Opustenosť

Odviedol som Negramotnú do škôlky.
Myslel som na Jeho terajšiu, aká je asi teraz pokrčená po noci v autobuse.
Vďbec som jej nezávidel, že mi pred chvíľou volala odkiaľsi z Talianska.

Civel som.
Pred reštauráciou Park sa vo mne heglo.
Na ostrovčeku čakala pozdĺž koľajníc zarovnaná skupina cestujúcich a tiež civela.
Na paralelný ostrovček, na ktorom bol jediný cestujúci.
Opustený stroskotanec na malom ostrovčeku.
Asi mu závideli.
Oni tam stoja ako takí oní a on sa rozvaľuje.
Chlapík neurčitého veku, v oblečení ako keby sa dočkal príchodu jari už minulý mesiac.
Spal.(?)

Nie, nevystúpil som, aby som mu pomohol.

Spomenul som si na podobného človeka.
Čakal som vtedy na kľúčové rande svojho života, keď som ho zbadal.
Nevládne ležiaceho vedľa lavičky.
Sklonil som sa k nemu a zadrmal ním.
"... mi na ... la ... vič ... kúúúú..." zabľabotal.
Bolo jasné, že je ožratý ako rusnák na stavbe švagrovho domu.
Bola kosa.
Vravím si, však ho posadím. No nie? Také pierko!
Nadvihol som ho a keď mal čelo na mojom pleci prebudila sa v ňom vrodená slušnosť či čo.
"..kujééém"
Poďakovanie mi zvýraznil darovaním obsahu žalúdka.
Zrazu som nemohol dlhšie čakať.
Odišiel som domov.

Nikdy mi nedala príležitosť vysvetliť, prečo som na mieste schôdzky nebol.

To bol pradôvod, prečo som dnes ráno cestu autobusom neprerušil.
Spoľahol som sa na zízačov z paralelného ostrovčeka.