Meno pre lásku

Začítal som sa nedávno do ankety na tému intímnych oslovení partnerov.

Anketa obsahovala oslovenia, ktoré mali vyjadrovať, vlastne neviem čo mali vyjadrovať. Oslovenia ako zajačik, pufko alebo mufko zneli infantilne a okrem prenesenia obľúbenosti z plyšovej hračky na živého človeka asi nevyjadrovali vôbec nič.
Spomenul som si nevdojak na prvé partnerské oslovenie, ktoré som počul a ktoré bolo iné ako používali moji rodičia.
Vždy keď som u tejto dvojice trávil čas, vždy, naozaj netáram, som cítil, že s nimi býva aj niečo, čo som dosť dobre nechápal ani nevedel vysvetliť.
Až po rokoch som si uvedomil, že s nimi bývala láska.
Hodnú chvíľu som tomu nechcel uveriť, lebo som od nich nikdy nepočul slová ako prosím, ďakujem, mám ťa rád.
Ale pohľady, dotyky, tón hlasu a celkové správanie mi nedali žiadnu zámienku na pochybnosti.
Tí dvaja sa ľúbili nesmrteľnou láskou.
Takou, o akej sa píšu básne a romány a ktorej už málokto verí.
Babka a dedo.
Odjakživa až do smrti som od nich počul len jediné, najláskavejšie oslovenie môjho života.
Stará a starý.