Prestávka na obed

Vybral som cez obedňajšiu pestávku k bankomatu.

Len čo som opustil prítmie budovy, oslepilo ma zimné slnko odrážajúce sa od snehu.
Nepríjemný pocit.
A vtedy mi zišla na um možno divná a nepochopiteľná otázka.
Pozná Brailovo písmo nejaký font?

Lenilo sa mi snoriť po sieti, zdravý sedliacky rozum akosi neragoval.
Zvedavosť nakoniec zvíťazila.
Zavolal som telefónne číslo Centra technických a informačných sližieb ÚNSS a s obavami v hlase som sa opýtal.
Milý ženský hlas mi vysvetlil, že nie.
Láskavá pani mi vysvetlila že existuje jediný font a ani v ňom sa nedá použiť to čo my, vidiaci, voláme kurzíva či tučné písmo. A aj so zmenou veľkosti písma je problém.
Nejako som posmutnel a začal som si pozerať stránku centra.
Natrafil som tam na niečo, čo ma prekvapilo a trochu zahnalo hlúpy pocit.
Ukážku notového zápisu pre nevidiacich.
Čo na tom, že som si až teraz uvedomil, že nevidiaci hudobníci sa nemusia učiť nové skladby iba podľa sluchu.