Ta toto ce trapi?

Venované K.

Včera som mal krátky rozhovor o obrazoch.
Nezačal o umení, ale to je jedno.

Reč bola o predstavách, ktoré si vytvárame o človeku na základe jeho multimediálnej prezentácie a o tom, ako si vytvárame svoju vlastnú.
Tak som sa dostal k otázke, ktorá ma občas, s kratšími alebo dlhšími prestávkami zaujíma možno od puberty.

Hľadanie odpovede by som, samozrejme trochu prehnane, mohol vyjadriť asi takto:



Kto som? Aký som? Nemyslím si, že právo na takéto otázky majú iba filozofi, zaľúbenci a opilci.

Najprv som si povedal, že základnú informáciu mi poskytne zrkadlo.
Figu!
Ako viem, že zrkadlo nie je nepatrne zdeformované? Čo ak som kus vyšší, trocha štíhlejší?
A keby aj bolo ideálne rovné aj tak ma ukazuje zozadu. Dlho som si myslel, že prevracia iba ľavú a pravú stranu. Nie veru.
Ale ja chcem vedieť ako vyzerám spredu!
Odfotím sa!
No hej, ale v akých farbách sa zobrazím? Od akého počtu ľudí, priamo či nepriamo závisí ako verne fotografia zobrazí realitu?
Ani len rozmery nezodpovedajú! Čo? Že sa môžem dať zväčšiť?
Hej? To som taký zrnitý? Fakt?

Dobre, vizuálnu časť prezentácie budem ignorovať.

Zvuk?
Zvuk je o ničom. Kaď som sa prvýkrát počul, pustený z magnetofónu, zapochyboval som.
To som ja? Ja mám taký hlas?
Hej, máš. Povedali ostatní.
Lenže ja chcem mať hlas taký, ako keď počujem sám seba. Sexi.
Budem sa štylizovať!
No dobre, lenže ako potom budem počuť sám seba?
Budem sám sebe zvukovo vyhovovať?
...

Aké boli posledné slová rozhovoru?

Ty sa chceš dozvedieť niečo o sebe?
Odo mňa???