31 júla, 2005

Anjel strážny

Na obed som zistil, že finančná hotovosť, ktorú mám k dispozícii sa strmo blíži k nule, rovnako ako zásoby potravín.

Chtiac-nechtiac som sa nejako musel dostať k bankomatu. A musel som zobrať so sebou aj Negramotnú.
Dohodli sme sa, že keď slniečko trocha klesne vyberieme sa do Kukučky na pivo. Kukučka, obľúbená záhradná krčma, je neďaleko bankomatu a má všetko potrebné vybavenie pre deti. Pieskovisko s lopatkami, vedierkami a hojdačku.
Mal som predstavu, že vyberiem peniaze, dám si jednu desiatku, Negramotnej objednám minerálku, nechám ju pohrať sa a vrátime sa domov sublimovať.
Na bicykloch.
Až po opustenie Kukučky šlo všetko podľa plánu.
Len čo sme nohy opreli do pedálov, Negramotná zahlásila, že nechce ísť rovno domov.
Dobre, spravíme malú okľuku, nech má radosť.

Pri Centrume zahlásila, že tadeto šla minule s Čelistkou na cyklistický chodník vedúci na Jazero.
- Poznáš cestu? - Opýtal som sa.

Odpoveďou bol pohľad typu „Takúto otázku som si od teba nezaslúžila!“

Dirigovala ma zozadu a ja som sa nestačil čudovať aký má orientačný zmysel.
Zjavne šla na istotu. Neomylne našla nenápadnú odbočku poza benzínku a vyviedla ma na nový most cez Hornád, na novú cyklotrasu.

- Odboč doprava! – počujem zrazu.
Doprava??? Dole z cyklotrasy, niekam medzi vagóny?
- Ver mi! – povedala s dôrazom ako terminátor Johnovi Connorovi.

Naozaj sa nemýlila.
Viedla ma neomylne a rozhodne ako anjel strážny. Dvanásť kilometrov terénom, ktorým predtým prešla iba raz. Pred týždňom.

Tak teraz rozmýšľam, kde sa berú fámy o dezorientačnom zmysle žien.
Nerobia z nás, mužov, ženy neomylných vodcov len kvôli hladkaniu našej idiotskej samoľúbosti?

28 júla, 2005

Úbožiak

Zišlo mi na um, keď som dočítal v Pravde článok ako ženy ukrývali teroristov.

Tým úbožiakom je človek v TASR, ktorý dovolil vypustiť do sveta článok o ukrývaní teroristov s nadpisom, ktorý mi zjavne tlačí do hlavy, že teroristov ukrývajú ženy.

Po prečítaní nadpisu som mal pár sekúnd dojem, že terorizmus by bez žien zanikol, že by sa neboráci nemali kam ukryť.

Patrím k umierneným feministom, ale toto ma fakt veľmi nasralo.
Alebo mi už hrabe?

Incest

Veríte v čisté priateľstvo medzi mužom a ženou?
Pýta sa dnes Kozo.

Nuž, ja verím lebo jedno také mám možnosť sledovať v priamom prenose.
V poslednom čase mi však obraz i zvuk vypadáva akosi častejšie a na dlhšiu dobu.

Irena a Seprő.
Poznajú sa od škôlky.
Nerozlučná dvojica. V detstve boli temer neustále spolu.
V puberte TO na nich prišlo. Samozrejme. Ibaže inak ako sme v sídliskovom kolektíve čakali.
Každý si začal s iným.
Prvé veľké lásky, prvé, dovtedy neznáme, túžby.

Príď za mnou do ulity
chýbajú mi tvoje dotyky
veď perie vo vankúši
slzy neusuší.

Prvý rozchod, prvé zúfalstvo.

Stále sa priatelili a to bolo občas príčinou zhasnutia ich lások. Hocikto nevydrží prijať skutočnosť, že jeho milovaný partner sa akosi veľmi priatelí aj s niekým iným.
Nakoniec si milujúcich a chápavých našli.

Keď sme sa vrátili s vojenčiny, boli sme na pive. Pokecať aká to bola pakáreň a tak.
Seprő samozrejme zavolal aj Irenu.
A vtedy som, posilnený pivom, nabral odvahu sa opýtať.

- Počujte, vy dvaja, vy ste sa spolu nikdy nevyspali? Prečo, aj keď ste boli furt spolu, prečo sme vás nikdy nenačapali ani sa bozkávať?

Vtedy som pochopil ako sa človek díva nechápavo.
Seprő zahlásil:

JB, ty vieš, že sme sa máme radi, vlastne každý to vie, len tomu nik nerozumie.
Ani ja som dlho nerozumel, prečo sme sa s Irenkou nikdy nevyspali i keď možností bolo neúrekom.
Ale to vieš, vojenčina mi pomohla. Na vojenčine je vždy kopa času.
Aj na rozmýšľanie.
Tam som na to prišiel.

Pripadalo by mi to s Irenkou ako incest!

Irene z očí zakričal nemý súhlas a na tvári sa uvelebil úsmev.

Autorkou štvorveršia je Zuzana

25 júla, 2005

Dokonalý return

Tlačil som v karfure vozík po broudveji.

Práve som zaostril na ceduľku so zoznamom skutočne potrebného, keď som začul:
- Ta sevas, ňe? - Irena, usmievavá ako vždy, odkedy ju poznám.
- Vidím, že ťa stará vydurila na nákup, aj cetlik ti pre istotu napísala. Ale šak nič, aj môj chodí s papierikom. Bez neho zmätkuje. Ktovie na čo myslí?

Stále sa škerila.
Bazmeg, ale zuby má pekné, zazávidel som.

- Sevas, sto rokov som ťa nevidel! - Vstúpil som do duchaplnej konverzácie.
- Ty, JB, keď ťa vidím, Seprő minule hovoril, že...

Blá, blá, blá.

- A čo zháňaš? - Spýtal som sa inteligentne.
- Mám kuracie prsia a chýba mi doma Solamyl. Na čínu. Nevieš kde to majú vyložené?

Ticho.

- JB, ty zvrhlík kam mi to pozeráš? Pozeraj sa mi do očí, keď sa so mnou rozprávaš!
- Som zvedavý ako vyzerajú tvoje kuracie prsia – Vyškieral som sa.

Krátke ticho.
Vyprskla a to sa vtedy nedá vydržať. Smeje sa veľmi nákazlivo.

- Len sa neposer, ty detailista! Stavím sa, že už si si aj ty dnes postavil vodu na kávu!

Dokonalý return.

22 júla, 2005

Zase napíšeš nejaký výlev?

Opýtala sa ma Čelistka.

Heglo ma. Hodne.

- Čo máš na mysli?
- Či napíšeš niečo také ako keď som šla do Španielska.

Popravde, naozaj som nechcel písať.
A ešte to slovo! Že výlev! Ale sedí, s tým už nič nenarobím.

Moje citové rozpoloženie teraz zdoláva úplne iný level.

- Nie.
- Ale niečo normálne by si mohol!

A je to tu! Prelomový deň.
Dostal som prvú objednávku na konkrétny text.
Objednávku, ktorá sa neodmieta.
Navyše o niečom, čo sa mi občas zadiera pod kožu, občas ma hladí po predlaktí.

Moja oficiálna predstava o normálnom zázname na blogu:

Plagát festivalu

Čelistka s Nerváčkou idú v auguste do Aberdeenu.
To je v Škótsku.
Idú na festival!
Autobusom.
A nie iba tak, mírnix-dírnix. Účinkovať!

Presnejšie povedané, idú si zahrať.



Otrasné!
Myslim, samozrejme, môj prvý text na objednávku.

20 júla, 2005

S Matkinom v autobuse

Pár haluzných myšlienok po dni plnom prekvapení, napätia a malého pracovného sklamania.

Už dávno som sa tak netešil, že som firemné dvere zavrel zvonku.
Kým som sa dovliekol na zastávku spomenul som si, že mám od rána kúpené noviny.
Dosť chorá myšlienka, čítať depresívne správy na konci pracovného dňa. Nie?

Jupííí, veď dnes nemusím čítať správy, ba ani politické komentáre!
Je streda! Spomenul som si. V novinách je desiata kapitola Mexickej vlny.

Vyštveral som sa na kikirikí sedačku nízkopodlažného autobusu, kam sa nehrnú nemohúci geronti, ba ani tehotňačky.
Ostatných môžem osrať, dnes nie som za džentlmena.
Začítal som sa.

- Konverzácia je sexom duše, - usmiala sa Verona.

Prestal som čítať.
Netušil som, že je za mnou deň plný sexu.
To sú mi veci!
Síce som konverzoval kompunikačne ale Verona nevravela nič o tom, že to má byť zoči-voči.

Ak je konverzácia sexom, čím je rozhovor dvojice kde jeden v skutočnosti nepočúva, len prikyvuje, aby mal pokoj?
Bohapustou trtkačkou, kde jeden iba drží, aby mal pokoj.

Ak je konverzácia sexom, čím je načúvanie cudzieho rozhovoru?
Pozeraním porna.

Ak je konverzácia sexom, čím je článok na blogu, na ktorý nik nereaguje?
Onanovaním? Možno vzdialene. Prežil som oboje, nedá sa porovnať! Zamieta sa.
Polúciou? Ani to nie je dobré, nebol napísaný v spánku! Zamieta sa.

Zastávka, kde vystupujem.
Matkina stáčam do rúrky, hľadanie odpovede ide do hibernácie.
Možno mi premýšľavý čitateľ iniciatívne ponúkne správne prirovnanie.
Alebo nie?

19 júla, 2005

Vyzleč sa!

Prikázala Čelistka hlasom, ktorému sa ťažko vzoprieť, len čo som vkročil domov.

Tón hlasu okamžite umelo prerušil tehotenstvo myšlienky na erotické radovánky.
Ponad obuvnicu som zazrel Nerváčku.
Sídliskový holub.
Sedela na gauči a vyzerala, akoby sa cez ňu prehnal orkán zúfalstva.
Negramotná apaticky tlačila do líc čokoládový jogurt s piškótami.
Nazdárek Kašpárek, pozdravil som fťipne.
Odpoveď som už nepočul súc dôrazne jemne vtlačený do kúpeľne.
Povely.
Dole šaty! Sem, na kopu! Do vane!
Namoč sa!
Seď!
Hneď prídem!

Poobzeral som sa po kúpeľni. Všade, kam oko dohliadlo, sa rozprestieral neskutočný bordel.
Šatstvo, posteľná bielizeň, gumičky.
Moje tušenie zlikvidovala Čelistka, ktorá mi priniesla uterák a šampón novej značky.

Máme vši!

Ozaj.
Netušil som, že vzájomné opičie ískanie po chemickom útoku je také vzrušujúce.
Tehotenstvo myšlienok sa naozaj dá prerušiť. Nie ukončiť.

15 júla, 2005

Teória relativity

Napísané ako komentár Kozovho článku Myslím, že ešte môžeme byť radi.

Neviem či ešte medzi juniormi koluje vysvetlenie pojmu relativita z mojich gymnaziálnych rokov. Táto:
Strčím ti prst do zadku.
Ty máš prst v zadku, ja mám prst v zadku.
Relatívne sme na tom rovnako.
Ja som však na tom lepšie.

Televízia Markíza mi strká komerčný prst do zadku, keď záverečné titulky filmov odsúva do ľavej štvrtiny(?) obrazovky a do pravých troch štvrtín pustí reklamu, samozrejme s ohlušujúcou silou zvuku.
Sme na tom relatívne rovnako lenže ten prst je v mojom zadku.
A možno aj v zadku zákazníka, ktorý zaplatil za reklamu na celú plochu obrazovky. Ale to už špekulujem.

Minulý týždeň mi Markíza zarazila svoj prst tak hlboko, že mi ním mohla zabrnkať po krčných mandliach.
Nenamáhala sa prerušiť film, len ho, osvedčeným spôsobom, odsunula nabok, stiahla mu zvuk a odvysielala reklamu.
Pozeral som ako černoch na polárnu žiaru.

To som si veru nemyslel, že aj počas reklamy si budem odskakovať na záchod alebo nalievať pivo z chladničky s cudzím prstom zastoknutým v tele.

14 júla, 2005

Polohy

Pozor! Text obsahuje aj subštandardné a explicitné slová.
Iné sa jednoducho nehodia.

Toť nedávno som natrafil v Nota Bene na zaujímavý článok.
V článku sa spomína jav, ktorý som si už všimol dávnejšie a občas sa mi niekde pripomenie.
Ide o to, že temer ľubovoľná vec, osoba, je vnímaná často značne rozdielne v závislosti na tom, kde sa nachádza. Spomeniem príklad, ktorý si hmlisto pamätám z pražského kultúrneho života.

Provokujúca osoba sa v nestráženom momente vysrala vo výstavnej sieni Národnej galérie.
Návštevníci, ktorí hovno objavili, nepožiadali personál o jeho odstránenie ale začali ho chápať ako súčasť expozície a mudrovať nad umeleckým zámerom autora.
Ak si dobre pamätám tak sa do vášnivej diskusie zapojili aj vážené osoby z umeleckého života.
Obyčajný človek by povedal, že sa diskutovalo o hovne, čo bola až donedávna téma vyhradená pre dojčiace mamičky a dôchodcov.

Prečo to spomínam?

Cestou do pustatiny som nastúpil do autobusu MHD. Pravú ruku som obesil v slučke a oskenoval autobus.
Ranná klasika.
Figuríny. Nemé, strnulé, ba až tupé tváre.
Bol som neviditeľný.
Nezaujímavé hovno hodné nanajvýš ignorovania.
Medzi hovnami.

Asi o pol hodiny som vkročil do iného autobusu, ktorý tu voláme gadžovský. Vozí gadžov, dedinčanov.
Len čo som vkročil, už som počul: dobri dzeň. Skoro som odpadol! Pozdravil ma, sám od seba, nejaký dorastenec a ešte sa aj decentne usmieval. Tak ako ostatní v autobuse.
Odzdravil som a na zvyšok autobusu sa usmial tak, aby nebolo vidno rozrobenú zubárkinu robotu. Ako debil v pomykove.
Negramotnú vzala vetrom ošľahaná gadžovka na kolená.
Naj sebe decko ňevibije zubi na totich džurach na cesce.
Mal som pocit, že nastúpil človek.
Medzi ľudí.

Dovidenia, pozdravil som sa vystupujúc. Autobus sa na mňa usmial a Negramotnej poslala gadžovka-sedačka pusu.

Tak teraz, desiatujúc, rozmýšľam.

Povedzme, že som hovno.
V ktorom autobuse ma ohodnotili objektívnejšie? V mestskom alebo gadžovskom?
Povedzme, že som človek.
V ktorom autobuse ma ohodnotili objektívnejšie? V mestskom alebo gadžovskom?

A zase tá večná otázka!
Kto som?
Kým som?

13 júla, 2005

Deň v pustatine

Nie je to až tak dávno, čo som si myslel, že ak nechcem vonku celý deň stretnúť iného človeka, musím opustiť Európu.

Včera som si už po hodine cestovania glgol destilovaných jabĺk s dočasným obyvateľom mimoriadne čudesnej nehnuteľnosti socialistického pôvodu. Budova napodiv nepôsobila v okolitej krajine ako sedlo na svini.

Poobzeral som sa dookola.
Obďaleč sa popásalo zviera, ktoré som identifikoval ako žrebnú kobylu. Z omylu ma vylovila dcéra domáceho.
„To není kobyla, to je kůň. Vím to. Byla jsem ho pohladit.“
Pravda, na takú diaľku už niektoré detaily nevidím.
Deva síce bola mestského pôvodu, puberťáčka model kosť a kozy, ale verím jej, že koňa od kobyly spoľahlivo rozoznáva.

Dospelé ženy sa zahrúžili do prezerania fotiek a spomínania na časovo neveľmi vzdialené časy povinnej školskej dochádzky

Mňa ani domáceho zrazu potreboval iba drobizg.
Najviac Šišlavá a Negramotná, ktoré sa okamžite spriatelili a vytvorili vlastný jazyk zmiešaním mierne šušľavej slovenčiny a veľmi šišlavé češtiny.
Nerváčka sa tak hádam prvýkrát v živote ocitla v postavení nie nepodobnom postaveniu poddôstojníka ČSĽA. Hovno medzi šaržami a šarža medzi hovnami. Zvládala ho statočne.

S domácim sme si opäť druzgli z kvapalných jabĺk a zamierili s čisto odetými a suchými deťúrencami k potoku neďaleko náherne strašidelne rozpadnutého mosta.
Zrazu bolo pri potoku päť detí.
Nadarmo sa nehovorí, že čím väčší chlap, tým väčšie decko.

Už som skoro zabudol aké zábavné je hádzať do bezvedomia kamene do vody.
Dodo, kamarát rybár so špičkovým vybavením, by zrejme od závisti skolaboval.
Na udice z papekov, bez silonu a háčika, sme ulovili morskú panny, zlatú rybku čo nič nesľubovala, vožralého žraloka, chobotnicu a naspäť sme sa plánovali vrátiť na zajatých morských koníkoch.

K, stále kvákajúcim, ženám sa vracali tri veľmi ufúľané, dve skoro čisté a päť hladných a triezvych detí.
Očakávané zhrozené pohľady a reči boli asi zožraté zaživa miestnymi šelmami. Vítali nás široké úsmevy a zvláštne pohľady, ktoré si pamätám z prvých rande.

Pôvodne sa mi do divočiny vôbec nechcelo. Aj počasie ma podporovalo.
Ale nabudúce už pôjdem bez hundrania.
Hoci iba pre to vášnivé vizuálne objatie.

10 júla, 2005

Manželstvo

Myslím také, o ktorom sa teraz hodne hovorí. Manželstvo homosexuálneho páru.

Dnešok bol nejaký lenivý, zamračený a mne bol byt nejaký pritesný.
Chcel som sa ísť vyvetrať aspoň trocha účelne. Vynesenie smetí sa mi málilo a ísť len tak, naverimboha do riskantného počasia sa mi nechcelo.
Pôjdem kúpiť Nerváčke párky! Miluje ich.
Skončilo to tak, že som mal na ceduľke nakoniec štyri riadky a vykročil som do mrholenia.

V krátkom stúpaní mi zišla na um totálna haluz.
Ako sa asi budú meniť na Slovensku formuláre ak aj my zrovnoprávnime manželstvá homosexuálov.
Čo si budú títo ľudia písať do rubriky rodinný stav? Vzniknú nové slová?
Ženatá? Vydatý?

Idúc už po rovine som si v duchu pripravoval odpoveď na anketovú otázku: Ste za manželstvá homosexuálov?

Nuž.
Náboženstvo a viera v Boha ma nijako mimoriadne nezaťažuje a nestavia mi do myslenia bariéry. Nanajvýš ak malé retardéry.
Som síce ateista ale celý život sa pohybujem aj medzi veriacimi a nejaké kresťanské, ba i iné, hodnoty a tradície sa nalepili aj na mňa.
Osobné skúsenosti s homosexuálmi mám malé a všetky pozitívne.
Teda, aby bolo jasné. Nikdy ma žiadny homosexuál neobťažoval. Správali sa ku mne presne tak ako všetci ostatní ľudia. Rešpektovali sme sa.
Priznávam, že občas ma pochytila akási ľútosť, ktorá však nemala iný racionálny základ ako skutočnosť, že sú iní ako ja alebo ženy, ktoré som poznal. Myslím taký pocit, aký zvyčajne mám, keď pozriem na vozíčkara alebo nevidiaceho.

Hral som šachovú partiu sám so sebou a vyšla mi takáto odpoveď na položenú otázku.

Som.
Mám však jedinú výhradu.
Nech sa ich spolužitie, zväzok, nevolá manželstvo.

Prečo?
Slovo manželstvo je vo mne spojené so slovom rodina a slovo rodina predstavuje pre mňa muža a ženu.
A ich deti.

08 júla, 2005

Dátumy sa neopakujú?

V posledný deň januárového pracovného týždňa pred štrnástimi rokmi som si priniesol do kabinetu písomky.

Obraz schopností čo najlepšie predať vedomosti v limitovanom čase.
Vzal som dvojhárok zjavne narýchlo vydrapený zo stredu zošita a fľochol na identifikačné znaky.
Meno, trieda, skupina, dátum.
Niečo neštimovalo.
Znova.

Namiesto dátumu boli tri slová vyjadrujúce vnútro mladíka viac než ľúbostné listy alebo posudok psychoanalytika.
Šokovali ma.
Dnes by som povedal, že som okamžite chytil depku a nepreháňal by som.

Napriek hrôze, ktorá na mňa z dátumu smradľavo dýchla, som písomky doopravoval a vrátil sa do vlastného turbulentného života dúfajúc, že sa nepríjemný pocit nikdy nezopakuje.

Lebo dátumy sa neopakujú.

Chyba!
Dátumy sa opakujú v neočakávaných chvíľach.
Mne sa dátum z písomky vrátil včera po správach z Londýna.
Zrazu prestal existovať 7. júl 2005.
Všade som videl dátum z pravého horného rohu písomky.

Prvý deň vojny.

03 júla, 2005

Pár starých hitov

Zlodejov je také kvantum
že si kradnú navzájom.
Boh sa túla iba sám tu
a hľadá si podnájom.

Túto pesničku mi dnes popoludní začal spievať Ivan Tásler v hlave cestou do nákupného centra len čo som zavrel dvere bytu a pristúpil do výťahu k sudedovi.

Hneď sa mi pochválil, že má velikánsky preplatok vo vyúčtovaní za teplú vodu.
Že ako?
Vraj vypína spojku bytového vodomera magnetom zo starého repráku.
Zmohol som sa len na: „Karči, ty si ešte väčší chuj ako som si myslel!“
Však nie je ťažké si domyslieť, že sa ani veľmi neurazil?

Vyšiel som von z paneláku.
Kým som minul tri domy, napočítal som 11 MMDS antén nenápadne vystrčených z okien a presne zamierených na vysielač UPC v Košiciach.
Však nemusím povedať, že brzdy, rozumej zvyšní obyvatelia týchto domov, platia za káblovú televíziu tomu, kto ju šíri po meste?

Hneď za tretím domom je aj kontajner na separovaný zber plastového odpadu.
Však nemusím povedať, že bol bitkom nabitý PET fľašami, ktoré sa nik nenamáhal ani trocha zašliapnuť, aby zmenšil ich objem a znížil frekvenciu odvaozu?
Ako to viem?
Ale, no tak!

Po pár krokoch, za rohom, zaburácali Sweet.
Balroom blitz.
Zo sídliskového, prepytujem retro, baru.
Vytlačili mi Táslerovcov z hlavy.

Tuším včera som počul, že licenciu na verejnú reprodukciu hudby má 4000 reštauračných a pohostinských podnikov na Slovensku.
Koľko ich to iba v Košiciach máme?

Nastúpil som do električky.
Nie nebol tam revízor. To už by som asi nezvládol.

Do hlavy sa mi aj tak vrátil socializmus.
„Kto nekradne, okráda svoju rodinu“ sa vtedy „vtipne“ hovorievalo.

Mentálny dídžej mi pustil v mozgu ďalší starý hit.

Středověk neskončil, středověk trvá
...
Otčenáš bejby odříkej až v hrobě
Tu svou víru neobrátíš, má krev proudí v tobě

V texte sú použité fragmenty textov skupín IMT Smile a Lucie.

Aktualizácia 6. júla 2005
Textami na vlastných blogoch reagovali:
kozo: Zlodeji v nás
rony: Celú zimu som nekúril