29 apríla, 2005

Úcta

Pozvali ma na svadbu.

Cirkevnú.
Som ateista.
Čo by som tak robil na cirkevnom obrade?

Nejdem!
Dotrepem sa rovno na svadobnú hostinu!
Vymydlený, v obleku, s kyticou pre mladú pani, so svadobným darom pre mladomanželov sa prídem najesť, vypiť si a zabaviť sa.

Komu toto môže zísť na um? Nikomu, len mne?
Ale môže. A mnohým!

Zmením druh obradu.

Prvé sväté prijímanie.

Do chrámu idú okrem dieťaťa iba rodičia.
A najbližšie, málopočetné, veriace príbuzenstvo.
Vstupenky! Do domu Pána!

Zvyšok kolektívu pozvaných hostí nečaká pred kostolom!

Sedia, sviatočne vyobliekaní, ovešaní darmi, za prestretým stolom.
Prišli sa len najesť a napiť.

Tak to (vraj) chodí.

Nie je zhromaždenie nenažrancov vyjadrením neúcty voči dieťaťu, voči zmyslu tohto obradu?
Nič som nepochopil.

28 apríla, 2005

Miešanie

Dávnejšie, presnejšie už celé roky, mi vŕta v hlave prečo sa tak líši sobáš od rozvodu, keď ide o rovnako závažné rozhodnutie s rozsiahlymi dôsledkami.

Prečo sa budúci manželia nepodrobujú takej tortúre ako v prípade rozvodu?
Neviem.

Veľmi málo stačí, aby sa dvaja vzali.
V podstate iba tri veci
Žiadosť o trocha času na úrade a zápis do matriky.
Vyhlásenie, ktoré nik nepreveruje, že poznajú svoj zdravotný stav.
Prísť na úrad a povedať Áno.
Žiadny úradník sa na nič nepýta.
Nemieša sa.

Rozvod je už o inom.
To je zrazu otázok!

Boli ste u psychológa?
Čo na to sexuológ?
Čo s majetkom?
Kto sa postará o deti?
Odkiaľ vezme peniaze?
Blá, blá, blá.

Zrazu sa úradník mieša do života.
Neskoro.

Dnes ráno som sa dozvedel o iniciatíve poslancov Smeru a ANO.

Vymysleli rozvod dohodou!
Vraj by malo stačiť, že manželia spíšu nejaké lajstro kde bude napísané ako sa rozdelí majetok, dohodne výchova detí, výška výživného.
Sudca pozrie a podpíše rozvod.
Alebo nepodpíše.

Nejako mi nedochádza čo sa má novou iniciatívou vyriešiť.

Zjednodušenie rozvodu na úroveň sobáša?
To hádam nie!
Mám iný návrh.

Sobáš treba skomplikovať na úroveň nechutností počas rozvodového konania!

25 apríla, 2005

Týranie muža

Krátky, nepravidelne sa opakujúci, príbeh mi popísal Karči.

Žena: Veď ja nemusím variť!
Muž: Ak nechceš teplú stravu tak nevar.
Žena: Čo som tu otrok? Nebudem doma robiť nič!
Muž: Dobre, v tom prípade ani ja.
Žena: Mohli by sme sa rozviesť!
Muž: Dobre rozveďme sa.

O desať minút neskôr za zvukov hrkotania triadu.

Žena: Z koľkých vajec chceš omeletu?

21 apríla, 2005

Od ôsmej do desiatej

Zase som prvý?

Ktorý pako tu zavesil vešiak? Ešte aj rohožku odkopol!
Debil!

Brrr, ta to je kosa!

Čo je? Zase nabieha do úsporného režimu? Porazí ma!
To som zvedavý, kedy sa zmôžeme na nový.
Kuk. No sláva! To bola doba, to trvalo!

Tááák, koľko ich bude dnes?
Iba dva?
Tí spemeri sú čoraz vynaliezavejší!
Chlapče, ty sa kedy naučíš písať mejly?
Že objednávka! Veď ich tu mám od teba aspoň tridsať, ty fas!
Ahááá! A to nemôžeš napísať rovno do predmetu?
Do týždňa?
Ľavou zadnou!

Tak koho to tu máme?
Fííí.
Toľkí?
Kávičkujeme, kvákame, čo?

Na čo to mám dnes chuť? Ambient? Pop?
E e.
Niečo tvrdšie!
Títo budú dobrí!
Len ako sa, preboha, títo balkánci dostali do Seattlu?

Aké undefined variable do šľaka? Jáááj, šak mi oči ide vybiť!
No vidíš, stačí tak málo.
Čo za subscript or dimension error zase?

Nazdar! Čo taký nasratý?
Mal ABS?

Jasné, nemal si šancu!
Dvadsiatkou, jasné, verím ti.
Pod oknom? Veď to máš len kus pokrkvané!
Štyridsať tisíc? Ty brďo!
Kedy sa vrátiš?
Chápem.


Firma Didžitl entrtejment, JB pri telefóne dobrý deň.
Áno. Áno.

Máte nabíjačku na alkalické akumulátory?
Treba!
Kúpili ste ich od nás sto kusov!
Explodujú vám!
Tiež si jeden zákazník nedal povedať,
Áno.
Dopočutia!

Vyser si oko! Magor!

Dobré ráno!
Neťahá Vám na kríže v tej kose?
Aha, autom.
Nehľadala.
Nepočul som

Acces denied? Ta to co za guta?
Porazí ma z tých read only atribútov!

Szia!
Neviem.
Nové topánky?
Tlačí ťa ľavá kostica?
Choď vymeniť
Zarezávam!
Sziaaaaaa.

Konečne to chodí!

Ahoj, šiel do servisu s autom,
Neviem.
Nie.
Dobre.
Mám. Jasné, požičiam. Ale musíš si ho najprv blenknúť
Zajtra?
Oukej.

Firma Didžitl entrtejment, JB pri telefóne, dobrý deň...

20 apríla, 2005

Hic sunt leones

Boli sme v nedeľu v divadle. Všetci. Iba Sponzorka nešla.

Nerváčka i Negramotná sa tešili ako malé.
Príbeh i pointu už poznali ale prečo by mali zahodiť príležitosť prevetrať sviatočné šaty či okukať ako sa z kultivovaných milovníkov umenia stávajú v šatni nevychovaní tupci?

Nechcem písať o predstavení, hodnotiť herecké výkony, oblečenie spoludivákov ani nič podobné.

Cez prestávku som si pozrel výstavu divadelných rekvizít a plagátov z dvadsiatych rokov 20. storočia. Na plagátoch s hrdým nápisom Východoslovenské národné divadlo bol repertoár tej doby.
Celkom zaujímavé.
Na druhú časť predstavenia som sa vracal s tým, že veď si to doma vyhľadám a pozriem na sieti.

Ani po dobrej polhodine hľadania som nenašiel na sieti nič zmysluplné o histórii divadla v Košiciach pred rokom 1945.
Ako keby neexistovalo.
Vymazaná minulosť. Ako nevhodné osoby na fotkách so Stalinom či Gottwaldom.

O divadle, ktoré začalo svoju umeleckú činnosť 13. septembra 1924 som sa zo siete nedozvedel vôbec nič.
Trošku preháňam, ale naozaj len máličko.
"Záľaha" informácií je napríklad na stránke o Veľkej Británii!?

Našiel som donebavolajúce haluze o odrby.
Táto stránka hovorí za všetko.
Ani ilustračná fotka nie je z divadla ale z Domu umenia!
Za čo, za koho, sa to vlastne hanbíme?
Za ľudí, ktorí nám, Košičanom, hrali divadlo?
A prečo vlastne?

16 apríla, 2005

Vkus a mesto

Vybral som sa nákup.
Doplniť zásoby.

Cestou som sa zastavil a hlboko predklonil.
Rozviazala sa mi šnúrka na topánke.
Keď som sa narovnal videl som pred sebou tento obraz.
Grc!
Prekrvený mozog mi zrazu ukázal, čo som si doteraz nevšimol.


Fasáda

Netrápi ma teraz ošarpanosť častí fasád ale to, aký má vkus človek, ktorému príde na um zaparkovať na svojej lodžii autobus. Presne tak na mňa toto debnenie pôsobí. Je to hnusné, odporné a spálňa rodného mesta sa mi začína bridiť.

Kus ďalej mi novoomietnutá stena výmeníkovej stanice ozdobená sprejrom zdvihla! náladu.

Grafiti

Čarbanica je zatiaľ na velikánskej ploche jediná a zapôsobila na mňa ako grafický šperk.
Doteraz sa neviem z tohto pocitu spamatať, lebo v príčetnom stave ma akékoľvek prejavy aktivít sprejerov na bežne viditeľných plochách vyslovene iritujú.

Odhadujem, že peknú stenu vymeníka onedlho sprzní idiot so sprejom, ktorý sa na nej odbaví ignorujúc cit pre k rásu svojho predchodcu.

Má v tomto meste ešte niekto vkus?

13 apríla, 2005

Žltá ponorka

Pripadám si pri pohybe po sieti ako ponorka.
Nesurfujem.
Kĺzanie sa po hladine nie je vhodný opis spôsobu akým sa po internete pohybujem.
Ponorím sa a v hĺbke obzerám čudesné i úplne obyčajné živočíchy, rastliny, vraky i sudy s jedovatým obsahom.
Aj na míny som už natrafil.
Keď ma niečo pod hladinou zaujme vypustím zopár bubliniek.
Niekedy neuvážene, niekedy úplne premyslene.
Samozrejme sa občas ukáže, že aj to premyslené bublinkovanie účinkuje na okolitý svet ako nepremyslené vandalstvo.
Je mi v tom prítmí pod hladinou fajn. Nerušia ma rekreanti.
Cudzie ponorky rešpektujem.
Niektoré plavidlá poznám a pošleme si zopár priateľských signálov.
Niekedy sa podpichneme.
Niekedy mi cudzia ponorka signalizuje, aby som ju nasledoval, že objavila niečo, čo stojí za pozornosť aj za cenu, že sa musím ponoriť hlbšie, občas až na hranicu mojich konštrukčných možností.

Už dva týždne mi chýba pod hladinou jedna ponorka.
Výnimočná.
Tváriaca sa ako nemilosrdná bojovníčka s jadrovým pohonom ale ja som ju už prekukol.
Má síce už párkrát premaľované meno ale ja ju už poznám. Aj podľa farby.
Táto ponorka ma naučila novému. Ukázala mi, že sa môžem vynoriť až tesne pod hladinu a periskopom sledovať iný bujaro veselý i smrteľne vážny život.
Svet nad hladinou. Svet kde prší a kde lietajú vtáky.

Kde si, žltá ponorka Čerňanka?

12 apríla, 2005

Bastard

Kráčali sme s Negramotnou dole briežkom.
Oproti nám fučala Moletka so psíkom na navijaku.
Neviem aká je to rasa.
Myslím psíka. Pani je nabetón beloška.

Chlpaté zvieratko s krátkymi nohami, ktorého ako keby predávali na metre.
Vlastne je to jedno.

Negramotná má tú sučku rada a občas sa pristavíme, aby sa mohli navzájom pomaznať.
Pri prvom zastavení sme s Moletkou iba civeli akú majú tie malé tvory radosť a nasprostasto sme sa na seba škľabili.
Pri druhom zastavení sa chovateľka pochválila, že sučka je legálny duplikát a má aj potvrdenku z kopicentra.

Odvtedy mi vŕta v hlave pár otázok.

Myslím teraz výlučne na ľudí, ktorí živia rozmanitých tvorov pre vlastnú radosť.
Nie ako pomocníkov pri práci, v postihnutí alebo pri ochrane majetku.

Prečo sú psíčkari hrdí na kópiu a opovržlivo hľadia na jedinečného tvora?
Prečo utácajú hriešne peniaze za kópiu s potvrdenkou?
Naozaj sa bastard nehodí ani pre potešenie?

Naozaj tak záleží na papieroch, aby sa živý tvor dočkal úcty?

10 apríla, 2005

Originál

V živote som jej jedol nepreberné množstvo variantov.

Rôzne dĺžky, rôzne priemery.
Rôzne chute, rôzne vône.
Rôzne farby.
Údenú, neúdenú.
Na varenie, na pečenie.
Jednonožičkovú, dvojnožičkovú.

A toto, čo som vymenoval, bolo skombinované najrozličnejšími spôsobmi.
Každý, kto mi ju ponúkol, ju volal rovnako!

Domáca klobása.

Tak som si zafantazíroval, že vyrobím domácu klobásu. Tú moju. Originálnu.
Ups!
Prekážka!

Hlas v gebuli mi znenazdajky hovorí: nedaj na mienku väčšiny, uplatni vlastné skúsenosti, vlastnú chuť, maj vlastný rozum.

Dobre, nedať na mienku väčšiny sa dá. Veď klobásou prinajhoršom priotrávim kontajneristku alebo nejaké domáce zviera na voľnej nohe.

Vlastné skúsenosti? Na rozdávanie!

Vlastná chuť? V pohode. Neponúknem nikoho. Ešte by mi ju ofrfľal.

Tak mi to vychodí, že z originálnej domácej klobásy nebude nič.
Všetko, čo v živote robím, to ako rozmýšľam, to nad čím rozmýšľam som od niekoho prevzal.
(Mám skúseností na rozdávanie)

Aké deprimujúce.
Nemám vlastný rozum!

08 apríla, 2005

Zamračené

Temer mi uniklo, že ôsmy apríl má už pár rokov svoj názov.
Deň narcisov.

Stačila jednoduchá otázka zobrazená v okne rýchleho posla a deň sa mi zamračil viac ako obloha.
Moje myšlienky teraz hladkajú človeka, ktorý si naozaj nezaslúžil zomrieť príšerným spôsobom.

Nie, nezažnem sviečku.
To by sa mu nepáčilo.

Malá kytička jarných žltučkých kvetov áno.

06 apríla, 2005

Navždy sa zachová

Nie som zástancom príležitostného telesného kontaktu so ženami, s ktorými sa stretnem pri najčudesnejších príležitostiach.
Vyslovene sa mu vyhýbam a občas mi je aj nepríjemný.
Nie, nie som teplý.

Možno si to budem na gerontológii neskôr vyčítať a závidieť bezzubým zošúvereným kolegom ich úžasné a veselé zážitky.
A čo?
Nech.

Dnes mi však intenzívny dotyk cudzieho ženského tela nevyvolal obvyklú alergickú reakciu!

...raz telo na telo s tou čo už nestretneš...

preblysol mi mysľou notoricky známy verš zo skoro zľudovenej pesničky v okamihu čo som sa ráno zrazil pred novinovým stánkom s devou, z ktorej na mňa dýchol nádherný jarný deň.

05 apríla, 2005

Deja vu

Minulý piatok som sa rozhodol.

Akosi som už cítil, že niečo nie je v poriadku.
Cítil som to na úplne konkrétnom mieste.
Nie, že by som nemal pekný zadok, to nie, ale po zime sa nejako zvýraznil a už som musel premýšľať ako si čupnem.
Tak som sa opäť postavil na osobnú váhu, naklikal príslušnú stránku na sieti a do primitívnej kalkulačky naťukal vstupné údaje.
A bolo to jasné!
BMI = 30,4

Vlastne už dávnejšie vidno, že som zime pribral.
Ako niekoľko posledných rokov, aj teraz nastupuje pivná diéta.

Prvý mesiac po štrnástej hodine iba dojesť zvyšky po deťoch.
Je dovolená surová zelenina a čerstvé ovocie.
Ak pocit hladu dosiahne hladinu „na nevydržanie“ vypiť maximálne jedno pivo.
Desiatku.

Ďalšie mesiace vynechať aj dojedanie po deťoch.

Pokračovať až kým hodnota BMI neklesne na 27,7 lebo pri hodnote 25,0 vraj už pôsobím strhane a ešte horšie ako teraz.

Tak, a teraz idem zjesť prvú časť dvojdielneho obedu.

04 apríla, 2005

Vyplašený

Čítam papierové vydanie novín SME.

Na šiestej strane dole je pod výrazným nadpisom STV zareagovala u nás ako posledná
podrobný itinerár akým spôsobom a ako rýchlo jednotlivé slovenské televízie zareagovali na úmrtie hlavy katolíckej cirkvi. S malým porvnaním so susediacim zahraničím

Už dávno ma tak nemrazilo pri čítaní nejakého článku.

Koho to môže zaujímať?
Nastupuje kádrovanie?
Zase???

Neviem ako kto, ale ja som z tohto článku hodne vyplašený.

03 apríla, 2005

Reality show

Včera zomrel človek Karol Wojtyla, pápež Ján Pavol II.
Človek všeobecne známy, vážený, o ktorého život a skutky sa úprimne zaujímajú milióny ľudí.

Od chvíľe kedy bolo súdnemu človeku jasné, že pápež zomiera zemeguľu ovládol hlad.
Hlad po informáciách.
A novinári hlad tíšili zo všetkých síl.
Ale keby len tíšili.
Nadobudol som pocit, že mi nechcú hlad utíšiť, ale chcú aby som spolu s pápežom umrel aj ja.
Lenže na obžerstvo informáciami.

Televízie celého sveta, vážené i tie najbulvárnejšie vyslali spravodajcov i štáby priamo do Vatikánu, aby priniesli smrť najvyššieho predstavitľa katolíckej cirkvi v priamom prenose.
Samozrejme čo najpodrobnejšie.

V sobotu popoludní som bol v centre mesta natrafil som na skupinu ľudí, ktorí podľa môjho názoru, urobili pre umierajúceho pápeža oveľa viac ako imidžovo modliaci sa a trúchliaci.


Nádej Posted by Hello

01 apríla, 2005

Do roka a do dňa

Včera uplynul rok od zániku Inzinu.

Nepovažujem za potrebné analyzovať prečo upadol do kómy, v ktorej ho stále! udržiavajú kvapky komentárov.
Inzine bol mojim najobľúbenejším magazínom na sieti.
Ponúkol mi, po prekonaní ostychu, možnosť vyjadriť svoje pocity po prečítaní článkov.
Nebránil mi len tak prehodiť pár slov, jasné, že aj úplne od veci, s ľuďmi, ktorých som poznal iba podľa parfumov, toaletných a kolínskych vôd alebo gélov po holení.

Už je to rok čo som zmenil vôňu a vydal sa hľadať ekvivalent Inzinu.
Doteraz som nenašiel nič podobné.
Stále však stretávam známe vône.
A občas ma oslovia aj úplne nové arómy a vravia "Hej! Jej bývalý, čo ma nepoznáš? To som ja, čo som pripomínala Kanál päť."
Privoňal som.
Naozaj!
Stačí pozorne vdýchuť.
Niektorých vôní sa nositeľ nezbaví ani častým sprchovaním, ani prekrývaním iným príjemným pachom.
Tak to chodí.