Predĺžený víkend

Celé to začalo minulý piatok.

Cestou domov som stretol kamaráta, spolužiaka zo základnej školy.
Sevas Ňuňo, ako sa máš?
Bol som pripravený na prázdnu odpoveď. Niečo v duchu:

Choď do riti s takými otázkami! Akurát tebe to budem vešať na nos!

Prišla však rana medzi rohy!

Máme s Gitkou manželskú krízu!

Zaskočil ma. Zahanbil ma
Úprimnosťou.
Ani na okamih nepochyboval, že ma úprimne zaujíma ako sa má.

Čo to znamená, že máte krízu? Zomrela láska? Nevera?

Aká láska? Aké nevera? Čo ti rajbe???
Veď vieš, že sa s Gitkou ľúbime od sedmičky!
Ty si sa so ženou nikdy nepovadil? Vieš, tak na dlhšie. Kvôli somarine.

Jasné, povadil.

No tak! Čo trepeš o láske?
...

V sobotu som počul tento vtip(?):

Povodeň.
Posledných ľudí evakuujú obrneným transportérom.
Pred domom, po kolená vo vode, stojí muž a chcú ho zachrániť.
Nechce nastúpiť a hovorí: „Mňa zachráni Boh!“.
Transportér odchádza.
Voda stúpa.
Muž vyliezol na strechu.
Okolo sa plaví motorový čln.
Hodia mu záchranné koleso, ale muž kričí: „Mňa zachráni Boh!“
Motorový čln pokračuje v plavbe.
Voda stúpla, sedliak už stojí na komíne a má vodu po pás.
Prilieta policajná helikoptéra, spustia rebrík.
Sedliak im kričí: „Mňa zachráni Boh!“. Helikoptéra odlieta.
Komín sa o chvíľu zrúti a sedliak sa utopí.
V nebi sa muž pýta Boha:
– tak som v teba dúfal a ty si mi nepomohol. Prečo?
– Nepomohol? A kto ti poslal transportér, čln a vrtuľník?
...

V nedeľu som opäť videl film Ja milujem, ty miluješ.
...

V pondelok som rozdumoval o filme. Neviem či patrí medzi klenoty filmového umenia mňa však oslovil a opäť dôrazne.
...

Teraz som dočítal zmyslenie o (veľkej) láske. Aj diskusiu k článku. Zaujímavé. Odporúčam
...

Čím viac čítam, počúvam, pozerám o tom aká je láska, ako sa správať, tým viac mám pocit, že strácam pôdu pod nohami.
Namiesto toho, aby som veril svojim citom a prežíval svoju lásku naplno, po svojom, čítam čo by som mal prežívať.
Podľa iných.
A zažiera sa mi ten cudzí názor pod kožu.
Nasrať! Nechcem ho!

Nechcem ľúbiť podľa príručky!