Bastard

Kráčali sme s Negramotnou dole briežkom.
Oproti nám fučala Moletka so psíkom na navijaku.
Neviem aká je to rasa.
Myslím psíka. Pani je nabetón beloška.

Chlpaté zvieratko s krátkymi nohami, ktorého ako keby predávali na metre.
Vlastne je to jedno.

Negramotná má tú sučku rada a občas sa pristavíme, aby sa mohli navzájom pomaznať.
Pri prvom zastavení sme s Moletkou iba civeli akú majú tie malé tvory radosť a nasprostasto sme sa na seba škľabili.
Pri druhom zastavení sa chovateľka pochválila, že sučka je legálny duplikát a má aj potvrdenku z kopicentra.

Odvtedy mi vŕta v hlave pár otázok.

Myslím teraz výlučne na ľudí, ktorí živia rozmanitých tvorov pre vlastnú radosť.
Nie ako pomocníkov pri práci, v postihnutí alebo pri ochrane majetku.

Prečo sú psíčkari hrdí na kópiu a opovržlivo hľadia na jedinečného tvora?
Prečo utácajú hriešne peniaze za kópiu s potvrdenkou?
Naozaj sa bastard nehodí ani pre potešenie?

Naozaj tak záleží na papieroch, aby sa živý tvor dočkal úcty?