29 januára, 2005

Meno pre lásku

Začítal som sa nedávno do ankety na tému intímnych oslovení partnerov.

Anketa obsahovala oslovenia, ktoré mali vyjadrovať, vlastne neviem čo mali vyjadrovať. Oslovenia ako zajačik, pufko alebo mufko zneli infantilne a okrem prenesenia obľúbenosti z plyšovej hračky na živého človeka asi nevyjadrovali vôbec nič.
Spomenul som si nevdojak na prvé partnerské oslovenie, ktoré som počul a ktoré bolo iné ako používali moji rodičia.
Vždy keď som u tejto dvojice trávil čas, vždy, naozaj netáram, som cítil, že s nimi býva aj niečo, čo som dosť dobre nechápal ani nevedel vysvetliť.
Až po rokoch som si uvedomil, že s nimi bývala láska.
Hodnú chvíľu som tomu nechcel uveriť, lebo som od nich nikdy nepočul slová ako prosím, ďakujem, mám ťa rád.
Ale pohľady, dotyky, tón hlasu a celkové správanie mi nedali žiadnu zámienku na pochybnosti.
Tí dvaja sa ľúbili nesmrteľnou láskou.
Takou, o akej sa píšu básne a romány a ktorej už málokto verí.
Babka a dedo.
Odjakživa až do smrti som od nich počul len jediné, najláskavejšie oslovenie môjho života.
Stará a starý.

27 januára, 2005

Leningrad

Chorá asociácia.

Opierajúc sa o vetrisko som kľučkoval vilovou štvrťou.
Stretol som pár uzimených ľudských bytostí.
Nemyslel som na nič.
Ba predsa.
Ako sa čo najskôr dostať niekam, kde nefučí.

Zrazu sa mi zazdalo, že sa teperím ulicou Leningradu v čase blokády
Ulica bola zaviata množstvom snehu prederaveného nohami rovnakých zúfalcov ako ja.
Ale nie celá.
Chodník na severnej strane ulice bola dosucha vymetený.
Fujakom.
Spomenul som si na obitú ceduľu na fasáde jedného z leningradských domov.

Eta storona ulicy vo vremya artobstrela naibolee opasna.

24 januára, 2005

Po ceste

Opäť som sa raz zabudol v práci.


Po ceste Posted by Hello

Domov som cestoval, pre mňa netradične, električkou.
Napodiv bolo k dispozícii aj miesto na sedenie.
Sediac na ľadovom sedadle som sa vychytil čítať duchaplné, na poplach bijúce, upozornenia DPMK o blížiacom sa termíne konca platnosti papierových mesačníkov.
Sedel som spokojne.
Stará dobrá bričenka už dva mesiace odpočíva v archíve a na pravom stehne už občas cítim tlak bezkontaktnej čipovej karty, ktorej výhody, pre cestujúceho, som dodnes nepochopil.
Spomenul som si na ostatné, už tradične poslednochvíľové, šialenstvo okolo výmeny ŠPZ za tabuľky s edvidenčným číslom a bolo mi jasné, že výzvy dopravného podniku idú do prázdna.
Bodaj by nie. Všetci cestujúci boli buď uzavretí do vlastných hlbín alebo sa pokúšali do, mierne odlišných, hlbín dostať jazykom.
Keby aspoň nemľaskali.

19 januára, 2005

Nezvládnutý pokrok

Príjemne oťapený únavou a pivom farby jantáru podradnej kvality so zelenou etiketou na fľaši som sa ponoril do zoznamu kontaktov môjho obľúbeného simulátora školskej prestávky.
Na chodbe sa tmolí zopár spolužiakov. Vidia ma ale kašlú na mňa.
Neodúvam sa, robím dosť často to isté.
Kráčam po chodbe obvyklou trasou, kontrolujem ako si nástenkári plnia zverené úlohy.
Dnes je to slabota. Buď vôbec nič nové alebo očakávaný obsah, na ktorý nemám náladu.
Kráčam, chodba sa zužuje až sa stáva takou úzkou, že sa tam nedá zametať portvišom a farbu či druh podlahovej krytiny si nepamätá ani školník.
Celkom logicky je tam bordel, teda neporiadok myslím.
Na konci uzučkej chodby je tiež nástenka.
Ale aj stena čakajúca na sprejerov. Veď tam aj chodia.Vykôstkujú svoj názor na obsah nástenky alebo len tak zdanlivo chaoticky čmárajú.
Kedysi, v začiatkoch školskej dochádzky, som úplne nechápal prečo tam toľko spolužiakov chodieva, ba dokonca sú ochotní uliať sa z hodiny, len aby do chodbičky nazreli.
Neskôr som to pochopil.

Bolo to niečo ako na konci socíku v Pešti.
Pre mňa, šráca z felvidéku, mocný lomcovák.
Tam, v Pešti, som prvýkrát videl na ulici tri obchody vedľa seba s textom csak nálunk kapható vo výklade.
Dovtedy som v meste s Rákócziho hrobkou videl len jeden taký obchod.
Tuzex.
A tu boli zrazu tri vedľa seba a ešte v bezvýznamnej uličke.

Na nástenke konča uličky som postrehol nový oznam.
Starší spolužiak, takto holdujúci hazardným hrám, tam prišpendlil papierik s veľavravným nadpisom Máš nejaký problém?
Nemal som ale aj tak som sa začítal.
Neľutujem.
Zbavil som sa problému, ktorý som si ani neuvedomoval.
Starší spolužiak v texte utrúsil, že si niečo poznačil na kraj monitoru.
Do šľaka, veď on robí to čo ja!
A zrazu (sa) mi vyriešil problém bledej závisti.

Spolužiak z triedy má na lavici digitálny supermoderný plochý displej.
Závidel som mu ho. A ako.
Lenže!
Uvedomil som si, že ten jeho výkrik techniky je úplne naprd.

Nemá kraj, na ktorý sa dajú pentelkou písať ípé adresy.


18 januára, 2005

Mučiť!

Nedávno som kdesi čítal takýto príbeh.
Muž uniesol kvôli peniazom dieťa solventných rodičov.
Dieťa ho poznalo, bol to ich sused. Zločinec dieťa okamžite zavraždil.
Vzápätí kontaktoval rodičov, ťahal ich za nos a žiadal výkupné.
Rodičia zavolali políciu a na dohodnuté miesto uložili výkupné.
Polícia, na základe stôp na mieste prevzatia výkupného, únoscu po dvoch dňoch dolapila a skutok mu dokázala.
Nastali však komplikácie.
Páchateľ nechcel prezradiť kde unesené dieťa ukrýva.
Dni ubiehali.
Po dvoch dňoch policajti stratili trpezlivosť a pohrozili páchateľovi, že ho začnú mučiť, aby prezradil kde unesené dieťa väzní. Hrozba zaúčinkovala a páchateľ doviedol šokovaných policajtov k mŕtvemu telu.

To, čo ma na tomto príbehu zaujíma je to, čo nasledovalo.
Podanie žaloby za hrozbu mučenia na policajtov. Žalobu podal páchateľ.

A najšokujúcejší pre mňa bol fakt, že sa k prípadu, teraz už hrozby mučenia páchateľa, začali zdesene vyjadrovať aj organizácie ako je Amnesty international.

A to ma dorazilo. Ak sa Amnesty international skutočne angažuje za takéto typy zločincov, tak u mňa stráca akúkoľvek dôveru a podporu.

Kto všetko sa považuje za človeka?
Netvor, ktorý pre peniaze vraždí deti? Vážne?
Majú sa obludy zastať ochrancovia prírody?

Ochoreli sme na falošnú humanitu a tá nás za odmenu vyvraždí.

17 januára, 2005

Plavecký kurz

Text som na žiadosť jeho terajšej zmazal

05 januára, 2005

Už viem!?

Všetci odišli.
Ostal som s ňou sám.
Konečne.
Skúmavo som na ňu pozrel, pohladil po štíhlom chrbte a odišiel som s ňou do spálne. Pohodlný pôžitkár.
Obľúbená poloha. Ja dole, ona hore.
Pomaly som sa do nej zaboril.
Môj zrýchlený dych udržiaval rytmus.
Užíval som si.
Nenáhlivo.
A vtom sa to stalo.
Na strane dvanásť, pätnásty riadok zhora.

Ľudia majú v očiach to, čo ešte len uvidia, nie to, čo už videli.

Vtedy som na to prišiel.
V máji 2004 som prvýkrát, a vlastne naposledy, videl najzáhadnejšie ženské oči za posledné roky. Ich majiteľku som dovtedy poznal iba zo siete.
Ako skladačka nepatrila medzi výnimky. Aj ju som si, ako každú ľudskú bytosť na sieti, skladal kúsok po kúsku. No nevedel som, ako obyčajne, čo mám poskladať. Trápil som sa s jednotlivými dielikmi ale obraz postupne začal získavať konkrétnu podobu.
Prvá vizuálna konfrontácia predlohy s mojou skladačkou dopadla ako obyčajne.
Katastrofálne.
Nič nesúhlasilo.
Inokedy ma toto poznanie nijako nerozhegá ale vtedy som bol naozaj mimo. Lebo nepasovali ani oči! A s pribúdajúcim časom a počtom skúmavých pohľadov do očí som bol stále labilnejší.
Menej a menej sa tie oči hodili k tomu čo hovorili ústa tej ženy.
Bol som zmätený.
S prestávkami trval chaos niekoľko mesiacov.
Až kým mi zrak nepadol na stranu dvanásť, pätnásty riadok zhora.

04 januára, 2005

Nekrológ - zárezy do kôry

Nie je to tak dávno (vlani), čo som bol spolu s jeho terajšou na návšteve u Nastenky. Áno myslím peknučkú ale bezkrvnú a vykostenú Mrázikovu lolitku.
Tú však máme v podstate na háku, hľadali sme Marfušu.
Nebola doma.
Jeho terajšia bola v dobrom rozmare a nechala Marfe odkaz v trochu bordelárskom zápisníku. To som ešte netušil, že odkaz sa za pár dní stane srdiečkom vyrytým nožom do stromu, ktorý práve zoťali.
Včera som našiel namiesto stromu len peň.
Ešte som nevidel čerstvý peň okolo ktorého by neboli triesky alebo piliny. Našiel som tam len pár listov. Ani mi nepripadalo divné, že listy sú z úplne iných stromov, stromčekov či kríkov širokého okolia.
Teraz sedím na zadku, zrak zaostrený na vzdialenosť pol metra a pozerám na Morskú pláž. Vôbec mi nie je dobre. Niet mi čo závidieť.

02 januára, 2005

Zaujalo ma

Nedávno som si prečítal:

Pracujúci ľudia sú platení za ich výkon v práci. Veľkosť ich rodiny je ich osobnou zodpovednosťou a voľbou. Na svete neexistuje ani jedna súkromná inštitúcia, ktorá by platila svojich zamestnancov podľa počtu detí.

Iste, nedá sa namietať. Ale toto konštatovanie v súvislosti s poskytovaním pomoci sociálne slabým ľuďom je neadekvátne. Mne štát veru nepripadá ako zamestávateľ. Naopak. Ako zamestnanec.

Zaujalo ma aj tvrdenie, na inom mieste, že 90% ľudí sú idiotmi. Nuž neviem, akosi ma smrť preskočila, keď som si uvedomil ako funguje demokracia a demokratické riadenie štátu. Bŕŕŕ...