Nezvládnutý pokrok

Príjemne oťapený únavou a pivom farby jantáru podradnej kvality so zelenou etiketou na fľaši som sa ponoril do zoznamu kontaktov môjho obľúbeného simulátora školskej prestávky.
Na chodbe sa tmolí zopár spolužiakov. Vidia ma ale kašlú na mňa.
Neodúvam sa, robím dosť často to isté.
Kráčam po chodbe obvyklou trasou, kontrolujem ako si nástenkári plnia zverené úlohy.
Dnes je to slabota. Buď vôbec nič nové alebo očakávaný obsah, na ktorý nemám náladu.
Kráčam, chodba sa zužuje až sa stáva takou úzkou, že sa tam nedá zametať portvišom a farbu či druh podlahovej krytiny si nepamätá ani školník.
Celkom logicky je tam bordel, teda neporiadok myslím.
Na konci uzučkej chodby je tiež nástenka.
Ale aj stena čakajúca na sprejerov. Veď tam aj chodia.Vykôstkujú svoj názor na obsah nástenky alebo len tak zdanlivo chaoticky čmárajú.
Kedysi, v začiatkoch školskej dochádzky, som úplne nechápal prečo tam toľko spolužiakov chodieva, ba dokonca sú ochotní uliať sa z hodiny, len aby do chodbičky nazreli.
Neskôr som to pochopil.

Bolo to niečo ako na konci socíku v Pešti.
Pre mňa, šráca z felvidéku, mocný lomcovák.
Tam, v Pešti, som prvýkrát videl na ulici tri obchody vedľa seba s textom csak nálunk kapható vo výklade.
Dovtedy som v meste s Rákócziho hrobkou videl len jeden taký obchod.
Tuzex.
A tu boli zrazu tri vedľa seba a ešte v bezvýznamnej uličke.

Na nástenke konča uličky som postrehol nový oznam.
Starší spolužiak, takto holdujúci hazardným hrám, tam prišpendlil papierik s veľavravným nadpisom Máš nejaký problém?
Nemal som ale aj tak som sa začítal.
Neľutujem.
Zbavil som sa problému, ktorý som si ani neuvedomoval.
Starší spolužiak v texte utrúsil, že si niečo poznačil na kraj monitoru.
Do šľaka, veď on robí to čo ja!
A zrazu (sa) mi vyriešil problém bledej závisti.

Spolužiak z triedy má na lavici digitálny supermoderný plochý displej.
Závidel som mu ho. A ako.
Lenže!
Uvedomil som si, že ten jeho výkrik techniky je úplne naprd.

Nemá kraj, na ktorý sa dajú pentelkou písať ípé adresy.