Kung-fu fighting

Ostatná sobota bola temer nezáživná.
Predpoludnie ako obyčajne.
Na obed som zjedol plody mora s ryžou. Napodiv chutili.
Nie, že by Jeho terajšia nevedela variť. To Nie.
Očakával som humus.
Jedol som príma pokrm.

Poobede som dorábal voľným štýlom to, čo som v piatok zanedbal.

Večer mal byť netradičný.
Vybrali sme sa do Jumba na muzikál.
Hriešny tanec. Za hriešne peniaze.

Úvod večera bol v retro štýle.
V šatni zariadenej pred tridsiatimi rokmi chaoticky pobehovali šatniarky.
Brownov pohyb ako z učebnice.
Diváci, chtivý uschovania šatstva, pripomínali dav neborákov trhajúcich sa o bezplatnú humanitnú pomoc.
Ako zamlada.

Usadili sme sa a začal som sa obzerať.
Mal som pocit, že som na výlete s oddielom gastroturistov.
Toľko papierových meganádob s pukancami a toľko litrov Coly som fakt nečakal.
Keď si prvý divák odpil priamo z fľaše začal som tušiť, že uvidím aj začujem aj niečo iné ako hudbu a účinkujúcich.
Našťastie som len videl. Milosrdná hudba prekryla zvuky hľadiska.
K obrazu grgajúcej dámy mi zvuk naozaj nechýba.
Nechcel by som byť teraz hercom.
Ktovie ako vníma rukami žerúce, z fľaše slopajúce a grgajúce publikum.
Netrpím ilúziou, že do hľadiska nevidí.
Hanbil som sa, že sedím v hľadisku medzi tou gadžovinou.

Predstavenie bolo fajn.
Oddýchol som si a zresetoval hlavu aj bez chlastu či THC.

Záver večera, v akože chráme kultúry, bol rovnako úbohý ako úvod.Chaos v šatni.

Vyšli sme do sneženia.V prístave taxíkov nebolo ani koleso ale zato ľahkej obuvi v hlbokom snehu dostatok.
Šli sme dole mestom s prižmúrenámi očami.
Nepríjemné pichľavé sneženie.

Až kým sme ich nestretli.
Čriedu mládeže, ktorá našla svoju superstar.

Everybody was kung-fu fighting
Those cats were fast as lightning...

Spieval mladík rozchichotaným spoločníkom.
A omnoho lepšie ako Peťo Konček.
Zlatý klinec večera.