Fanfáry

Dažďu viseli nohy z oblohy keď som s Jeho terajšou vchádzal do obrovskej brány.

Zdalo sa, že sme poslední hoci sme prišli načas.
Ostávali ešte štyri minúty do začiatku.
Usadili sme sa nehlučne na miesta zodpovedajúce nielen dobe príchodu.

Pozrel som na mesiáša nado mnou a ničomu som zrazu nerozumel.
Na chvíľu sa mi zazdalo, že Kristus, prilepený na kríži, sa na mňa pozrel.
S pochopením učiteľa, že žiak ešte nechápe.
Zároveň s nádejou, že raz možno....
Chápal, že nechápem ako sa drží na kríži, keď má obe ruky voľné.
Ani sa nedotýkali kríža.

Sobáš začal.
Tentoraz som ja nevyzeral ako úplný pako, lebo ma Jeho terajšia stihla vyškoliť, aby som si všímal miništranta napravo.
Keď vstal, vstal som aj ja. Keď si sadol, sadol som si aj ja.
Opičil som sa po ňom ako spartakiádny cvičenec.
Lenže tu bol malý problém.
Ústavná väčšina zjavne nemala potrebný výcvik.
Veselo sa škerili a tak sobášiacemu duchovnému netrvalo dlho, aby pochopil situáciu.

Poznal, že prítomné bujaré stádo potrebuje pevnú ruku pastiera.
Začal veliť.
Slovami, skoro ako na vojne.
Rozdiel bol len v tom, že to robil ako láskavo a potmehúdsky sa usmieval.

Obrad pokračoval v atmosfére akú som ešte na cirkevnom sobáši nezažil.
Veselo a s plnou vážnosťou.
Vstávali sme.
Sadali sme si.
Tí čo poznali libreto, mrmlali ho spolu so sobášiacim.
Už som niečo podobné zažil.
Na metalových koncertoch.

Hlavné postavy sa prepracovali do finále.
Nastokli si obrúčky.
Pobozkali sa a...
A vtom sa to stalo!

Zazneli fanfáry!
Plač malého synčeka práve odliatych novomanželov!

Sobášiaci zdvihol hlavu a smerom k organu zavelil:
- Pali, šak zahraj dačo veselé!