18 decembra, 2004

Na orchestri

Moja terajšia, ktorá je vlastne jeho terajšia včera súhlasila, že pôjde so mnou na orchester.

Konečne!

Lebo na ten jej ja už chodím desaťročie a už ma tam všetci, minimálne podľa ksichtu, poznajú. Na mojom orchestri, kde ju občas spomeniem, musí byť tak trocha ako Ježiš. Mnohí o nej počuli, ale nik ju nevidel.
Vybrala sa krivolakou prťou, kde strávila hodne času nenápadne ukrytá v húští. So zatajeným dychom sledovala hádku prechádzajúcej zveri o tom, kedy má aký zver rád čkololádu. Počas sledovania chvíľami vypliešťala oči, chvíľami na mňa zazerala. Ktovie prečo.
Pri poznávaní môjho orchestra nakukla k pravým dámam. Tie už spali a ich pokoj srážil len švárny junák s ktorým si moja terajšia vymenila pár zdvorilostno-bezočivých poznámok. Šli sme ta ďalej.
Nakukli sme do obydlia, kde sa naša známa na staré kolená ubytovala u drzého papuľnatého mladíka. Asi boli na žúre u priateľov lebo tam bolo pusto.
U modrej priateľky bolo tiež ticho, ktovie či akurát nebola poslať na pošte poslať krátku správu budúcej slovenskej superstar. Alebo budúcemu slovenskému super starovi. Bol ten najvhodnejší čas.
Jeho, vlastne moja, terajšia si to potom zamierila k domčeku, kde býva Nastenka. Lenže nastenka doma nebola a v skromnom obydlí natrafila iba na odkaz, kotrý tam nechala Marfuša. Viem, že sa to nepatrí, aj jeho terajšia vie, ale odkaz si prečítala a bezočivo k odkazu niečo dopísala.
Boľavé nôžky moju terajšiu tak zblbli, že odmietla aj moju neodolateľnú(?) ponuku na kolektívne sŕkanie sangrie a začala sa venovať rytmickému zasúvaniu a vysúvaniu tuhého, na konci ochlpeného, telesa do ústej dutiny.
Deň skončil. Som zvedavý na dojmy.

17 decembra, 2004

Naučená bezmocnosť

Sŕkajúc vrecúškovanú polievku s nechutne dlhými rezancami som očami natrafil na text v novinách, ktorý hovoril približne toto.
Ak človeka trestáme a odmeňujeme naslepo, bez ohľadu na to, čo a ako robí, stane sa jeho správanie nenormálnym, alebo celkom vyhasne a človek upadne do depresie. Stáva sa to aj vtedy ak jeho správanie ostáva nepovšimnuté.
Teraz rozmýšľam nad tým, čo sa z človeka stane ak je síce trestaný podľa presných pravidiel ale odmeňovanie, akékoľvek, úplne chýba. Ako keby bolo odmenou aj to, že nie je potrestaný.
Tento variant, tresty bez odmien, vidím okolo seba priveľmi často a vychádza mi to tak, že je to úplne rovanké ako pri formulácii v novinách.
Kedysi som mal, pre mňa, zaujímavú diskusiu s človekom, ktorý sa nazýval Kain, public enemy. Na tému tresty. Šlo o tresty v súvislosti s výchovou vlastných detí.
Všimol som si, že veľa ľudí v mojom okolí si osvojilo "pokrokovú" myšlienku o správnosti netrestania detí. Nešlo mi do hlavy prečo je v škole toľko apatických detí, bez záujmu, akýsi malí zombíci. Z prečítaného v novinách mi vyplýva, domýšľam si, že tieto deti nie sú ani odmeňované, a keď áno, tak úplne chaoticky. Deti nie sú trestané iba preto, lebo sú vlastným rodičom ľahostajné.
Divný pokrok.

12 decembra, 2004

Slovensko hľadá superstar 2

Sláva, priatelia mi vysvetlili, že Lenka Slaná z obrazovky nezmizne.
Iba sa jej rozhodovacia právomoc zmenila. Už nám, divákom, bude iba nezáväzne radiť.

10 decembra, 2004

Slovensko hľadá superstar

Pred chvíľou skončila časť, v ktorej rozhodovala porota. Ostala päťdesiatka gladiátorov, o ktorých už budeme rozhodovať my, diváci.
Som smutný. Moju najobľúbenejšiu účastníčku súťaže viac neuvidím.
Lenku Slanú. Členku poroty.
Škoda.

02 decembra, 2004

Ako som začal

... vieš, že občas pochybujem o tom, že nemáš žiadnu stránku ani blog? Niekedy si myslim, že sa tak iba tváriš, len som zatiaľ neprišla na to, že prečo.

K publikovanie tohto blogu ma teda vyprovokovala žena, vlastne dve, ktoré najviac ovplyvnili môj virtuálny život.

Prečo som si blog neotvoril tam, kde zvyknem obsmŕdať? Ani neviem. Vždy som chcel byť iný.
Viem, viem, vzorová zbytočná márnomyseľnosť. No a čo?