23 mája, 2005

Pokec

V stredu som bol Nerváčke vybaviť cestovný pas.
Mal som dovolenku, tak som si povedal, že nejaká hodinka na pasovom ma nezabije.
Na sieti som si zistil úradné hodiny a zoznam všetkého čo treba priniesť.
Dostavil som sa o pol ôsmej. Vtedy začínajú prijímať žiadosti o vybavenie pasu.
Ocitol som sa na konci dlhočizného radu, ktorý sa hadil kamsi do vnútra budovy.
Na pasovom
Poprosil som za mnou stojacu pani, aby ma zaregistrovala, že idem len okuknúť perspektívu a kúpiť kolky.
Čakala ma ako dieťa darček pod stromčekom.
Začali sme četovať.
- Ako to tam vyzerá?
- Do obeda sme vybavení.
- Len aby!

Skontroloval som si zásoby potravín a tekutín. Aj knihu som si zobral!
Taktiku komunikácie s neznámymi v četovacích miestnostiach mám už obstojne zvládnutú tak sme začali.
Bežné oťukávacie rečičky ako keď nechcem nikoho baliť ani byť zbalený.
Onedlho sme boli v miestnosti štyria a úspešne sme zabíjali čas.
Podobne ako na sieti aj tu som zaregistroval poslucháčov. Bavili sa na našich štvorstranných rozhovoroch, reagovali mimikou.
Typickí voyeri.
Čušali.
Zatiaľ.

Prestávka na obed.
Hodinová. Stále stojíme.
Asi v dvoch tretinách pôvodnej dĺžky radu.
Na striedačku sa vytrácame na obed a opäť vraciame do radu.

Nová tvár v četovacej miestnosti. Konečne sa jedna voyerka odhodlala aktívne zapojiť.
Cudzinka! No dobre, naturalizovaná. Ale pôvodom inostranka.
- Tiež čakáte kvôli deťom?
- Áno!
Otázka povzbudila aj ostatných poslucháčov a na anketnú otázku pribúdajú rovnaké odpovede.
Okrem neuveriteľne obézneho pána a neuveriteľne čistého róma všetci chceme vybaviť pas deťom. Aká by to bola rodinná dovolenka bez detí?

Stojíme ďalej.
Poslucháči sa zase stiahli a nemo žasnú odkiaľ vyťahujeme nové témy rozhovorov.
Vytúžené okienko je blízko. Privolávam mobilom Nerváčku. Četujem ďalej.
Po pol hodine prichádza Nerváčka.
Nevyhnutné korekcie oblečenia a účesu za pochvalných poznámok spolubesedníkov.
Stále sa rozprávame. Ešte asi dvadsať minút.

Konečne.
Sme dnu. O pár minút je všetko vybavené a vychádzam von.
Lúčim sa. Idem off.

Pohľad na hodinky.
Ubehlo deväť hodín a osem minút.

Najdlhší pokec môjho života.

Žiadne komentáre: