Modrý štopeľ

Písané ako reakcia na Náhrdelník Márie Lazárovej

Odvtedy ubehlo už pár rokov.
Bol som zaľúbený, slovami môjho otca, ako somár do kopy sena a moja láska odišla na pár dní do cudziny.
Zrazu som nevedel čo s voľným časom a všetky myšlienky zrazu vstúpili do jedinej politickej strany.
Bolo to, tuším, v druhý osamelý večer, keď som natrafil na zašantročený štopeľ od šampusu. Zvláštny tvar pripomínajúci atómový hríb. Odiera mi úsmev z tváre.

Natrel som ho celý na modro.
Potom som naň napísal čierne slovo Neerpelt a čierne dátumy dní odlúčenia.
Trocha masochizmu vraj neškodí.
Civel som na ten štopeľ deň čo deň.
Kus modrého korku sa zrazu stal pre mňa poštou, mejlom, telefónom a faxom odrazu.

Modrá zátka sa časom zo stola presťahovala do šuflíka.
Stále som ju mal.
Neviem koľkokrát som si odvtedy upratoval stôl ale štopeľ som nevyhodil.

Až vlani.
Neviem rozumne zdôvodniť prečo. Nezavadzal.

Na jar zase odcestovala.
Na druhý deň som nejako automaticky chcel pozrieť na modrú zátku.
Mal som zrazu nevysvetliteľný pocit.
Ako keby som stratil identitu. Už zase.
Ako človek, ktorému vytetujú na predlaktie kostrbaté modré číslo.