Spoveď

Aj my, neznabohovia, sa občas niekomu vyspovedáme.

Prečo je to tak, že výčitky svedomia ako keby dočasne stratili na váhe keď sa s ťažobou na duši niekomu blízkemu zdôverím, to naozaj netuším.
Nečakám odpustenie a často ani pochopenie. Nečakám, že sa dôverník bude namiesto mňa trápiť. Očakávam len vypočutie.

Netuším, či má veriaci intímnejší vzťah k spovedníkovi ako ja k tým svojim.
Áno, mám ich viac, spovedníkov. Každý vie o mne niečo, čo ma ťaží ale žiadny nevie úplne všetko. Len ja.
Priznám sa, že mám aj virtuálneho spovedníka, ktorému som v živote do očí nevidel, lebo sme spojení iba Sieťou. Ako vznikne dôvera, puto, medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú iba z kompunikácie to tiež netuším.

Jednu výhodu oproti veriacim mám.
Moji spovedníci sa vo všeobecnosti navzájom nepoznajú.
Namýšľam si, že netušia ako ľahko by obraz môjho svedomia mohli poskladať.
Alebo žiadnu výhodu nemám?

Čerňanka ma dnes svojim článkom inšpirovala k úvahe, ktorá sa nehodí ako priamy komentár.
Preto ju píšem tu, trocha oddelene.

Myslím na vyzradenie spovedného tajomstva.
Na prekvapenie, ktoré vznikne u spovedníka ak tajomstvo zverejním ja.
Na prekvapenie, ktoré zažijem ja ak tajomstvo zverejní spovedník.
Na prekvapenie, ktoré zažijú všetci ak sa dozvedia čo som navystrájal.

Myslím na to, či je každé tajomstvo, výčitka svedomia, prejavom pokrytectva.
Myslím na to, kedy sa uchovávanie tajomstva môže stať výčitkou svedomia.

Viem, hodilo by sa, keby som dal teraz na všetko odpoveď.
Lenže ja ju nepoznám a mám nedobrý pocit, že všetky odpovede nebudem schopný nikdy sformulovať.

Viac ako inokedy mám teraz pocit, že som sa vyspovedal.
A vlastne ani neviem komu.

Záleží na tom?