

Všetci traja tú istú otázku položili ešte aspoň dvakrát ale stále inak.
Keď pochopili, že sa nedozvedia, kto je ona odišli.
Náhodní okoloidúci.
Slušní. Aspoň sa prihovoria.

Ako druhý v poradí sa pristavil pankáč.
Sympoš s fascinujúcou slovnou zásobou slušných slov
Z môjho pohľadu mal o punkovej hudbe najväčšie znalosti na svete.
Jednoducho expert.
Odišiel, lebo zazrel blikať meškajúcu frajerku.

Hneď po ňom prišla slečna utešiteľka, zjavne dezorientovaná mojim nickom.
Taký ten materský typ, čo nemá rád, keď niekto v blízkosti trpí.
Po pár vetách bolo jasné, že sa neutápam v depke ani vo vani smútku.
Že netrpím.
Na počudovanie sa z nej neskôr vykľula odborníčka na brutálne krvavé horory s potokmi krvi najčudesnejších farieb.
Zaujímavé.

Nočná bilancia bola priaznivá. Poznám experta na punkovú hudbu, odborníčku na krvavé horory a vyriešil som šesť mriežok Sudoku.

Keď som vypínal počítač spomenul som si na slová, na ktoré som natrafil na jednom z cudzokrajných blogov. Ani blogér nepoznal autora. Paradox?

Naozaj nezáleží na tom ako sa zoznámiš.
Dôležité je, aby si to urobil.

09 augusta, 2005

Dick Hangin

Neviete ako zabiť tri minúty času?

Viete akomak anglicky?
Uvažujete o zmene prezývky?

Ak ste na všetky tri otázky odpovedali áno dajte si vygenerovať novú.

07 augusta, 2005

Táranina?

Začul som v autobuse.

- Vieš kedy chlap prestane kritizovať každú chujovinu?
- ?
- Keď sa mu prvýkrát nepostaví keď treba!

Jablká, hrušky a dôvera

Pozeral som včera správy na Markíze.

„Je to dekadentný trend, ktorý je nielen v Spojených Štátoch...“
„Z podstaty lásky ako takej, keď je to láska, vyplýva, že je jednak trvalá a jednak nepodmienená. Ja nemôžem povedať: budem ťa mať rád kým mi vyhovuješ alebo kým neochorieš, alebo kým budeš pekná...“
Tieto slová povedal Marián Gavenda, hovorca KBS.

„Myslím, že takýto sľub vytvára veľký priestor pre akési ľahkovážne rozvody.“
Toto zase povedal evanjelický farár Ondrej Prostredník.

Páni reagovali na správu, že v USA si ľudia modifikujú sobášny sľub z pôvodného „...pokiaľ nás smrť nerozdelí“ na „...pokiaľ nám láska vydrží“

Čo mne na ich vyjadreniach prekáža?

Vyrušuje ma slovo dekadentný ale nejdem to rozmazávať, lebo nie som v koži člena cirkvi.

V slovách pána Gavendu mi prekáža miešanie jabĺk s hruškami.

Jablká sú slová o trvácnosti lásky.
Stáva sa, že láska dohorí. Niekedy pokojne a niekedy sa pri doháraní vyvalia kúdole štipľavého dymu otravujúce široké okolie.
Pripúšťam, že nedohára láska ale niečo, čo dvaja za lásku považovali.
Lenže kto poskytne spoľahlivý algoritmus ako pravú lásku rozoznať?
Hlási sa niekto?

Hruškami sú slová o podmieňovaní.
Nepoznám príčetného človeka, ktorý by takto podmieňoval lásku.
Obyčajný človek, vie, tuší, že láska sa nedá nasilu vyvolať ba ani ukončiť.
Bude , aj do smrti, milovať niekoho, s kým nedokáže existovať v jednej domácnosti. Bude milovať tú istú osobu aj na invalidnom vozíku, ba aj po smrti. Bude milovať aj bezzubú, aj zošúverenú osobu.

So slovami evanjelického farára nemôžem súhlasiť.
Nemám dojem, že sa dvojica, vo všeobecnosti, rozvádza ľahkovážne.
Ani v súčasnosti

Možno je celý problém v predstave, že láska medzi ľuďmi je ako k láska k jedinému Bohu.
Lenže ľudí je tak veľa!
Potrebujeme nájsť niekoho, kto nám v láske splynie s Bohom?
Možno.
Len ako?

05 augusta, 2005

Sadako Saski

Vyhrabal som dnes zastrčenú knihu o origami.

Aby som poskladal papierového žeriava.
Nájdite si čas a spravte si ho pre radosť tiež.

Ak viete prečo som toto celé napísal, zapáľte sviečku a pomodlite sa alebo len na chvíľu zmĺknite.

04 augusta, 2005

Ridiculus

V latinčine to znamená smiešny.

Bol, tuším, utorok.
Negramotná bola v ten večer opäť čulá a ja som jej dovolil pozerať Rodinná pouta.
Samozrejme, že urputne nesledovala.
Venovala sa svojim obvyklým materským povinnostiam.
Donekonečna prebaľovala a mojkala Kiarku.
Obľúbenú bábiku.
Večer plynul pokojne až do chvíle kým Krejza nedostal infarkt a Jarmilka nezačala panikáriť.
Negramotná spozornela.
Utrúsil som čosi o tom, že by Jarmilka mala hneď volať záchranku a nie najprv adoptívnu dcéru, Nový čas a JOJku, že by mala vedieť čo robiť.
Negramotná zvážnela.
Pobrala sa umyť si zuby, neklamný znak, že chce ísť spať.
- Ani ja neviem, čo by som robila, zahundrala si ešte

Dnes ráno som krájal chlieb na raňajky keď priťapkala.
Vylovila zo šuflíka najmenšiu varešku a zamierila ňou na mňa a zvolala:

Ridiculus!

Nechápal som. Nezapínalo mi. Rozospatý mozog.

- To je nová hra? opýtal som sa.
- Tonie je hra! Už viem, čo by som robila, keby si teraz dostal infarkt!
- A na čo by si myslela? Už mi zaplo o čom rozpráva. Ako dobre, že som Harryho Pottera a väzňa z Azkabanu videl už asi päťkrát.
- Na slona!

Aktualizácia: Kozo napísal pozoruhodnú reakciu. Odporúčam.

01 augusta, 2005

Dobrá krčma

Za ostatné dni som bol v rôznych krčmách rodného mesta častejšie ako za celý minulý rok.

Aké boli donedávna moje kritériá?
- majú desiatku primeranej teploty
- nalievajú po čiaru
- čapujú do čistých sklenených pohárov
- monitorujú zákazníkov a bez meškania ponúkajú dotankovanie
- personál reaguje na zdvihnuté obočie aj keď nemám dopité
- majú niečo pod zub
- nemajú nahulené
- majú čisté záchody

A teraz?
Teraz sa moje kritériá rapídne zmenili.
V rámci resuscitácie fyzickej kondície som osedlal môjho osemnásť rýchlostného tátoša a križujem blízke i vzdialené okolie.
Na rovinu poviem, že nie úplne dobrovoľne, ale to je teraz vedľajšie.

Mojich nových kritérií je spolu iba päť.

Sú to tieto štyri:
- bicykel sa dá oprieť bližšie ako meter od stola
- majú nechladené nepresladené nealko
- a najdôležitejšie kritérium:

krčma disponuje detským pieskoviskom s príslušným hardvérom a/alebo preliezačkou a/alebo hojdačkou a/alebo podobnou kratochvíľou.

Detský animátor je zatiaľ neobjavenou špičkou v službách krčmy.

31 júla, 2005

Anjel strážny

Na obed som zistil, že finančná hotovosť, ktorú mám k dispozícii sa strmo blíži k nule, rovnako ako zásoby potravín.

Chtiac-nechtiac som sa nejako musel dostať k bankomatu. A musel som zobrať so sebou aj Negramotnú.
Dohodli sme sa, že keď slniečko trocha klesne vyberieme sa do Kukučky na pivo. Kukučka, obľúbená záhradná krčma, je neďaleko bankomatu a má všetko potrebné vybavenie pre deti. Pieskovisko s lopatkami, vedierkami a hojdačku.
Mal som predstavu, že vyberiem peniaze, dám si jednu desiatku, Negramotnej objednám minerálku, nechám ju pohrať sa a vrátime sa domov sublimovať.
Na bicykloch.
Až po opustenie Kukučky šlo všetko podľa plánu.
Len čo sme nohy opreli do pedálov, Negramotná zahlásila, že nechce ísť rovno domov.
Dobre, spravíme malú okľuku, nech má radosť.

Pri Centrume zahlásila, že tadeto šla minule s Čelistkou na cyklistický chodník vedúci na Jazero.
- Poznáš cestu? - Opýtal som sa.

Odpoveďou bol pohľad typu „Takúto otázku som si od teba nezaslúžila!“

Dirigovala ma zozadu a ja som sa nestačil čudovať aký má orientačný zmysel.
Zjavne šla na istotu. Neomylne našla nenápadnú odbočku poza benzínku a vyviedla ma na nový most cez Hornád, na novú cyklotrasu.

- Odboč doprava! – počujem zrazu.
Doprava??? Dole z cyklotrasy, niekam medzi vagóny?
- Ver mi! – povedala s dôrazom ako terminátor Johnovi Connorovi.

Naozaj sa nemýlila.
Viedla ma neomylne a rozhodne ako anjel strážny. Dvanásť kilometrov terénom, ktorým predtým prešla iba raz. Pred týždňom.

Tak teraz rozmýšľam, kde sa berú fámy o dezorientačnom zmysle žien.
Nerobia z nás, mužov, ženy neomylných vodcov len kvôli hladkaniu našej idiotskej samoľúbosti?

28 júla, 2005

Úbožiak

Zišlo mi na um, keď som dočítal v Pravde článok ako ženy ukrývali teroristov.

Tým úbožiakom je človek v TASR, ktorý dovolil vypustiť do sveta článok o ukrývaní teroristov s nadpisom, ktorý mi zjavne tlačí do hlavy, že teroristov ukrývajú ženy.

Po prečítaní nadpisu som mal pár sekúnd dojem, že terorizmus by bez žien zanikol, že by sa neboráci nemali kam ukryť.

Patrím k umierneným feministom, ale toto ma fakt veľmi nasralo.
Alebo mi už hrabe?

Incest

Veríte v čisté priateľstvo medzi mužom a ženou?
Pýta sa dnes Kozo.

Nuž, ja verím lebo jedno také mám možnosť sledovať v priamom prenose.
V poslednom čase mi však obraz i zvuk vypadáva akosi častejšie a na dlhšiu dobu.

Irena a Seprő.
Poznajú sa od škôlky.
Nerozlučná dvojica. V detstve boli temer neustále spolu.
V puberte TO na nich prišlo. Samozrejme. Ibaže inak ako sme v sídliskovom kolektíve čakali.
Každý si začal s iným.
Prvé veľké lásky, prvé, dovtedy neznáme, túžby.

Príď za mnou do ulity
chýbajú mi tvoje dotyky
veď perie vo vankúši
slzy neusuší.

Prvý rozchod, prvé zúfalstvo.

Stále sa priatelili a to bolo občas príčinou zhasnutia ich lások. Hocikto nevydrží prijať skutočnosť, že jeho milovaný partner sa akosi veľmi priatelí aj s niekým iným.
Nakoniec si milujúcich a chápavých našli.

Keď sme sa vrátili s vojenčiny, boli sme na pive. Pokecať aká to bola pakáreň a tak.
Seprő samozrejme zavolal aj Irenu.
A vtedy som, posilnený pivom, nabral odvahu sa opýtať.

- Počujte, vy dvaja, vy ste sa spolu nikdy nevyspali? Prečo, aj keď ste boli furt spolu, prečo sme vás nikdy nenačapali ani sa bozkávať?

Vtedy som pochopil ako sa človek díva nechápavo.
Seprő zahlásil:

JB, ty vieš, že sme sa máme radi, vlastne každý to vie, len tomu nik nerozumie.
Ani ja som dlho nerozumel, prečo sme sa s Irenkou nikdy nevyspali i keď možností bolo neúrekom.
Ale to vieš, vojenčina mi pomohla. Na vojenčine je vždy kopa času.
Aj na rozmýšľanie.
Tam som na to prišiel.

Pripadalo by mi to s Irenkou ako incest!

Irene z očí zakričal nemý súhlas a na tvári sa uvelebil úsmev.

Autorkou štvorveršia je Zuzana

25 júla, 2005

Dokonalý return

Tlačil som v karfure vozík po broudveji.

Práve som zaostril na ceduľku so zoznamom skutočne potrebného, keď som začul:
- Ta sevas, ňe? - Irena, usmievavá ako vždy, odkedy ju poznám.
- Vidím, že ťa stará vydurila na nákup, aj cetlik ti pre istotu napísala. Ale šak nič, aj môj chodí s papierikom. Bez neho zmätkuje. Ktovie na čo myslí?

Stále sa škerila.
Bazmeg, ale zuby má pekné, zazávidel som.

- Sevas, sto rokov som ťa nevidel! - Vstúpil som do duchaplnej konverzácie.
- Ty, JB, keď ťa vidím, Seprő minule hovoril, že...

Blá, blá, blá.

- A čo zháňaš? - Spýtal som sa inteligentne.
- Mám kuracie prsia a chýba mi doma Solamyl. Na čínu. Nevieš kde to majú vyložené?

Ticho.

- JB, ty zvrhlík kam mi to pozeráš? Pozeraj sa mi do očí, keď sa so mnou rozprávaš!
- Som zvedavý ako vyzerajú tvoje kuracie prsia – Vyškieral som sa.

Krátke ticho.
Vyprskla a to sa vtedy nedá vydržať. Smeje sa veľmi nákazlivo.

- Len sa neposer, ty detailista! Stavím sa, že už si si aj ty dnes postavil vodu na kávu!

Dokonalý return.

22 júla, 2005

Zase napíšeš nejaký výlev?

Opýtala sa ma Čelistka.

Heglo ma. Hodne.

- Čo máš na mysli?
- Či napíšeš niečo také ako keď som šla do Španielska.

Popravde, naozaj som nechcel písať.
A ešte to slovo! Že výlev! Ale sedí, s tým už nič nenarobím.

Moje citové rozpoloženie teraz zdoláva úplne iný level.

- Nie.
- Ale niečo normálne by si mohol!

A je to tu! Prelomový deň.
Dostal som prvú objednávku na konkrétny text.
Objednávku, ktorá sa neodmieta.
Navyše o niečom, čo sa mi občas zadiera pod kožu, občas ma hladí po predlaktí.

Moja oficiálna predstava o normálnom zázname na blogu:

Plagát festivalu

Čelistka s Nerváčkou idú v auguste do Aberdeenu.
To je v Škótsku.
Idú na festival!
Autobusom.
A nie iba tak, mírnix-dírnix. Účinkovať!

Presnejšie povedané, idú si zahrať.



Otrasné!
Myslim, samozrejme, môj prvý text na objednávku.

20 júla, 2005

S Matkinom v autobuse

Pár haluzných myšlienok po dni plnom prekvapení, napätia a malého pracovného sklamania.

Už dávno som sa tak netešil, že som firemné dvere zavrel zvonku.
Kým som sa dovliekol na zastávku spomenul som si, že mám od rána kúpené noviny.
Dosť chorá myšlienka, čítať depresívne správy na konci pracovného dňa. Nie?

Jupííí, veď dnes nemusím čítať správy, ba ani politické komentáre!
Je streda! Spomenul som si. V novinách je desiata kapitola Mexickej vlny.

Vyštveral som sa na kikirikí sedačku nízkopodlažného autobusu, kam sa nehrnú nemohúci geronti, ba ani tehotňačky.
Ostatných môžem osrať, dnes nie som za džentlmena.
Začítal som sa.

- Konverzácia je sexom duše, - usmiala sa Verona.

Prestal som čítať.
Netušil som, že je za mnou deň plný sexu.
To sú mi veci!
Síce som konverzoval kompunikačne ale Verona nevravela nič o tom, že to má byť zoči-voči.

Ak je konverzácia sexom, čím je rozhovor dvojice kde jeden v skutočnosti nepočúva, len prikyvuje, aby mal pokoj?
Bohapustou trtkačkou, kde jeden iba drží, aby mal pokoj.

Ak je konverzácia sexom, čím je načúvanie cudzieho rozhovoru?
Pozeraním porna.

Ak je konverzácia sexom, čím je článok na blogu, na ktorý nik nereaguje?
Onanovaním? Možno vzdialene. Prežil som oboje, nedá sa porovnať! Zamieta sa.
Polúciou? Ani to nie je dobré, nebol napísaný v spánku! Zamieta sa.

Zastávka, kde vystupujem.
Matkina stáčam do rúrky, hľadanie odpovede ide do hibernácie.
Možno mi premýšľavý čitateľ iniciatívne ponúkne správne prirovnanie.
Alebo nie?

19 júla, 2005

Vyzleč sa!

Prikázala Čelistka hlasom, ktorému sa ťažko vzoprieť, len čo som vkročil domov.

Tón hlasu okamžite umelo prerušil tehotenstvo myšlienky na erotické radovánky.
Ponad obuvnicu som zazrel Nerváčku.
Sídliskový holub.
Sedela na gauči a vyzerala, akoby sa cez ňu prehnal orkán zúfalstva.
Negramotná apaticky tlačila do líc čokoládový jogurt s piškótami.
Nazdárek Kašpárek, pozdravil som fťipne.
Odpoveď som už nepočul súc dôrazne jemne vtlačený do kúpeľne.
Povely.
Dole šaty! Sem, na kopu! Do vane!
Namoč sa!
Seď!
Hneď prídem!

Poobzeral som sa po kúpeľni. Všade, kam oko dohliadlo, sa rozprestieral neskutočný bordel.
Šatstvo, posteľná bielizeň, gumičky.
Moje tušenie zlikvidovala Čelistka, ktorá mi priniesla uterák a šampón novej značky.

Máme vši!

Ozaj.
Netušil som, že vzájomné opičie ískanie po chemickom útoku je také vzrušujúce.
Tehotenstvo myšlienok sa naozaj dá prerušiť. Nie ukončiť.

15 júla, 2005

Teória relativity

Napísané ako komentár Kozovho článku Myslím, že ešte môžeme byť radi.

Neviem či ešte medzi juniormi koluje vysvetlenie pojmu relativita z mojich gymnaziálnych rokov. Táto:
Strčím ti prst do zadku.
Ty máš prst v zadku, ja mám prst v zadku.
Relatívne sme na tom rovnako.
Ja som však na tom lepšie.

Televízia Markíza mi strká komerčný prst do zadku, keď záverečné titulky filmov odsúva do ľavej štvrtiny(?) obrazovky a do pravých troch štvrtín pustí reklamu, samozrejme s ohlušujúcou silou zvuku.
Sme na tom relatívne rovnako lenže ten prst je v mojom zadku.
A možno aj v zadku zákazníka, ktorý zaplatil za reklamu na celú plochu obrazovky. Ale to už špekulujem.

Minulý týždeň mi Markíza zarazila svoj prst tak hlboko, že mi ním mohla zabrnkať po krčných mandliach.
Nenamáhala sa prerušiť film, len ho, osvedčeným spôsobom, odsunula nabok, stiahla mu zvuk a odvysielala reklamu.
Pozeral som ako černoch na polárnu žiaru.

To som si veru nemyslel, že aj počas reklamy si budem odskakovať na záchod alebo nalievať pivo z chladničky s cudzím prstom zastoknutým v tele.

14 júla, 2005

Polohy

Pozor! Text obsahuje aj subštandardné a explicitné slová.
Iné sa jednoducho nehodia.

Toť nedávno som natrafil v Nota Bene na zaujímavý článok.
V článku sa spomína jav, ktorý som si už všimol dávnejšie a občas sa mi niekde pripomenie.
Ide o to, že temer ľubovoľná vec, osoba, je vnímaná často značne rozdielne v závislosti na tom, kde sa nachádza. Spomeniem príklad, ktorý si hmlisto pamätám z pražského kultúrneho života.

Provokujúca osoba sa v nestráženom momente vysrala vo výstavnej sieni Národnej galérie.
Návštevníci, ktorí hovno objavili, nepožiadali personál o jeho odstránenie ale začali ho chápať ako súčasť expozície a mudrovať nad umeleckým zámerom autora.
Ak si dobre pamätám tak sa do vášnivej diskusie zapojili aj vážené osoby z umeleckého života.
Obyčajný človek by povedal, že sa diskutovalo o hovne, čo bola až donedávna téma vyhradená pre dojčiace mamičky a dôchodcov.

Prečo to spomínam?

Cestou do pustatiny som nastúpil do autobusu MHD. Pravú ruku som obesil v slučke a oskenoval autobus.
Ranná klasika.
Figuríny. Nemé, strnulé, ba až tupé tváre.
Bol som neviditeľný.
Nezaujímavé hovno hodné nanajvýš ignorovania.
Medzi hovnami.

Asi o pol hodiny som vkročil do iného autobusu, ktorý tu voláme gadžovský. Vozí gadžov, dedinčanov.
Len čo som vkročil, už som počul: dobri dzeň. Skoro som odpadol! Pozdravil ma, sám od seba, nejaký dorastenec a ešte sa aj decentne usmieval. Tak ako ostatní v autobuse.
Odzdravil som a na zvyšok autobusu sa usmial tak, aby nebolo vidno rozrobenú zubárkinu robotu. Ako debil v pomykove.
Negramotnú vzala vetrom ošľahaná gadžovka na kolená.
Naj sebe decko ňevibije zubi na totich džurach na cesce.
Mal som pocit, že nastúpil človek.
Medzi ľudí.

Dovidenia, pozdravil som sa vystupujúc. Autobus sa na mňa usmial a Negramotnej poslala gadžovka-sedačka pusu.

Tak teraz, desiatujúc, rozmýšľam.

Povedzme, že som hovno.
V ktorom autobuse ma ohodnotili objektívnejšie? V mestskom alebo gadžovskom?
Povedzme, že som človek.
V ktorom autobuse ma ohodnotili objektívnejšie? V mestskom alebo gadžovskom?

A zase tá večná otázka!
Kto som?
Kým som?

13 júla, 2005

Deň v pustatine

Nie je to až tak dávno, čo som si myslel, že ak nechcem vonku celý deň stretnúť iného človeka, musím opustiť Európu.

Včera som si už po hodine cestovania glgol destilovaných jabĺk s dočasným obyvateľom mimoriadne čudesnej nehnuteľnosti socialistického pôvodu. Budova napodiv nepôsobila v okolitej krajine ako sedlo na svini.

Poobzeral som sa dookola.
Obďaleč sa popásalo zviera, ktoré som identifikoval ako žrebnú kobylu. Z omylu ma vylovila dcéra domáceho.
„To není kobyla, to je kůň. Vím to. Byla jsem ho pohladit.“
Pravda, na takú diaľku už niektoré detaily nevidím.
Deva síce bola mestského pôvodu, puberťáčka model kosť a kozy, ale verím jej, že koňa od kobyly spoľahlivo rozoznáva.

Dospelé ženy sa zahrúžili do prezerania fotiek a spomínania na časovo neveľmi vzdialené časy povinnej školskej dochádzky

Mňa ani domáceho zrazu potreboval iba drobizg.
Najviac Šišlavá a Negramotná, ktoré sa okamžite spriatelili a vytvorili vlastný jazyk zmiešaním mierne šušľavej slovenčiny a veľmi šišlavé češtiny.
Nerváčka sa tak hádam prvýkrát v živote ocitla v postavení nie nepodobnom postaveniu poddôstojníka ČSĽA. Hovno medzi šaržami a šarža medzi hovnami. Zvládala ho statočne.

S domácim sme si opäť druzgli z kvapalných jabĺk a zamierili s čisto odetými a suchými deťúrencami k potoku neďaleko náherne strašidelne rozpadnutého mosta.
Zrazu bolo pri potoku päť detí.
Nadarmo sa nehovorí, že čím väčší chlap, tým väčšie decko.

Už som skoro zabudol aké zábavné je hádzať do bezvedomia kamene do vody.
Dodo, kamarát rybár so špičkovým vybavením, by zrejme od závisti skolaboval.
Na udice z papekov, bez silonu a háčika, sme ulovili morskú panny, zlatú rybku čo nič nesľubovala, vožralého žraloka, chobotnicu a naspäť sme sa plánovali vrátiť na zajatých morských koníkoch.

K, stále kvákajúcim, ženám sa vracali tri veľmi ufúľané, dve skoro čisté a päť hladných a triezvych detí.
Očakávané zhrozené pohľady a reči boli asi zožraté zaživa miestnymi šelmami. Vítali nás široké úsmevy a zvláštne pohľady, ktoré si pamätám z prvých rande.

Pôvodne sa mi do divočiny vôbec nechcelo. Aj počasie ma podporovalo.
Ale nabudúce už pôjdem bez hundrania.
Hoci iba pre to vášnivé vizuálne objatie.

10 júla, 2005

Manželstvo

Myslím také, o ktorom sa teraz hodne hovorí. Manželstvo homosexuálneho páru.

Dnešok bol nejaký lenivý, zamračený a mne bol byt nejaký pritesný.
Chcel som sa ísť vyvetrať aspoň trocha účelne. Vynesenie smetí sa mi málilo a ísť len tak, naverimboha do riskantného počasia sa mi nechcelo.
Pôjdem kúpiť Nerváčke párky! Miluje ich.
Skončilo to tak, že som mal na ceduľke nakoniec štyri riadky a vykročil som do mrholenia.

V krátkom stúpaní mi zišla na um totálna haluz.
Ako sa asi budú meniť na Slovensku formuláre ak aj my zrovnoprávnime manželstvá homosexuálov.
Čo si budú títo ľudia písať do rubriky rodinný stav? Vzniknú nové slová?
Ženatá? Vydatý?

Idúc už po rovine som si v duchu pripravoval odpoveď na anketovú otázku: Ste za manželstvá homosexuálov?

Nuž.
Náboženstvo a viera v Boha ma nijako mimoriadne nezaťažuje a nestavia mi do myslenia bariéry. Nanajvýš ak malé retardéry.
Som síce ateista ale celý život sa pohybujem aj medzi veriacimi a nejaké kresťanské, ba i iné, hodnoty a tradície sa nalepili aj na mňa.
Osobné skúsenosti s homosexuálmi mám malé a všetky pozitívne.
Teda, aby bolo jasné. Nikdy ma žiadny homosexuál neobťažoval. Správali sa ku mne presne tak ako všetci ostatní ľudia. Rešpektovali sme sa.
Priznávam, že občas ma pochytila akási ľútosť, ktorá však nemala iný racionálny základ ako skutočnosť, že sú iní ako ja alebo ženy, ktoré som poznal. Myslím taký pocit, aký zvyčajne mám, keď pozriem na vozíčkara alebo nevidiaceho.

Hral som šachovú partiu sám so sebou a vyšla mi takáto odpoveď na položenú otázku.

Som.
Mám však jedinú výhradu.
Nech sa ich spolužitie, zväzok, nevolá manželstvo.

Prečo?
Slovo manželstvo je vo mne spojené so slovom rodina a slovo rodina predstavuje pre mňa muža a ženu.
A ich deti.

08 júla, 2005

Dátumy sa neopakujú?

V posledný deň januárového pracovného týždňa pred štrnástimi rokmi som si priniesol do kabinetu písomky.

Obraz schopností čo najlepšie predať vedomosti v limitovanom čase.
Vzal som dvojhárok zjavne narýchlo vydrapený zo stredu zošita a fľochol na identifikačné znaky.
Meno, trieda, skupina, dátum.
Niečo neštimovalo.
Znova.

Namiesto dátumu boli tri slová vyjadrujúce vnútro mladíka viac než ľúbostné listy alebo posudok psychoanalytika.
Šokovali ma.
Dnes by som povedal, že som okamžite chytil depku a nepreháňal by som.

Napriek hrôze, ktorá na mňa z dátumu smradľavo dýchla, som písomky doopravoval a vrátil sa do vlastného turbulentného života dúfajúc, že sa nepríjemný pocit nikdy nezopakuje.

Lebo dátumy sa neopakujú.

Chyba!
Dátumy sa opakujú v neočakávaných chvíľach.
Mne sa dátum z písomky vrátil včera po správach z Londýna.
Zrazu prestal existovať 7. júl 2005.
Všade som videl dátum z pravého horného rohu písomky.

Prvý deň vojny.

03 júla, 2005

Pár starých hitov

Zlodejov je také kvantum
že si kradnú navzájom.
Boh sa túla iba sám tu
a hľadá si podnájom.

Túto pesničku mi dnes popoludní začal spievať Ivan Tásler v hlave cestou do nákupného centra len čo som zavrel dvere bytu a pristúpil do výťahu k sudedovi.

Hneď sa mi pochválil, že má velikánsky preplatok vo vyúčtovaní za teplú vodu.
Že ako?
Vraj vypína spojku bytového vodomera magnetom zo starého repráku.
Zmohol som sa len na: „Karči, ty si ešte väčší chuj ako som si myslel!“
Však nie je ťažké si domyslieť, že sa ani veľmi neurazil?

Vyšiel som von z paneláku.
Kým som minul tri domy, napočítal som 11 MMDS antén nenápadne vystrčených z okien a presne zamierených na vysielač UPC v Košiciach.
Však nemusím povedať, že brzdy, rozumej zvyšní obyvatelia týchto domov, platia za káblovú televíziu tomu, kto ju šíri po meste?

Hneď za tretím domom je aj kontajner na separovaný zber plastového odpadu.
Však nemusím povedať, že bol bitkom nabitý PET fľašami, ktoré sa nik nenamáhal ani trocha zašliapnuť, aby zmenšil ich objem a znížil frekvenciu odvaozu?
Ako to viem?
Ale, no tak!

Po pár krokoch, za rohom, zaburácali Sweet.
Balroom blitz.
Zo sídliskového, prepytujem retro, baru.
Vytlačili mi Táslerovcov z hlavy.

Tuším včera som počul, že licenciu na verejnú reprodukciu hudby má 4000 reštauračných a pohostinských podnikov na Slovensku.
Koľko ich to iba v Košiciach máme?

Nastúpil som do električky.
Nie nebol tam revízor. To už by som asi nezvládol.

Do hlavy sa mi aj tak vrátil socializmus.
„Kto nekradne, okráda svoju rodinu“ sa vtedy „vtipne“ hovorievalo.

Mentálny dídžej mi pustil v mozgu ďalší starý hit.

Středověk neskončil, středověk trvá
...
Otčenáš bejby odříkej až v hrobě
Tu svou víru neobrátíš, má krev proudí v tobě

V texte sú použité fragmenty textov skupín IMT Smile a Lucie.

Aktualizácia 6. júla 2005
Textami na vlastných blogoch reagovali:
kozo: Zlodeji v nás
rony: Celú zimu som nekúril