Nedotknuteľné

Nastúpil som ráno do autobusu v obvyklom čase doznievajúcej dopravnej špičky.

Postavil som sa do priestoru určeného pre kočíky.
Oprel som sa o okno a prebehol očami spolucestujúcich. Niektorí apaticky vegetovali, niektorí ešte odovzdane klepali kosu.
Nik mi nevenoval pozornosť. Prečo by mal?
Už-už som sa chystal pozorovať ulicu, ktorú som videl asi desaťtisíckrát. Naposledy včera povečer.
Niečo ma však vyrušilo. Niečo neobvyklé medzi cestujúcimi.
Tak som ich oskenoval ešte raz.
Nič zvláštne.
Asi mi už hrabe.
Stále som mal pocit, že mi uniká niečo nenápadne výrazné.
Tak som znížil rýchlosť pohybu očí a skenujem nanovo.

Jasné, už som na to prišiel.
Z, vcelku peknej ale nijako výraznej, mladej ženskej tváre na mňa pozeralo niečo nádherné.
Fakt.
Ideálny tvar.
Decentne narúžované, ako keby sa trošilinku usmievali.
Pery, pri ktorých mám pocit, že ich sprzní aj bozk milovanej osoby.
(Aj teraz ich vidím za sklom displeja)