Už viem!?

Všetci odišli.
Ostal som s ňou sám.
Konečne.
Skúmavo som na ňu pozrel, pohladil po štíhlom chrbte a odišiel som s ňou do spálne. Pohodlný pôžitkár.
Obľúbená poloha. Ja dole, ona hore.
Pomaly som sa do nej zaboril.
Môj zrýchlený dych udržiaval rytmus.
Užíval som si.
Nenáhlivo.
A vtom sa to stalo.
Na strane dvanásť, pätnásty riadok zhora.

Ľudia majú v očiach to, čo ešte len uvidia, nie to, čo už videli.

Vtedy som na to prišiel.
V máji 2004 som prvýkrát, a vlastne naposledy, videl najzáhadnejšie ženské oči za posledné roky. Ich majiteľku som dovtedy poznal iba zo siete.
Ako skladačka nepatrila medzi výnimky. Aj ju som si, ako každú ľudskú bytosť na sieti, skladal kúsok po kúsku. No nevedel som, ako obyčajne, čo mám poskladať. Trápil som sa s jednotlivými dielikmi ale obraz postupne začal získavať konkrétnu podobu.
Prvá vizuálna konfrontácia predlohy s mojou skladačkou dopadla ako obyčajne.
Katastrofálne.
Nič nesúhlasilo.
Inokedy ma toto poznanie nijako nerozhegá ale vtedy som bol naozaj mimo. Lebo nepasovali ani oči! A s pribúdajúcim časom a počtom skúmavých pohľadov do očí som bol stále labilnejší.
Menej a menej sa tie oči hodili k tomu čo hovorili ústa tej ženy.
Bol som zmätený.
S prestávkami trval chaos niekoľko mesiacov.
Až kým mi zrak nepadol na stranu dvanásť, pätnásty riadok zhora.