Na orchestri

Moja terajšia, ktorá je vlastne jeho terajšia včera súhlasila, že pôjde so mnou na orchester.

Konečne!

Lebo na ten jej ja už chodím desaťročie a už ma tam všetci, minimálne podľa ksichtu, poznajú. Na mojom orchestri, kde ju občas spomeniem, musí byť tak trocha ako Ježiš. Mnohí o nej počuli, ale nik ju nevidel.
Vybrala sa krivolakou prťou, kde strávila hodne času nenápadne ukrytá v húští. So zatajeným dychom sledovala hádku prechádzajúcej zveri o tom, kedy má aký zver rád čkololádu. Počas sledovania chvíľami vypliešťala oči, chvíľami na mňa zazerala. Ktovie prečo.
Pri poznávaní môjho orchestra nakukla k pravým dámam. Tie už spali a ich pokoj srážil len švárny junák s ktorým si moja terajšia vymenila pár zdvorilostno-bezočivých poznámok. Šli sme ta ďalej.
Nakukli sme do obydlia, kde sa naša známa na staré kolená ubytovala u drzého papuľnatého mladíka. Asi boli na žúre u priateľov lebo tam bolo pusto.
U modrej priateľky bolo tiež ticho, ktovie či akurát nebola poslať na pošte poslať krátku správu budúcej slovenskej superstar. Alebo budúcemu slovenskému super starovi. Bol ten najvhodnejší čas.
Jeho, vlastne moja, terajšia si to potom zamierila k domčeku, kde býva Nastenka. Lenže nastenka doma nebola a v skromnom obydlí natrafila iba na odkaz, kotrý tam nechala Marfuša. Viem, že sa to nepatrí, aj jeho terajšia vie, ale odkaz si prečítala a bezočivo k odkazu niečo dopísala.
Boľavé nôžky moju terajšiu tak zblbli, že odmietla aj moju neodolateľnú(?) ponuku na kolektívne sŕkanie sangrie a začala sa venovať rytmickému zasúvaniu a vysúvaniu tuhého, na konci ochlpeného, telesa do ústej dutiny.
Deň skončil. Som zvedavý na dojmy.