Sobota

Drobne mrholilo, chodníky mokré, nič mimoriadne.

Bol som voliť, nič zvláštne, nebola to premiéra.
Vedel som, že nás bude voliť málo. Bolo mi to jasné už dávno.
Začujem vyhovorky o slabej účasti na voľbách zavinenej počasím. Déja vu.

Z volebnej miestnosti som šiel ohmatať víťaza konkurzu na domáce zábavné centrum.
Už, tuším, tretí krát.

Vyzeralo to na nudný večer.

Kým som bol v Nayi volala srdca môjho šampiónka.
Vraj sa mám cestou domov zastaviť v Carrefoure na oddelení hygienických potrieb.
Teraz?
Uprostred obdobia medzi lunárnymi slávnosťami?
No čo.
Šak žiadny problém.

Stojim pred regálom v ruke mniagam čierne ucho modrého košíka.
Chytá ma panika. Netušil som, že ich je toľko druhov.
Vlastne prečo nie?
Veď každá žena ju má inú. Onú.

Volám.
Vymenúvam značky, modely a ceny.
Zbytočne.
Je to celé na mne. Som nositeľom absolútnej dôvery.
Len ako ju nesklamať?

Už sa nenudím.

Čítam nápisy na škatuliach.
Nadarmo.
Vyznám sa do toho ako Pinocchio do potápania.
Dámy prechádzajúce okolo sa uškŕňajú.
Zrejme vyzerám ako pristihnutý pri onanovaní.
Chce to nejaký skutok.

Pristavujem ženu, čo ide práve okolo.

- Prosím vás, pani, ktoré Alldaysky by ste si kúpila vy?
- ... (zaskočená, pohoršená)

Kupujem škatuľu Utralajtiek, model Fresh.
Dôvod? Ich škatuľa sa mi najviac páčila.
Kráčam ku kasám.
Starostlivo si vyberám pokladníčku.
Predsa si nepokazím večer! Túžim po neopakovateľných ženských pohľadoch.

Ľahostajne zosníma kód.
Zdvihne hlavu.
Naš pohľady sa stretnú.

Jupííííí.
Nesklamala.