Deň v pustatine

Nie je to až tak dávno, čo som si myslel, že ak nechcem vonku celý deň stretnúť iného človeka, musím opustiť Európu.

Včera som si už po hodine cestovania glgol destilovaných jabĺk s dočasným obyvateľom mimoriadne čudesnej nehnuteľnosti socialistického pôvodu. Budova napodiv nepôsobila v okolitej krajine ako sedlo na svini.

Poobzeral som sa dookola.
Obďaleč sa popásalo zviera, ktoré som identifikoval ako žrebnú kobylu. Z omylu ma vylovila dcéra domáceho.
„To není kobyla, to je kůň. Vím to. Byla jsem ho pohladit.“
Pravda, na takú diaľku už niektoré detaily nevidím.
Deva síce bola mestského pôvodu, puberťáčka model kosť a kozy, ale verím jej, že koňa od kobyly spoľahlivo rozoznáva.

Dospelé ženy sa zahrúžili do prezerania fotiek a spomínania na časovo neveľmi vzdialené časy povinnej školskej dochádzky

Mňa ani domáceho zrazu potreboval iba drobizg.
Najviac Šišlavá a Negramotná, ktoré sa okamžite spriatelili a vytvorili vlastný jazyk zmiešaním mierne šušľavej slovenčiny a veľmi šišlavé češtiny.
Nerváčka sa tak hádam prvýkrát v živote ocitla v postavení nie nepodobnom postaveniu poddôstojníka ČSĽA. Hovno medzi šaržami a šarža medzi hovnami. Zvládala ho statočne.

S domácim sme si opäť druzgli z kvapalných jabĺk a zamierili s čisto odetými a suchými deťúrencami k potoku neďaleko náherne strašidelne rozpadnutého mosta.
Zrazu bolo pri potoku päť detí.
Nadarmo sa nehovorí, že čím väčší chlap, tým väčšie decko.

Už som skoro zabudol aké zábavné je hádzať do bezvedomia kamene do vody.
Dodo, kamarát rybár so špičkovým vybavením, by zrejme od závisti skolaboval.
Na udice z papekov, bez silonu a háčika, sme ulovili morskú panny, zlatú rybku čo nič nesľubovala, vožralého žraloka, chobotnicu a naspäť sme sa plánovali vrátiť na zajatých morských koníkoch.

K, stále kvákajúcim, ženám sa vracali tri veľmi ufúľané, dve skoro čisté a päť hladných a triezvych detí.
Očakávané zhrozené pohľady a reči boli asi zožraté zaživa miestnymi šelmami. Vítali nás široké úsmevy a zvláštne pohľady, ktoré si pamätám z prvých rande.

Pôvodne sa mi do divočiny vôbec nechcelo. Aj počasie ma podporovalo.
Ale nabudúce už pôjdem bez hundrania.
Hoci iba pre to vášnivé vizuálne objatie.