Po ceste

Opäť som sa raz zabudol v práci.


Po ceste

Domov som cestoval, pre mňa netradične, električkou.
Napodiv bolo k dispozícii aj miesto na sedenie.
Sediac na ľadovom sedadle som sa vychytil čítať duchaplné, na poplach bijúce, upozornenia DPMK o blížiacom sa termíne konca platnosti papierových mesačníkov.
Sedel som spokojne.
Stará dobrá bričenka už dva mesiace odpočíva v archíve a na pravom stehne už občas cítim tlak bezkontaktnej čipovej karty, ktorej výhody, pre cestujúceho, som dodnes nepochopil.
Spomenul som si na ostatné, už tradične poslednochvíľové, šialenstvo okolo výmeny ŠPZ za tabuľky s edvidenčným číslom a bolo mi jasné, že výzvy dopravného podniku idú do prázdna.
Bodaj by nie. Všetci cestujúci boli buď uzavretí do vlastných hlbín alebo sa pokúšali do, mierne odlišných, hlbín dostať jazykom.
Keby aspoň nemľaskali.