22 februára, 2005

Aj ja

Nedávno skoro stŕpol kábel od myši 21, operujúcemu teraz na blogu Krivolaká prť, pri čítaní mojej úvahy Zlodeji.
Citlivo, ako to len on vie, mi tak dal najavo, aby som sa šiel dať vypchať so slovom blogér.

Pravdupovediac ani mne sa slovo blogér nepáči. A to sa ešte po sieti ako rakovina šíria názvy ako smegér, smogér. Úplný grc.
Na niekoľkých česky mluvících stránkach som si všimol slovo webník.
Celkom sa mi pozdáva ako slovansky znejúci variant slova blog.
Keď som mal už takýto skvelý funduš, tak som začal premýšľať, čo na ňom postavím.
Po niekoľkých desiatkach minút úporného premýšľania, nahratí nového zvonenia na mobil , inšpirovaného článkom u Ronyho, vypití jedného piva a zožratí štyroch štvorčekov orieškovej čokolády som sa rozhodol, že od tejto chvíle budem tvrdohlavo používať namiesto slov blogér, blogérka slová webníkač, webníkačka. Tak.

Za zhotovenie nového úžasného zvonenia patrí vďaka Jeho terajšej.

21 februára, 2005

Zlodeji

Bol som nepozvane na návšteve u system admina.
Zaujala ma tam slovná prestrelka v komentároch k jednému z jeho textov.
Reč bola o vykrádaní tém.
Blogérmi navzájom.
Naozaj ma vie vytočiť ak si niekto uzurpuje výhradné právo na konkrétnu tému.
Ako keby každý maliar nemal právo namaľovať nezábudky len preto lebo ich už niekto pred ním namaľoval.

Všimol som si, potulkami po blogoch, že ak sa nejaká aktuálna téma zjaví na niektorom blogu, ostatní blogéri ako keby zavreli huby. Ako by nemali vlastný názor.
Čoho sa to blogéri boja?
Akejsi konkurencie? V čom?
V naháňaní čo najvyššieho čísla na nejakom počítadle nekomerčnej stránky?
Pche!
Kam sa podela obyčajná ľudská radosť z písania, vnútorná potreba vyjadriť svoj názor na niečo, čo sa deje naokolo?
Bez hlúpeho pocitu, keď môj názor napísaný v komentároch na inom blogu jeho majiteľ zmaže i keď nie je od veci.

16 februára, 2005

Prestávka na obed

Vybral som cez obedňajšiu pestávku k bankomatu.

Len čo som opustil prítmie budovy, oslepilo ma zimné slnko odrážajúce sa od snehu.
Nepríjemný pocit.
A vtedy mi zišla na um možno divná a nepochopiteľná otázka.
Pozná Brailovo písmo nejaký font?

Lenilo sa mi snoriť po sieti, zdravý sedliacky rozum akosi neragoval.
Zvedavosť nakoniec zvíťazila.
Zavolal som telefónne číslo Centra technických a informačných sližieb ÚNSS a s obavami v hlase som sa opýtal.
Milý ženský hlas mi vysvetlil, že nie.
Láskavá pani mi vysvetlila že existuje jediný font a ani v ňom sa nedá použiť to čo my, vidiaci, voláme kurzíva či tučné písmo. A aj so zmenou veľkosti písma je problém.
Nejako som posmutnel a začal som si pozerať stránku centra.
Natrafil som tam na niečo, čo ma prekvapilo a trochu zahnalo hlúpy pocit.
Ukážku notového zápisu pre nevidiacich.
Čo na tom, že som si až teraz uvedomil, že nevidiaci hudobníci sa nemusia učiť nové skladby iba podľa sluchu.

13 februára, 2005

Kung-fu fighting

Ostatná sobota bola temer nezáživná.
Predpoludnie ako obyčajne.
Na obed som zjedol plody mora s ryžou. Napodiv chutili.
Nie, že by Jeho terajšia nevedela variť. To Nie.
Očakával som humus.
Jedol som príma pokrm.

Poobede som dorábal voľným štýlom to, čo som v piatok zanedbal.

Večer mal byť netradičný.
Vybrali sme sa do Jumba na muzikál.
Hriešny tanec. Za hriešne peniaze.

Úvod večera bol v retro štýle.
V šatni zariadenej pred tridsiatimi rokmi chaoticky pobehovali šatniarky.
Brownov pohyb ako z učebnice.
Diváci, chtivý uschovania šatstva, pripomínali dav neborákov trhajúcich sa o bezplatnú humanitnú pomoc.
Ako zamlada.

Usadili sme sa a začal som sa obzerať.
Mal som pocit, že som na výlete s oddielom gastroturistov.
Toľko papierových meganádob s pukancami a toľko litrov Coly som fakt nečakal.
Keď si prvý divák odpil priamo z fľaše začal som tušiť, že uvidím aj začujem aj niečo iné ako hudbu a účinkujúcich.
Našťastie som len videl. Milosrdná hudba prekryla zvuky hľadiska.
K obrazu grgajúcej dámy mi zvuk naozaj nechýba.
Nechcel by som byť teraz hercom.
Ktovie ako vníma rukami žerúce, z fľaše slopajúce a grgajúce publikum.
Netrpím ilúziou, že do hľadiska nevidí.
Hanbil som sa, že sedím v hľadisku medzi tou gadžovinou.

Predstavenie bolo fajn.
Oddýchol som si a zresetoval hlavu aj bez chlastu či THC.

Záver večera, v akože chráme kultúry, bol rovnako úbohý ako úvod.Chaos v šatni.

Vyšli sme do sneženia.V prístave taxíkov nebolo ani koleso ale zato ľahkej obuvi v hlbokom snehu dostatok.
Šli sme dole mestom s prižmúrenámi očami.
Nepríjemné pichľavé sneženie.

Až kým sme ich nestretli.
Čriedu mládeže, ktorá našla svoju superstar.

Everybody was kung-fu fighting
Those cats were fast as lightning...

Spieval mladík rozchichotaným spoločníkom.
A omnoho lepšie ako Peťo Konček.
Zlatý klinec večera.

10 februára, 2005

Nedotknuteľné

Nastúpil som ráno do autobusu v obvyklom čase doznievajúcej dopravnej špičky.

Postavil som sa do priestoru určeného pre kočíky.
Oprel som sa o okno a prebehol očami spolucestujúcich. Niektorí apaticky vegetovali, niektorí ešte odovzdane klepali kosu.
Nik mi nevenoval pozornosť. Prečo by mal?
Už-už som sa chystal pozorovať ulicu, ktorú som videl asi desaťtisíckrát. Naposledy včera povečer.
Niečo ma však vyrušilo. Niečo neobvyklé medzi cestujúcimi.
Tak som ich oskenoval ešte raz.
Nič zvláštne.
Asi mi už hrabe.
Stále som mal pocit, že mi uniká niečo nenápadne výrazné.
Tak som znížil rýchlosť pohybu očí a skenujem nanovo.

Jasné, už som na to prišiel.
Z, vcelku peknej ale nijako výraznej, mladej ženskej tváre na mňa pozeralo niečo nádherné.
Fakt.
Ideálny tvar.
Decentne narúžované, ako keby sa trošilinku usmievali.
Pery, pri ktorých mám pocit, že ich sprzní aj bozk milovanej osoby.
(Aj teraz ich vidím za sklom displeja)

09 februára, 2005

Domáce násilie

Predvčerom večer som dostal facku.

Stále ma bolí aj keď na líci nič nevidno.
Vlastne je to úplne inak.

Facku som dal ja, v nedeľu. Uspokojil som ňou vlastnú nevšímavosť a lenivosť.
V pondelok sa mi facka vrátila v inej podobe a s devastujúcou intenzitou.

Fackou bolo nesplnenie, v mojich očiach, bezvýznamného sľubu dcére.
Vrátenou fackou bolo to, čo som videl v jej očiach keď mi predvčerom povedala "ty aj tak nič nesplníš čo sľubuješ".

Vôbec sa mi nechce písť o podrobnostiach. Načo?

07 februára, 2005

Ignorant na zastávke

Prišiel som s malým predstihom.
Roztiahnuté zreničky sa akosi odmietajú prispôsobiť bodavému slnku.
Iste vyzerám ako pako. Žmúrim.
Zbadal som ju!
Lenivo si obďaleč hovela.
Čo hovela! Priam sa pretŕčala, vystavovala sa.
Nádherná. Neprehliadnuteľná. Stelesnenie dokonalosti.
Neviem sa vynadívať.
Pohla sa.
Preboha, len nech ju nestratím z dohľadu skôr ako to bude naozaj nevyhnutné.
Vracia sa na miesto. Juchú!
Nik si ešte nevšimol, že ju pozorujem.
Ani ju ešte nik nespozoroval. Je to vôbec možné? Čo sú všetci slepí?
Kochám sa, naplno si uvedomujem aké krásne je žiť.
Vedľa stojacemu chlapovi sú moje pocity ukradnuté.
Zrejme mu lezie na nervy, kreténovi necitlivému.
Znenazdajky robí FFffSsssss.
A ona mizne.
V jeho nose!
Najúchvatnejšia kvapka riedkeho sopľa na konci nosa akú som kedy videl.