Mudrovanie o fľaši

Kráčam chodníkom národného parku. Zastavujem, aby som sa poobzeral, vychutnal krásu okolo mňa. Upíjam čaj z plastovej fľaše.

Na pol ceste je fľaša prázdna. Zavadzia mi v plecniaku.
Zahodím ju?
Aj by som, ale mám problém sám so sebou.
A dosť veľký.
Rozhadzovať nezničiteľný odpad sa mi prieči. Presnejšie prieči sa mi iba to, že po odhodení je stále viditeľný.
Nedokážem, nemám síl, zahodiť odpad tak ďaleko, aby nebol na očiach.
Stúpam ďalej, fľaša stále zavadzia.

O niekoľko minút stretávam neznámeho mladíka.
Jeho potrebujem!

- Prosím Vás, oslovujem ho. Nešmarili by Ste túto fľašu hentam, za tú skalu?
- ? ... Jasné. Zľutuje sa. Fľaša sa stráca za balvanom.
- Ďakujem, ja by som tak ďaleko nedohodil
- Ááále...

Pokračujeme každý svojou cestou.

Som spokojný. Fľaša mi už nezavadzia, a keby dačo, tak som ju nezahodil JA.
To ON.

Mladík je tiež spokojný.
ON predsa zahodil MOJU fľašu. MOJE svinstvo.
Nepozná ma.
Tak prečo by sa mal trápiť kvôli cudziemu človeku? No nie?

Kráčam, odľahčený, ďalej a rozmýšľam, čo by som tak odpísal bowdenovi na jeho úvahu

je to zaujímavé, cudziemu človeku, ktorého sme nikdy nevideli, poznáme ho iba po prezývke, častokrát nevieme pohlavie, vek už vôbec nie ... sme ochotní sa vyspovedať zo svojich tajných túžob, snov, bolestí...a nedokážeme to blízkemu človeku, s ktorým trávime osobne väčšinu svojho času...

v komentároch k tomuto Čvirovej článku .


_Nezodpovedane