Úcta

Pozvali ma na svadbu.

Cirkevnú.
Som ateista.
Čo by som tak robil na cirkevnom obrade?

Nejdem!
Dotrepem sa rovno na svadobnú hostinu!
Vymydlený, v obleku, s kyticou pre mladú pani, so svadobným darom pre mladomanželov sa prídem najesť, vypiť si a zabaviť sa.

Komu toto môže zísť na um? Nikomu, len mne?
Ale môže. A mnohým!

Zmením druh obradu.

Prvé sväté prijímanie.

Do chrámu idú okrem dieťaťa iba rodičia.
A najbližšie, málopočetné, veriace príbuzenstvo.
Vstupenky! Do domu Pána!

Zvyšok kolektívu pozvaných hostí nečaká pred kostolom!

Sedia, sviatočne vyobliekaní, ovešaní darmi, za prestretým stolom.
Prišli sa len najesť a napiť.

Tak to (vraj) chodí.

Nie je zhromaždenie nenažrancov vyjadrením neúcty voči dieťaťu, voči zmyslu tohto obradu?
Nič som nepochopil.