28 októbra, 2005

Československo

Dnes pár ľudí spomína na Československo, socializmus, tatíčka Masaryka, Štefánika a ktovie čo a koho ešte.

Priznám sa, že ma tento, teraz už iba pamätný, deň nikdy mimoriadne nedojímal.
Možno preto, že pojem vlasť sa vo mne vôbec neuchytil.

Ak prejdem svoj rodokmeň nazad po tretie koleno tak vidím, že geografické územie, na ktorom moja rodina žila, patrilo, ani nie za sto rokov, niekoľkým štátom s niekoľkými úradnými jazykmi.
Každý štát tlačil mojim predkom, aj mne, kaleráby do hlavy o tom aký je úžasný a aký mám byť naň hrdý.
Nepodarilo sa.

Dnešný pamätný deň zneužívam.
Pripomínam si slová môjho deda, Horného Uhra, ktorý mi vždy kládol na srdce, aby som nikdy nezabudol reč svojej mamy a naučil ju aj svoje deti.
Moje mama je Slovenka.

27 októbra, 2005

Karta

Tak sa mi to konečne, po vyše dvoch mesiacoch, podarilo. Vlastním debetnú kartu.

Čo je na tom čudné?
Vedel som, že Jeho Terajšia má debetnú, obyčajnú bankomatovú, kartu Tatrabanky, ktorá sa od mojej sporiteľňovej líšila formátom čísla karty.
Okrem čísla, na prednej stane, mala, a stále má, aj kontrolné trojčíslie.
Neklamný znak, že toto kartou možno platiť po Internete.

Moja sporiteľňová práve prestala platiť, tak som požiadal o vydanie novej, ktorá mi umožní platby cez Internet. Teda Visa electron.
Kartu mi vydali v obvyklom termíne.
Lenže bez kontrolného trojčíslia.
Ubezpečili ma, že všetko je v poriadku, nech len pri platbe smelo zadám tri nuly.

Aj stránka PayPalu to tvrdila a nefrflala.
Platbu som odklepol a nič.
Teda nie nič, na obrazovke mi svietilo, že banka zamietla transakciu.

Tak som sa dostavil znova do moje obľúbenej pobočky Slovenskej sporiteľne s otázkou, kde je problém.
Po niekoľkých telefonátoch kamsi, telefonovala pracovníčka banky, som sa dozvedel, že

- „ups, také karty budú k dispozícii až 15. septembra.“

Nech požiadam o „prevydanie“ karty.
Tak som požiadal.

Pätnásteho septembra mi zo Sporiteľne volali, že mi ešte zavolajú, kedy mi kartu naozaj vydajú.

Kartu už mám a funguje.
A mám takú obyčajnú radosť z vlastnenia vytúženej veci, že som si to poznačil i na blog.

24 októbra, 2005

Vyziapať sa

Možno som čudák ale nemám nepríjemný pocit ak na mňa niekto počas hádky vrieska.
A môže aj nadávať, vyhlasovať ma za hocičo a hocikoho.

Iste, hádka nie je nikdy príjemná ale načo ju ešte znepríjemňovať tým, že sa budem, prepytujem, ovládať a nebudem kričať.

Skutočne je ziapanie prejavom slabosti?
Naozaj kričí iba ten, kto nemá argumenty?

Nie je pokojná hádka iba prejavom strachu prejaviť svoje city a pocity?

Všimol som si, že som ešte nekričal v hádke s človekom, na ktorom mi nezáleží.
Všimol som si, že na mňa ziapu iba ľudia, ktorí ma majú radi.

Nie je zvýšená intenzita hlasu, v tomto prípade, skôr prejavom blízkosti ako nevychovanosti?
Hm?

19 októbra, 2005

Kto je sebec?

Nejde o život, ba ani do tuhého, ale v posledných dňoch mi chodia po rozume otázky na ktoré nemám odpoveď.

Dvaja.
Ich mozgy sa milujú.
Telá nie. Nedá sa.
Jedna osoba z dvojice nemôže.
Vôbec. Úraz, choroba.


Otázky:
Osoba z dvojice, ktorá nemôže a predpokladá, že doplnková osoba je verná je sebecká?
Osoba z dvojice, ktorá môže a predpokladá, že doplnková osoba toleruje neveru je sebecká?

Zjednodušenie:
Nevera sa pácha s osobou, ktorá sa živí sexom a nemieša do pracovného výkonu city.

14 októbra, 2005

WYSIWYG

Toť nedávno som u Ivana obzeral fotografie.

Ivan je vášnivý fotograf, ktorého všetok hnuteľný majetok predstavujú fotoaparáty, objektívy, clony, filtre, statívy, vývojky, ustaľovače a všelijaké oné, čo potrebuje fotograf.

Ci beky! Vravím pozerajúc na fotografiu.
Letná krajinka.
Nie gýčovitá. Taká, že ju zatúžite vidieť na vlastné oči.
Raz darmo. Ivan fotiť vie.

- Tam by som sa chcel ísť pozrieť. Vravím
- No, ak ti nevadí, že celá zem je husto obsratá kravami, lúka smrdí močovkou a vo vzduchu patroluje peruť bojových ovadov tak choď!
- Si nechutný!
- JB, uvedom si, že fotka nie je WYSIWYG

Dnes som videl nádhernú ženu. Dokonca išla chvíľu popredku.
Ohrieval som si očičká.
Pri pošte na ňu čakal.
Asi priateľ.
Keď som ich míňal, akurát si prestali navzájom obhrýzať pery a žena prehovorila.

Nebola WYSIWYG.

12 októbra, 2005

Stojan

Nerváčka zdedila po Sponzorke mobil.

Sponzorka neumrela.
Len si obstarala nový telefón a starý darovala Nerváčke aj s novým veselým domčekom a šnúrkou na krk.

Problém!
Zabudla na stojan!

Vysvetliť Nerváčke, že stojan je kúl dyvajs iba pre vibrujúce mobily, ktoré sa pri zvonení úspešne pretrasú až k pádu zo stola (skrine, poličky...) na zem a nie pre jej diluviálne dedičstvo sa zdalo byť márne.

Počas vysvetľovania sa okolo nás pokúsila prešmyknúť Štvrťgramotná s tvrdým jadrom toaletného papiera v ruke. Vyhodiť do smetí.

Vtom, neviem či ma kopla múza alebo sa mi v hlave zamrvila nejaká myšlienka z nedávnej diskusie s militantnou ekologičkou, mi zišlo na um toto riešenie Nerváčkinho problému.

Prvý krok.
Tvrdé jadro toaletného papiera rukami zapuč tak, aby sa nerado kotúľalo. Inak povedané, vytvor podstavu:




Druhý krok.
Z tvrdého papiera, u mňa to bola škatuľa od sieťovej karty, vystrihni pravouholník, ktorého jeden pár rovnobežných strán je dlhý ako tvrdé jadro.
Druhý pár rovnobežných strán pravouholníka má byť asi o dva centimetre dlhší ako kratšia strana podstavy.
Pravouholník prilep na podstavu lepidlom na papier.
Má to vyzerať takto:



Tretí krok.
Kým zaschne lepidlo relaxuj.
Nerváčka si šprtala v nose, ja som si prečítal poštu. Normálnu, papierovú, zo schránky.

Štvrtý krok.
Na vrchole oblúka si fixkou (netreba tlačiť) nakresli veľké tlačené písmeno I. Písmeno by malo byť asi o centimeter väčšie ak šírka mobilu. Pätky písmena I by mali byť asi o pol centimetra dlhšie ako hrúbka mobilu. Aha:



Piaty krok.
Nakreslené veľké tlačené písmeno I vyrež niečím naozaj ostrým a zahni dovnútra:



Šiesty krok.
Stojan vyzdob podľa vkusu alebo nechaj tak.
Vlož do stojana mobil.

Na dvoch nasledujúcich obrázkoch je "prírodný" stojan. Nerváčka sa ho chystá "dokončiť





Ak máš chuť, vyrob si vlastný stojan na mobil hoci aj podľa môjho vzoru a vlož doňho mobil.

Celok vyfoť a fotku pošli autorovi tohto článku do 15. novembra 2005.

Najzaujímavejšie fotky neblogérov a neblogériek uverejním úplne zadarmo.

11 októbra, 2005

Čúranie do ohňa

Typicky mužská činnosť.

V nedeľu som sa vyšťal do horiaceho ohňa.
Nepochopiteľné.
Neviem, už druhý deň, prečo som to spravil.
Takú koninu! Nechcel som ho zahasiť.

Vôbec sa mi vtedy neuľavilo.

Naokolo je ešte stále nepríjemný dym.
Štípe ma do očí.
Zle sa mi dýcha.

Hádam sa mi podarí opäť ho rozdúchať do nedymiacej podoby.
Som debil.

10 októbra, 2005

Mäso

Pri potulke sieťou som včera natrafil na tento článok písaný po francúzsky.

Nie som vegetarián ale výjav na fotografii ma rozhodil.
Keď to tak vezmem tak neviem prečo.
Mal by som vedieť?
Alebo viem?

05 októbra, 2005

Gambler

Stál som v rade na noviny. On, starý chlap, stál obďaleč a hádzal mince do automatu.

Jedna, druhá.
Nič.
Jedna, druhá.
Nič.

Prešiel k vedľajšiemu automatu.
Vložil som noviny do tašky a drobné do vačku.

Jedna, druhá.
Nič.
Jadna, druhá.
Nič.

Navidomoči bol zúfalý.

- Prosím vás, oslovil ma, len čo som sa k nemu priblížil, neberie mi mince
- Ukážte...

Bolo mi to jasné.
Jednu jeho mincu som vymenil za jednu svoju. Nevšimol si to.

- Teraz skúste...

Jedna, druhá.
Chzzzzzzzzz...

V ruke cestovný lístok a v očiach radosť, úžas, vďaka.

Za 5,50 cestovný lístok v automate nekúpiš.
Za šesť korún áno.
Dal som päťdesiat halierov za dobrý pocit.
Dobrý obchod?

02 októbra, 2005

Peep show

Kolektív orchestra Dierka rozkoše zorganizoval rekreačno-vzdelávací pobyt na okraji lesa.

Patrím do širšieho nehrajúceho kádra a tak sa očakávala aj moja účasť.

Príchod na miesto pobytu ma ktovieakou radosťou nenaplnil
Mrholilo a deň pokorne umieral. Netešil som sa ani trochu.

Večer v jedálni nepriniesol žiadne vzrušenie ba ani prekvapenie.
Konverzácia dospelých sa postupne zvrhávala na popis žartovných príhod, rozprávanie a ukazovanie vtipov a vyvrcholila bujarým opakovaním notoricky známeho jazykolamu z televíznej reklamy.

Ráno sme sa zliezali na raňajky.
Manželia Počítačovci aj s malilinkým synom.
Kým jedli zverili malého dediča do opatery Silvii.

Nikdy predtým som nevidel nič, čo by ma viac uchvátilo.
Priamo pred mojimi očami sa Silvia zmenila z dvanásťročného dievčaťa na matku.