O zlej nálade

Pred časom, ktorý presne neviem určiť, sa v diskusii Inzinu objavil zaujímavý názor.

Vôbec sa mi nechce hľadať kde presne, ale to je hádam teraz už jedno.

Pomerne rozšíreným názorom, že nešťastného, smutného, zdemolovaného človeka treba normalizovať obveseľovaním, ťahaním do spoločnosti bujarých priateľov, či inak, dosť otriasol pre mňa vtedy nový pohľad z inej strany.

Po jeho prečítaní som si uvedomil, že keď mám dobrú náladu a usmievam sa ako nahý trpaslík idúci vo vysokej tráve, tak sa nikdy nenájde rozumný človek, ktorý by za mnou prišiel a povedal: Veď nebuď taký veselý, pozri aké je to tu na hovno! Poď zájdeme na detskú onkológiu, tam ťa ten humor preje, prídeš na iné myšlienky.

Prečo sa smutným a nešťastným montujem do života?
Prečo sa od nich nechcem dať nakaziť kúskom chvíľkového pesimizmu?

Nechávam ich odvtedy tak. Nech sa do sýtosti vyčľapkajú v bahne mizernej nálady, nech si vychutnajú hovno, do ktorého sa dostali.

Ak máte teraz nanič náladu a ešte vám kus chýba pridám vám myšlienku z blogu nejakého Filipínca.

Keď som sa narodil bol som nahý, vlhký, hladný a ešte ma capli po zadku! Odvtedy je to stále horšie.

Tak dobre, ešte jednu.

Nikdy nezabúdam, že som jedinečný. Ako hocikto iný.