Kto prvý?

Otrávený z neúspešného dňa som sa rozvalil v autobuse v kúte miesta vyhradenom pre kočíky.

Redikali sme sa rozpálenými ulicami a priestor sa pomaly plnil ľuďmi a pachom skysnutých antiperspirantov.
V ruke ma ťažila taška naplnená nákupným obedom a v hlave som lenivo listoval webstránkami pokúšajúc sa uhádnuť, z ktorej na mňa zaútočil vírus tak, že som ho nezachytil.

Pred hotelom nastúpila vzhľadná mladica aj s dieťaťom v staromódnom športovom kočíku.
Obaja otrávení ako ja.
Oni možno viac teplom ako zahodeným dňom.
Bola milá. Zaparkovala recyklované vozidielko vedľa mňa tak, že som sa nemusel ani pohnúť.

Na nasledujúcej zastávke nastúpila žena ťažko definovateľného veku.
Mne sa zdala mladá.
Neforemná postava. Asi tridsaťročný, čisto polyesterový, pulóver obopínal nevzhľadné ťažké poprsie uväznené v podprsenke mimoriadne nevhodnej veľkosti.
Hlavu jej pokrývali polodlhé nekvalitné vlasy, ktoré zjavne nikdy nezažili rozkoš z návštevy kaderníctva.
Najstrašnejšia však bola jej tvár. Zohavená nemožne umiestneným „ohňom“ a príšernou jazvou cez pol tváre. Ako keby jej niekto zaťal do hlavy mačetou, krížom cez nos.
Naozaj bola odpudzujúca.

Všetci sme, taktne?, sklopili zrak a snažili sa pozerať niekam inam. Len nie na ňu.
Až na jednu výnimku.

Apatický človiečik v kočíku ožil!
Ohava stála priamo pred ním.

„Ghíííí, e e e eghúúú“ veselo povedalo dieťa a dočahovalo sa za príšerou bacuľatými rúčkami.

Vizuálny kontakt!
Nasledovala neverbálna komunikácia na najvyššej úrovni. Chlápätko bolo vo vytržení.
Nebol som sám, čo fascinovane zízal ako si tí dvaja rozumejú aj bez slov.
Cudzí.
Ľudia.

Autobus sa vyštveral na kopec. Vystúpil som a myslel len na jedno.

Kto prvý povie junáčikovi, že teta je škaredá jak noc a s takými sa nenadväzujú ani vizuálne kontakty?