29 júna, 2005

Kto prvý?

Otrávený z neúspešného dňa som sa rozvalil v autobuse v kúte miesta vyhradenom pre kočíky.

Redikali sme sa rozpálenými ulicami a priestor sa pomaly plnil ľuďmi a pachom skysnutých antiperspirantov.
V ruke ma ťažila taška naplnená nákupným obedom a v hlave som lenivo listoval webstránkami pokúšajúc sa uhádnuť, z ktorej na mňa zaútočil vírus tak, že som ho nezachytil.

Pred hotelom nastúpila vzhľadná mladica aj s dieťaťom v staromódnom športovom kočíku.
Obaja otrávení ako ja.
Oni možno viac teplom ako zahodeným dňom.
Bola milá. Zaparkovala recyklované vozidielko vedľa mňa tak, že som sa nemusel ani pohnúť.

Na nasledujúcej zastávke nastúpila žena ťažko definovateľného veku.
Mne sa zdala mladá.
Neforemná postava. Asi tridsaťročný, čisto polyesterový, pulóver obopínal nevzhľadné ťažké poprsie uväznené v podprsenke mimoriadne nevhodnej veľkosti.
Hlavu jej pokrývali polodlhé nekvalitné vlasy, ktoré zjavne nikdy nezažili rozkoš z návštevy kaderníctva.
Najstrašnejšia však bola jej tvár. Zohavená nemožne umiestneným „ohňom“ a príšernou jazvou cez pol tváre. Ako keby jej niekto zaťal do hlavy mačetou, krížom cez nos.
Naozaj bola odpudzujúca.

Všetci sme, taktne?, sklopili zrak a snažili sa pozerať niekam inam. Len nie na ňu.
Až na jednu výnimku.

Apatický človiečik v kočíku ožil!
Ohava stála priamo pred ním.

„Ghíííí, e e e eghúúú“ veselo povedalo dieťa a dočahovalo sa za príšerou bacuľatými rúčkami.

Vizuálny kontakt!
Nasledovala neverbálna komunikácia na najvyššej úrovni. Chlápätko bolo vo vytržení.
Nebol som sám, čo fascinovane zízal ako si tí dvaja rozumejú aj bez slov.
Cudzí.
Ľudia.

Autobus sa vyštveral na kopec. Vystúpil som a myslel len na jedno.

Kto prvý povie junáčikovi, že teta je škaredá jak noc a s takými sa nenadväzujú ani vizuálne kontakty?

25 júna, 2005

Baby to chcú tiež, ale poriadne

Toto, čo teraz nasleduje bolo prvé, čo mi zišlo na um pri pohľade do dnešného televízneho programu.
Prisahám, že neklamem.

Najlepší čas na to je v sobotu doobeda. Sme oddýchnutí po pracovnom týždni a ešte nie sme znivočení horúčkou sobotňajšej noci.
Skúste si s niekým dohodnúť schôdzku, akciu na sobotu doobeda. Málokto bude súhlasiť.
Lebo to robí. Ako drvivá väčšina obyčajných ľudí.

Chceme to, my muži, lebo sa bez toho temer nedá dlhšie žiť.
Možno nás k tomu núti podmienený reflex.
Lenže je tu slovo núti.
Preto chceme, ale nemusí to byť až tak poriadne. Stačí len tak, aby sa nepovedalo, že nič nebolo.

Chcú to samozrejme aj ženy. Dôvod si netrúfam povedať.
Každá žena, ktorá mi výrazne zasiahla do života, to chcela na rozdiel odo mňa poriadne.
Ako keby tým mojim, možno aj vašim, ženám chýbalo v podvedomí slovo núti.
Ako keby im to dokonca robilo radosť.
Či čo.

Sobotňajšie upratovanie.

22 júna, 2005

Z druhého brehu

Kráčal na schôdzku. Sám nevedel či už ide na rande alebo ešte len tak, nanečisto.

Prvýkrát sám s čajou.
No a čo, že spolužiačka? A ešte staršia!
Vysokoškoláci ju balia!
Pche! Dnes je víťazom on.

To kvôli nej vystál hodinový rad na lístky do kina.
Moment!?

Pfhhúúú, tu sú, v puzdre na mesačník.

Blížil sa k Slovanu, miestu schôdzky.
Ešte prejde cez križovatku.
Len keby tie sprosté semafory nezdržiavali!
Zbadal ju naproti.

Prišla!!!

Zhltol zubnú kefku.

Zelená!

- "Ahoj. Keď som ťa zazrel, zachvela sa mi zem pod nohami. Som do teba zamilovaný! "

- "Hovno zamilovaný, električka ti prešla poza chrbát!"

21 júna, 2005

Ta toto ce trapi?

Venované K.

Včera som mal krátky rozhovor o obrazoch.
Nezačal o umení, ale to je jedno.

Reč bola o predstavách, ktoré si vytvárame o človeku na základe jeho multimediálnej prezentácie a o tom, ako si vytvárame svoju vlastnú.
Tak som sa dostal k otázke, ktorá ma občas, s kratšími alebo dlhšími prestávkami zaujíma možno od puberty.

Hľadanie odpovede by som, samozrejme trochu prehnane, mohol vyjadriť asi takto:

Peklo znova otvorené

Kto som? Aký som? Nemyslím si, že právo na takéto otázky majú iba filozofi, zaľúbenci a opilci.

Najprv som si povedal, že základnú informáciu mi poskytne zrkadlo.
Figu!
Ako viem, že zrkadlo nie je nepatrne zdeformované? Čo ak som kus vyšší, trocha štíhlejší?
A keby aj bolo ideálne rovné aj tak ma ukazuje zozadu. Dlho som si myslel, že prevracia iba ľavú a pravú stranu. Nie veru.
Ale ja chcem vedieť ako vyzerám spredu!
Odfotím sa!
No hej, ale v akých farbách sa zobrazím? Od akého počtu ľudí, priamo či nepriamo závisí ako verne fotografia zobrazí realitu?
Ani len rozmery nezodpovedajú! Čo? Že sa môžem dať zväčšiť?
Hej? To som taký zrnitý? Fakt?

Dobre, vizuálnu časť prezentácie budem ignorovať.

Zvuk?
Zvuk je o ničom. Kaď som sa prvýkrát počul, pustený z magnetofónu, zapochyboval som.
To som ja? Ja mám taký hlas?
Hej, máš. Povedali ostatní.
Lenže ja chcem mať hlas taký, ako keď počujem sám seba. Sexi.
Budem sa štylizovať!
No dobre, lenže ako potom budem počuť sám seba?
Budem sám sebe zvukovo vyhovovať?
...

Aké boli posledné slová rozhovoru?

Ty sa chceš dozvedieť niečo o sebe?
Odo mňa???

19 júna, 2005

Idol

Nech hodí kameňom, kto nikdy nemal vzor.

Mám kopec vzorov, mužov i ženy, ktorým sa chcem v niečom podobať a hoci sa snažím, ich úroveň nedosahujem.
Musím na rovinu priznať aj to, že ma to nejako veľmi nevzrušuje, lebo všetky vzory si udržiavajú predo mnou buď konštantný alebo zväčšujúci sa náskok. Každá modla v niečom inom.
Keby som všetkých obdivovaných zmiešal, zlúčil, do jednej osoby, vznikol by možno nejaký môj osobný Ježiš. Tento, neprirodzene vzniknutý, superman sa však ani zďaleka nevyrovná človeku, ktorému mi bol vzorom celý, napriek nedostatkom, ktoré sa nedali prehliadnuť.

Môjmu otcovi

Práve dnes je v kalendári 19. jún, Deň otcov.

16 júna, 2005

Slnko vo výške očí

Myšlienky na balkóne o pol šiestej ráno.

Vypol som budík a žmúriac sa došuchtal do kuchyne. Naplnil som prekvapkávač. Káva bude o pár minút. Šťuk!
Zamieril som do kúpeľne.
Slnko, nevysoko nad Heringešom, ma oslepilo úplne.
Žalúzie!!!
Vtom so ho zbadal. Bol priamo predo mnou, vlastne trošku nižšie ako ja. Nehlučne sa sunul napravo.

Balón nad Šibenou horou

Vyšiel som na balkón a civel ako na zjavenie.
Zrazu krátko zahučal a poskočil vyššie a mierne zatočil vľavo.
Smer Encs.
O chvíľu mi zmizol z dohľadu.

Nie som ja tak trochu ako balón?

Letím životom za svojim cieľom.
Ako on.
Tuším, že cieľ nedosiahnem presne.
Ako on.
Plus mínus autobus.
Ako on.

Vietor, život, je približne priaznivý. Veziem sa mierne klesajúc. Chladnem.
Ako on.
Drobná radosť, malinký úspech, je ako zahučanie horáka. Poskočím vyššie.
Ako on.
Stúpanie, poskočenie, občas znamená dosiahnutie prúdenia, ktoré ma odkláňa. Mením smer.
Ako on.
Stúpať ďalej alebo klesnúť nižšie? Musím sa rozhodnúť! Viem iba to, že ďalej v tejto výške pokračovať nemôžem.
Ako on.
Kam vanie neviditeľný vietor nado mnou? Kam ma zanesie prúdenie podo mnou? Neviem.
Ako on.
Môžem aj klesnúť na dno, pristáť, prečkať nepriazeň a pokračovať v púti k cieľu neskôr.
Ako on.
Alebo môžem, na mieste, ktoré bolo pôvodne iba zastávkou, skončiť. Nedosiahnuť cieľ.
Ako on.

Naozaj som ako balón?

Nie, nie som.
Môžem letieť k cieľu aj proti vetru!

Počujem ako sa ku mne, ťapkajúc, blížia bosé nohy!
Vrtuľa, bez ktorej by som bol iba bezmocným motorom v koši balóna.

14 júna, 2005

Predĺžený víkend

Celé to začalo minulý piatok.

Cestou domov som stretol kamaráta, spolužiaka zo základnej školy.
Sevas Ňuňo, ako sa máš?
Bol som pripravený na prázdnu odpoveď. Niečo v duchu:

Choď do riti s takými otázkami! Akurát tebe to budem vešať na nos!


Prišla však rana medzi rohy!

Máme s Gitkou manželskú krízu!

Zaskočil ma. Zahanbil ma
Úprimnosťou.
Ani na okamih nepochyboval, že ma úprimne zaujíma ako sa má.

Čo to znamená, že máte krízu? Zomrela láska? Nevera?

Aká láska? Aké nevera? Čo ti rajbe???
Veď vieš, že sa s Gitkou ľúbime od sedmičky!
Ty si sa so ženou nikdy nepovadil? Vieš, tak na dlhšie. Kvôli somarine.

Jasné, povadil.

No tak! Čo trepeš o láske?
...

V sobotu som počul tento vtip(?):

Povodeň.
Posledných ľudí evakuujú obrneným transportérom.
Pred domom, po kolená vo vode, stojí muž a chcú ho zachrániť.
Nechce nastúpiť a hovorí: „Mňa zachráni Boh!“.
Transportér odchádza.
Voda stúpa.
Muž vyliezol na strechu.
Okolo sa plaví motorový čln.
Hodia mu záchranné koleso, ale muž kričí: „Mňa zachráni Boh!“
Motorový čln pokračuje v plavbe.
Voda stúpla, sedliak už stojí na komíne a má vodu po pás.
Prilieta policajná helikoptéra, spustia rebrík.
Sedliak im kričí: „Mňa zachráni Boh!“. Helikoptéra odlieta.
Komín sa o chvíľu zrúti a sedliak sa utopí.
V nebi sa muž pýta Boha:
– tak som v teba dúfal a ty si mi nepomohol. Prečo?
– Nepomohol? A kto ti poslal transportér, čln a vrtuľník?
...

V nedeľu som opäť videl film Ja milujem, ty miluješ.
...

V pondelok som rozdumoval o filme. Neviem či patrí medzi klenoty filmového umenia mňa však oslovil a opäť dôrazne.
...

Teraz som dočítal zmyslenie o (veľkej) láske. Aj diskusiu k článku. Zaujímavé. Odporúčam
...

Čím viac čítam, počúvam, pozerám o tom aká je láska, ako sa správať, tým viac mám pocit, že strácam pôdu pod nohami.
Namiesto toho, aby som veril svojim citom a prežíval svoju lásku naplno, po svojom, čítam čo by som mal prežívať.
Podľa iných.
A zažiera sa mi ten cudzí názor pod kožu.
Nasrať! Nechcem ho!

Nechcem ľúbiť podľa príručky!

Sľub

Slová tesané do kameňa.

Dobrý deň ujo. Aj vy ste sa prišli porozprávať?

Dobrý deň synak.
Veru prišiel. Dávno som nebol. Skoro dva mesiace.
Už nám bolo obom clivo. Veď sme bratia.
Musím ja chodiť, on za mnou nemôže a ja som sa v špitáli vyvaľoval.
Trocha ma porazilo.
Pravú stranu mi kus lapilo. Ale už ma kus rozcvičili.
Len ruku mám teraz netrebnú.
No, idem už.
Veď prídem aj o týždeň, už môžem.

A kam sa ponáhľate? Šak na penzii máte času dosť! Nie?

Jóóój, to si len, vy mladí, myslíte.
Som v jednom kole.
Idem ešte dnes vnučku na výtvarnú odprevadiť, kým bude kresliť musím žene pampersky pozháňať, už sa jej míňajú.
Vieš, pocikáva sa už. Ako malá.
Po ceste z výtvarnej ešte s vnučkou synovi nakúpim. Aha! Aj ceduľku mi syn napísal, že čo mám kúpiť.
No a potom ešte do klubu musím kuknúť. Skapal tam pes, kým som bol nemogavý.
Idem.
Dovidenia!

Dovidenia, ujo.

Pozrel som s kým sa to ujo rozprával kým som prišiel.

Karolko
* 16. 10. 1938
+ 19. 10. 1938
Nezabudneme.

06 júna, 2005

Mojsejovci, Miliónový tanec a Slovensko hľadá Superstar

Čo ma nezabije to ma posilní. Naozaj?

Netvrdím, že som Mojsejovcov nikdy v živote nevidel.
Videl.
Prestalo ma baviť sledovať správanie sa ľudí vytrhnutých zo života.
Po štyroch reláciách.
Neviem presne naformulovať prečo. Približne sa dá povedať, že som sa nudil.
Zbierky exotov ma nelákajú už od puberty.
Ani možná výhra v SMS hlasovaní ma neoslovila.
Somarina.

Miliónový tanec pozerám celkom rád, možno aj preto, že som v tanci úplné drevo a úprimne obdivujem ľudí, ktorí majú kultúru pohybu, teda presne tú, ktorú ja nemám.

Od soboty som trocha zmätený. Prestávam rozumieť spoluobčanom.

Zmätok začal už skôr, v čase hľadania Superstar keď som prestal chápať, kto cudzí môže poslať hlas slabo spievajúcemu mužovi so zlyhávajúcou disciplínou a ohľaduplnosťou voči divákom.
Robo Mikla získal pochybné označenie rebel. Nepatrí mu.
Trvám na tom, že ním nie je.

Cez víkend moju zbierku rebelov obohatil Ján „Džony“ Mečoch.
Tanečník, ktorý v poslednom čase získava viac priazne divákov čudným prízvukom a sexistickými rečami ako tancom.
Relácii som okamžite znížil kredibilitu na tolerovateľné minimum po pozitívnom hodnotení Mečocha jedným členom poroty. Asi tiež rebelom.

Mráz mi behá po chrbte ak si pomyslím, že takýto obdiv rebelov, rozumej exotov, sa onedlho rozšíri zo zábavy aj do ozajstného života a na miestach, kde majú byť svedomití odborníci budú excentrici na základe (SMS) hlasovania motivovaného možnosťou výhry výpredajového zájazdu alebo celoživotným predplatným časopisu Tesco.

(Áno, vstal som dnes hore zadkom)

03 júna, 2005

O vajciach

Som obdivovateľom vajec. Tých so škrupinou.

Vajcia sú jednoducho dokonalé.
Nech už majú akúkoľvek veľkosť, farbu, vzorku.
Pramení v nich život.

Nie som sám, kto vajcia obdivuje. Niektorí ľudia sú do vajec tak zahľadení, že strácajú zmysel pre realitu a svoje vlastné živé mláďa považujú za vajce.
Vytlačia ho zo seba a majú po starostiach(?) Tak to chodí.

Iní, útlocitní, priaznivci života vymysleli hniezdo záchrany a vedia opusteným vajciam zabezpečiť zdieľané kvočky.
Meníme sa na vtákov. Čo na to ujo Darwin?
Onedlho budeme môcť vyčiarknuť odsek 1 v článku 7 v Dohovore o právach dieťaťa

Dnes ráno som v autobuse uzrel strakaté, stredne veľké, vajce.
Pekné bolo, prisámvačku.
Lenže.

kde sa vzal, tu sa vzal
revízor pri vajci stál.

Ťukol do škrupiny mäkkým hlasom. Váš cestovný lístok, prosím!
Škrupina pukla.
Zrazu som mal pocit, že som v Ypres v roku 1915.

Záprdok!

Vajce nik nevysedel.
Tak som sa rozhodol, že podporím všetky kvočky, ochotné sedieť na cudzích vajciach.