Mesto Hujerovcov

Ide jeseň. A rodičká.

Zatočili sme na Rastislavku, keď sa pani neurčitého veku i pohlavia spýtala spolucestujúcich kde je škola na Gemerskej.

- Máte čas, vystúpte za zákrutou a ste rovno pred školou. Znela odpoveď.

Správne, pomyslel som si a pokračoval v čítaní rád ako si kúpiť správny noutbuk.

Pravouhlú zákrutu pred školou na Gemerskej vybral autobus tak, že som temer odtrhol slučku a temer vypustil počuteľnú nadávku.
Neklamný znak, že noviny treba zbaliť a pripraviť sa na výsadok.

Uprostred kopca, už za zastávkou, som začul známy hlas.

- Nemala som už vystúpiť?
- Mali ste, začul som, teraz sa musíte vrátiť.

Na kopci, pred Združenou strednou školou, sa ma očividne dezorientovaná pani opýtala kde je zastávka autobusu čo ide ku škole.
Odviedol som ju tam a šiel kúpiť Sabi jogurty do firemnej predajne.
Keď som sa vracal videl som ako nastupuje do autobusu.
Nemohla sa pomýliť. Všetky idú ku škole.

Asi o plohodinu prišla domov vyškerená Jeho terajšia.

- Čo sa škeríš?
- Si predstav, že pred školou ma pristavila zúfalá pani neurčitého veku a pohlavia, že hľadá školu na Gemerskej.
Tak jej vravím, že stojí pred jej dverami.
A ona mi vraví, že hľadá Združenú strednú školu, nie Základnú!
Keď som jej povedala, že tá je na kopci tak mi rozpovedala, ako ju nejaký fas na kopci posadil do autobusu, že škola je tu, dole.
Chudera.
Nemala už lístok tak šlapala hore brehom so mnou.
Celkom sradistka.
Len som zvedavá čo to bolo za hovädo, čo ju preháňa po kopci jak zdutú kozu.

- To som bol ja...