Slnko vo výške očí

Myšlienky na balkóne o pol šiestej ráno.

Vypol som budík a žmúriac sa došuchtal do kuchyne. Naplnil som prekvapkávač. Káva bude o pár minút. Šťuk!
Zamieril som do kúpeľne.
Slnko, nevysoko nad Heringešom, ma oslepilo úplne.
Žalúzie!!!
Vtom so ho zbadal. Bol priamo predo mnou, vlastne trošku nižšie ako ja. Nehlučne sa sunul napravo.



Vyšiel som na balkón a civel ako na zjavenie.
Zrazu krátko zahučal a poskočil vyššie a mierne zatočil vľavo.
Smer Encs.
O chvíľu mi zmizol z dohľadu.

Nie som ja tak trochu ako balón?

Letím životom za svojim cieľom.
Ako on.
Tuším, že cieľ nedosiahnem presne.
Ako on.
Plus mínus autobus.
Ako on.

Vietor, život, je približne priaznivý. Veziem sa mierne klesajúc. Chladnem.
Ako on.
Drobná radosť, malinký úspech, je ako zahučanie horáka. Poskočím vyššie.
Ako on.
Stúpanie, poskočenie, občas znamená dosiahnutie prúdenia, ktoré ma odkláňa. Mením smer.
Ako on.
Stúpať ďalej alebo klesnúť nižšie? Musím sa rozhodnúť! Viem iba to, že ďalej v tejto výške pokračovať nemôžem.
Ako on.
Kam vanie neviditeľný vietor nado mnou? Kam ma zanesie prúdenie podo mnou? Neviem.
Ako on.
Môžem aj klesnúť na dno, pristáť, prečkať nepriazeň a pokračovať v púti k cieľu neskôr.
Ako on.
Alebo môžem, na mieste, ktoré bolo pôvodne iba zastávkou, skončiť. Nedosiahnuť cieľ.
Ako on.

Naozaj som ako balón?

Nie, nie som.
Môžem letieť k cieľu aj proti vetru!

Počujem ako sa ku mne, ťapkajúc, blížia bosé nohy!
Vrtuľa, bez ktorej by som bol iba bezmocným motorom v koši balóna.