30 septembra, 2005

A rána sú tu tiché

Nadpis som si požičal z výborného sovietskeho filmu. A možno aj trocha z hlavnej myšlienky.

Nie, ani náhodou nechcem napísať jeho obsah.
Možno len to, že výborný nie je dostatočne výstižné slovo.
Ten film ma dnes, kváreného melancholickou náladou, trocha inšpiroval.

Na blog zapisujem kadejaké postrehy, odpočuté hlody, švihnuté myšlienky.
Skrátka, čo sa mi zdá pozoruhodné.
A publikovateľné.

Najzaujímavejšie na tomto, pomaly sa končiacom týždni, je to, že sa mi doteraz neprihodilo nič zvláštne.
Vlastne prihodilo.
Nazrel som do trinástej komnaty a nemusím utekať pred hrozbou vyčesania rozumu z hlavy.

Ako vravím.
Nestalo sa nič.
Vôbec nič, o čom by som mohol napísať.
Ani do mejlu.

Len tak, na okraj, na odpútanie pozornosti vám ukážem miesto, kde sa o filme z nadpisu možno dočítať trocha viac.
Pozrite sem a porozmýšľajte so mnou či je váš nezaujímavý týždeň naozaj taký všedný ak je videný inými očami. A naopak.
Aj o tom je ten film.

26 septembra, 2005

Macher

Nerváčka s Negramotnou celý víkend žobrali, aby som im kúpil akési bužírky.

No určite! Chobotiny budem kupovať!
A ešte za cenu, ktorú mi označili ako úžasne výhodnú!
Pche!
Nič nebude!

Včera popoludní mi, navzájom sa prekrikujúc, vysvetlili o čo ide.
Zlomili ma, lebo som si spomenul.
Na svoje detstvo.
Lenže ja som samoľúby chlap, neotrasiteľná autorita.
Teda tou autoritou by som len chcel byť.
No ale občas sa aj podarí.

Tak som sa vybral „akože“ na nákup do Carrefouru.
V skutočnosti do Dráčika.
V hračkárstve sa predavačka usmievala, že v piatok bužírky dostali ale už nemajú.

Keď som sa vracal z nákupu dievčatá boli vonku.
Kreslili na asfalt pred domom.
Samozrejme, že „akože“.
V skutočnosti sa nevedeli dočkať, kedy sa s bužírkami vrátim.

Sklamanie.

Zo špajze som vyvliekol tajné zásoby teflónových a termoscvrkávacích bužírok a dva metre UTP kábla. Z káblikov sme plietli kedysi my.

Šušulky boli šťastné ako na Vianoce.
Lenže sa ocitli v postavení psa, ktorý štekajúc beží za autom a to zrazu zastane.
Nerváčka zahlásila, že nevie začať, ale potom už pokračovať vie.
Negramotná na mňa urobila psie oči, neklamný znak, že nevie vôbec nič.

Vyhnal som ich ustlať si postele, umyť sa a prezliecť do pyžama.
Získal som tak čas, aby som si spomenul ako pletenie začať.
Podarilo sa!
Keď prišli v pyžamách už som bol macher.

Dodatok
Nerváčka vie aj začať, Negramotná pokračovať.
Keď zaspávali objednali si u mňa školenie na ďalšie vzory pletenia.
Zahryzla sa do mňa panika a po hodine lozenia po sieti aj vytrhla kusisko mäsa.
Nevedel som nič nájsť.
V takýchto prípadoch zaberá Poradňa.
Dámy nesklamali a poslali odkaz na Detský hit leta, z ktorého som sa dozvedel aj to, že pletenie z bužírok sa teraz volá Scoubidou.

23 septembra, 2005

Taká somarina

Nedávno som dostal e-mail, ktorý obsahoval samé otázky. Všetky začínali slovom prečo.

Asi ste rovnaký e-mail dostali aj vy.
Že nie?
No dobre, tu je vzorka.

Prečo si ženy nevedia maľovať pery so zavretými ústami?
Prečo sa v titulkoch novín nikdy neobjaví "Veštec vyhral lotériu!"?
Prečo je slovo 'skratka' také dlhé?

Dnes by som do zoznamu pridal ďalšiu otázku.

Prečo má stránka Jazykového korektora slovenského jazyka adresu www.forma.sk/onlines/speller/?

22 septembra, 2005

Mesto Hujerovcov

Ide jeseň. A rodičká.

Zatočili sme na Rastislavku, keď sa pani neurčitého veku i pohlavia spýtala spolucestujúcich kde je škola na Gemerskej.

- Máte čas, vystúpte za zákrutou a ste rovno pred školou. Znela odpoveď.

Správne, pomyslel som si a pokračoval v čítaní rád ako si kúpiť správny noutbuk.

Pravouhlú zákrutu pred školou na Gemerskej vybral autobus tak, že som temer odtrhol slučku a temer vypustil počuteľnú nadávku.
Neklamný znak, že noviny treba zbaliť a pripraviť sa na výsadok.

Uprostred kopca, už za zastávkou, som začul známy hlas.

- Nemala som už vystúpiť?
- Mali ste, začul som, teraz sa musíte vrátiť.

Na kopci, pred Združenou strednou školou, sa ma očividne dezorientovaná pani opýtala kde je zastávka autobusu čo ide ku škole.
Odviedol som ju tam a šiel kúpiť Sabi jogurty do firemnej predajne.
Keď som sa vracal videl som ako nastupuje do autobusu.
Nemohla sa pomýliť. Všetky idú ku škole.

Asi o plohodinu prišla domov vyškerená Jeho terajšia.

- Čo sa škeríš?
- Si predstav, že pred školou ma pristavila zúfalá pani neurčitého veku a pohlavia, že hľadá školu na Gemerskej.
Tak jej vravím, že stojí pred jej dverami.
A ona mi vraví, že hľadá Združenú strednú školu, nie Základnú!
Keď som jej povedala, že tá je na kopci tak mi rozpovedala, ako ju nejaký fas na kopci posadil do autobusu, že škola je tu, dole.
Chudera.
Nemala už lístok tak šlapala hore brehom so mnou.
Celkom sradistka.
Len som zvedavá čo to bolo za hovädo, čo ju preháňa po kopci jak zdutú kozu.

- To som bol ja...

Traja

Chodím okolo nich skoro každé ráno.

Minulý týždeň som si ich všimol.
Dnes som sa zadíval dlhšie.
Vôbec som nemal hlúpy pocit, že im nazízam do súkromia.
Neodvracal som hlavu.
Neklopil ani neprevracal oči.
Spokojne sa rozvaľovali medzi hŕbou časopisov, ktoré nikdy nečítali a nikdy nebudú.
Ranný chlad ich očividne netrápil.
Nie ako neďaleko, zimou nahrbené, biedne stvorenia s nohami v koži mrazených kurčiat, s ktorými majú hodne spoločného.
Chvíľu som mal pocit, že sa na mňa usmiali.

Márne, chlapci.
S vami ja nechcem mať nič spoločné.
Nič nebude.

Odchádzam a oni ostávajú.
Ponúkajú iným to najlepšie čo v nich je.

Panák Borovička, Panák Vodka konzumní a Panák Tuzemský rým.
Štyri centilitre len za pätnásť korún. 38%. V novinovom stánku.
Nehľadáte kamarátov?

19 septembra, 2005

Najbohatší

V živote nepoužil iný dopravný prostriedok ako vrtuľník.

Býva s nami v paneláku, v rodnom meste a predsa nejestvuje pošta, ktorá by mu doručila pohľadnicu k narodeninám.
Je tu a napriek tomu mu žiadny operátor nedoručí esemesku, nik mu po sieti nepošle ani červa.

Komunikuje s nami najdokonalejším spôsobom, ktorý sa za peniaze nedá kúpiť.
Je niekto bohatší?

17 septembra, 2005

Fanfáry

Dažďu viseli nohy z oblohy keď som s Jeho terajšou vchádzal do obrovskej brány.

Zdalo sa, že sme poslední hoci sme prišli načas.
Ostávali ešte štyri minúty do začiatku.
Usadili sme sa nehlučne na miesta zodpovedajúce nielen dobe príchodu.

Pozrel som na mesiáša nado mnou a ničomu som zrazu nerozumel.
Na chvíľu sa mi zazdalo, že Kristus, prilepený na kríži, sa na mňa pozrel.
S pochopením učiteľa, že žiak ešte nechápe.
Zároveň s nádejou, že raz možno....
Chápal, že nechápem ako sa drží na kríži, keď má obe ruky voľné.
Ani sa nedotýkali kríža.

Sobáš začal.
Tentoraz som ja nevyzeral ako úplný pako, lebo ma Jeho terajšia stihla vyškoliť, aby som si všímal miništranta napravo.
Keď vstal, vstal som aj ja. Keď si sadol, sadol som si aj ja.
Opičil som sa po ňom ako spartakiádny cvičenec.
Lenže tu bol malý problém.
Ústavná väčšina zjavne nemala potrebný výcvik.
Veselo sa škerili a tak sobášiacemu duchovnému netrvalo dlho, aby pochopil situáciu.

Poznal, že prítomné bujaré stádo potrebuje pevnú ruku pastiera.
Začal veliť.
Slovami, skoro ako na vojne.
Rozdiel bol len v tom, že to robil ako láskavo a potmehúdsky sa usmieval.

Obrad pokračoval v atmosfére akú som ešte na cirkevnom sobáši nezažil.
Veselo a s plnou vážnosťou.
Vstávali sme.
Sadali sme si.
Tí čo poznali libreto, mrmlali ho spolu so sobášiacim.
Už som niečo podobné zažil.
Na metalových koncertoch.

Hlavné postavy sa prepracovali do finále.
Nastokli si obrúčky.
Pobozkali sa a...
A vtom sa to stalo!

Zazneli fanfáry!
Plač malého synčeka práve odliatych novomanželov!

Sobášiaci zdvihol hlavu a smerom k organu zavelil:
- Pali, šak zahraj dačo veselé!

14 septembra, 2005

Oťas

Úryvok z kompunikácie

> nič nové nebude u jej bývalého v dohľadnom čase? alebo nevyhnutná tvorivá prestávka? ;-)
< ..., poznáš pojem "neviem čo so sebou"? Lebo v takom stave som teraz ja. Toľko vecí sa mi melie hlavou a neviem tomu nájsť prijateľnú formu pre vyjadrenie na blogu. Ale už sa dačo tlačí zo mňa von :-)
> pozitívnom stave alebo negatívnom? teda, že nevieš, čo so sebou...
< v pozitívnom, dalo by sa povedať aj, že som od radosti celý bez seba
> fakt????? to má jeho terajšia na svedomí? ;-) alebo pokroky Štvrťgramotnej v škole?
< všetko dokopy :-)

Nuž teda, časť mojej radosti má na svedomí aj článok Bolo by bez kvapky more? 2

Treba k tomu ešte niečo napísať?

09 septembra, 2005

Pozerať knihu

Nedávno som sa pristihol, že pozerám knihu.

Začítal som sa do obyčajnej analógovej knihy a po nejakom čase som sa pristihol, že ju vlastne nečítam ale pozerám film.
Môj vlastný!

Postavy knihy sa rozprávali rôznymi hlasmi, rôzne intonovali a artikulovali.
Namiesto čítania popisu exteriérov alebo interiérov som si ich prezeral.

Po návrate do reality, spôsobenej zatvorením knihy po dočítaní kapitoly, som si hneď, neviem prečo, spomenul na ronyho články o e-knihách.
Ad: E-knihy, to čo je... a E-knihy prakticky a úspešne.
Prečo nie? Celkom ma presvedčil i keď ešte nenabaláchal.

No a teraz, ráno, na čo nenatrafím počas povinného slopania pollitríka vody, do ktorého som si čľupol sirupu?
Na kompletné vydanie Harryho Pottera na audioknihách.
Stačilo pár klikov z titulky iTunes.

Sprvoti sa mi zadala myšlienka výborná.
Nečítať.
Nekmitať očami po texte v roztrasených rukách cestujúceho hromadnou dopravou.
Čítať i za jazdy na bicykli alebo potme.

Už sa mi to až také úžasné nezdá.
Nenažraní kapitalisti mi berú možnosť pozerať knihu v jej plnej multimediálnej šírke.
Oni mi nanucujú zvuk!

----------
Niečo zadarmo

Úryvok z pripravovaného scenára multimediálnej etudy o dodoržiavaní pitného režimu:

Slabo počuť vysielanie Sloveského rozhlasu a ventilátor grafickej karty.
JB, klikajúc myšou na zatvárač okna, hundravo:

- Ach! Nejako sa mi tí blogéri montujú do života!

08 septembra, 2005

Pred či po?

Poznám veľa ľudí, ktorí absolvovali požiarne cvičenie, nácvik správania sa pri chemickom útoku, praktické tréningy poskytovania prvej pomoci i resuscitácie.
Nacvičovali vlastné správanie sa v situáciách, do ktorých sa veľká väčšina z nich nikdy reálne nedostane.

Hodne ľudí sa však dostane do extrémnej situácie, ktorej zvládnutie sa bežne netrénuje.
Mnohí riešime situáciu pomenovanú slovom rozvod. Pár? jednotlivcov dokonca opakovane.

Kto si myslí, že sa spolužitím bez sobáša, vyhne stresu pri rozchode aký poznajú zosobášení pri rozvode tak sa veľmi mýli.

Tak mi teraz chodí po rozume, prečo nik netrénuje vlastný rozvod, ktorý je oveľa pravdepodobnejší ako napríklad požiar.

Predstavil som si, že sa chcem s Jeho terajšou rozviesť tak, aby sme, aj s Nerváčkou a Negramotnou, zvládli rozchod v súlade s najnovšími výsledkami vied, ktoré s rozvodom súvisia. Opakujem, že sa nechcem rozviesť, tak ako nechcem vyhorieť ani byť cieľom jadrového útoku.

Začať čítať nejaké odborné knihy o tom, ako sa správať počas rozvodu a po rozvode?
To by som rozhodne nespravil ako prvé a jediné.
Nik sa nenaučil bicyklovať tak, že preštudoval kilá kníh. Musel párkrát! na bicykel vysadnúť a párkrát! sa z neho, z rôznymi následkami, skydliť.

Asi by som sa vybral za psychológom alebo psychiatrom, aby nám predložil harmonogram cvičení a sústredení.
Tréner, rozumej psychológ alebo psychiater, by nás najprv komplexne naštudoval a potom pripravil modelové kritické situácie a vystavil extrémnemu stresu.
Opakovane!

Po nejakom počte cvičení by sme získali certifikát potvrdzujúci, že sme spôsobilí kultivovane sa rozviesť s minimom majetkových, psychických a iných škôd všetkých zúčastnených.
Ako účastníci takéhoto školenia by sme sa mohli, v prípade nevyhnutnosti, okamžite rozviesť doručením certifikátu na súd.

Vlastne, ako tak píšem, schádza mi na um ďalšia myšlienka (konina?).

Predstavujem si, ako po prejavení záujmu o sobáš musím takýto, platený!, tréning s mojou budúcou absolvovať skôr ako nás zosobášia.
Tréner najprv bude pár týždňov snoriť po našich psychologických profiloch, rodinných anamnézach a majetkových pomeroch. Predpíše povinnú literatúru na teoretické skúšky spôsobilosti k rozvodu.
Potom nás bude provokovať, stresovať, buzerovať, či inak poddžubovať a na záver absolvujeme ostré cvičenie „v teréne“.

Úspešných absolventov potom nezávislý súd, po dôkladnom preskúmaní dokumentácie z tréningu, vyhlási za manželov.

Kedy absolvovať takéto cvičenie?
Pred sobášom či po sobáši?

K napísaniu tejto, uletenej?, úvahy ma inšpiroval článok deti uprostred rozvodu.
Mária, uznaj, že toto som ti nemohol napísať ako priamy komentár na tvoj blog.

05 septembra, 2005

Tiger v taške

Biele topánky na opätku jej klopkali.

Netuším na čo myslela.
Mohol by som lebo aj ja som už presne toto zažil.
Lenže to som bol ja.
Iný človek.
Unikátny, rovnako ako ona.

Potláčaná nervozita.
Mlčanie.
Nemá mi čo povedať? Ani teraz?
Divné.
Ale chápem.

Na semafore si skontrolovala pančuchy.
Darmo, je to baba.

Nemo kráčame vedľa seba.
Myslím na to, že sa o chvíľu sa rozídeme.
Nepríjemný pocit ma objal okolo krku.

Stále sa držíme za ruky.
Až po posledný roh.
Zastavuje.

Podáva mi Chvostíka.
Oci, vezmi mi ho do tašky!

Už som školáčka!

02 septembra, 2005

Blbá nálada

Blbú náladu mi nespôsobuje situácia na Slovensku ale niečo úplne iné.

Správa o mŕtvych, prevažne ženách a deťoch, udupaných na moste v Bagdade a utopených vo vodách pod ním.
Neviem si dosť dobre predstaviť v akom napätí musia žiť Iračania, keď už myslia na vlastný holý život i za cenu života dieťaťa.
Aj svojho.
Teroristi, zdá sa, dosiahli svoj cieľ. Ľudia sa boja.
Smrteľne.

V inom konci sveta vyčíňal prírodný živel.
Katrina.
Pravdu povediac už som v poslednom čase trocha ľahostajný k správam o živelných pohromách.
Čo ma však mimoriadne znepokojuje sú správy o rabovaní v zaplavených oblastiach.

Znepokojuje, to nie je dobré slovo. Nasiera je lepšie.

V tomto prípade mi filantropické okuliare akosi padajú.
Vidím len obludy s ľudskou podobou, ktoré okrádajú žobrákov.
Zločincov, ktorí sú v mojich očiach úplne rovnakí ako teroristi.
V krajine na križiackej výprave proti teroristom.
Zrušenie trestu smrti, en bloc, mi nikdy nepripadlo ako vynikajúca myšlienka.

A to ani nejdem ďalej spomínať udalosti z prvého septembra na Westerplate.