Tak som to zvládol.
V sobotu nadránom vystúpila z autobusu.
Dokrvakaná, unavená.
S neesteticky oškretým nosom.
Cestou domov chytila druhý dych.
Stihla mi ešte prvýkrát stručne okomentovať fotky a po nevyhnutnej krátkej hygienickej úprave definitívne prehrala boj s únavnou cestou.
Ležal som vedľa nej.
V mysli nedefinovateľné myšlienky zmiešané z úľavou.
Posledné čo som počul boli slová starej krásnej piesne.
Zavři pusu a jdi spát
vždyť už bude brzo den
nech si o mně něco zdát
ať je krásnej ten tvůj sen
Já budu chodit po špičkách
snad tě tím nevzbudím
až slunce vyjde v tmách
polibkem tě probudím!
Jdi si lehnout ať už spíš
ať už z toho snu něco máš
ráno až se probudíš
polibek mi taky dáš
. . .
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára