Fanfáry

Dažďu viseli nohy z oblohy keď som s Jeho terajšou vchádzal do obrovskej brány.

Zdalo sa, že sme poslední hoci sme prišli načas.
Ostávali ešte štyri minúty do začiatku.
Usadili sme sa nehlučne na miesta zodpovedajúce nielen dobe príchodu.

Pozrel som na mesiáša nado mnou a ničomu som zrazu nerozumel.
Na chvíľu sa mi zazdalo, že Kristus, prilepený na kríži, sa na mňa pozrel.
S pochopením učiteľa, že žiak ešte nechápe.
Zároveň s nádejou, že raz možno....
Chápal, že nechápem ako sa drží na kríži, keď má obe ruky voľné.
Ani sa nedotýkali kríža.

Sobáš začal.
Tentoraz som ja nevyzeral ako úplný pako, lebo ma Jeho terajšia stihla vyškoliť, aby som si všímal miništranta napravo.
Keď vstal, vstal som aj ja. Keď si sadol, sadol som si aj ja.
Opičil som sa po ňom ako spartakiádny cvičenec.
Lenže tu bol malý problém.
Ústavná väčšina zjavne nemala potrebný výcvik.
Veselo sa škerili a tak sobášiacemu duchovnému netrvalo dlho, aby pochopil situáciu.

Poznal, že prítomné bujaré stádo potrebuje pevnú ruku pastiera.
Začal veliť.
Slovami, skoro ako na vojne.
Rozdiel bol len v tom, že to robil ako láskavo a potmehúdsky sa usmieval.

Obrad pokračoval v atmosfére akú som ešte na cirkevnom sobáši nezažil.
Veselo a s plnou vážnosťou.
Vstávali sme.
Sadali sme si.
Tí čo poznali libreto, mrmlali ho spolu so sobášiacim.
Už som niečo podobné zažil.
Na metalových koncertoch.

Hlavné postavy sa prepracovali do finále.
Nastokli si obrúčky.
Pobozkali sa a...
A vtom sa to stalo!

Zazneli fanfáry!
Plač malého synčeka práve odliatych novomanželov!

Sobášiaci zdvihol hlavu a smerom k organu zavelil:
- Pali, šak zahraj dačo veselé!

Oťas

Úryvok z kompunikácie

> nič nové nebude u jej bývalého v dohľadnom čase? alebo nevyhnutná tvorivá prestávka? ;-)
< ..., poznáš pojem "neviem čo so sebou"? Lebo v takom stave som teraz ja. Toľko vecí sa mi melie hlavou a neviem tomu nájsť prijateľnú formu pre vyjadrenie na blogu. Ale už sa dačo tlačí zo mňa von :-)
> pozitívnom stave alebo negatívnom? teda, že nevieš, čo so sebou...
< v pozitívnom, dalo by sa povedať aj, že som od radosti celý bez seba
> fakt????? to má jeho terajšia na svedomí? ;-) alebo pokroky Štvrťgramotnej v škole?
< všetko dokopy :-)

Nuž teda, časť mojej radosti má na svedomí aj článok Bolo by bez kvapky more? 2

Treba k tomu ešte niečo napísať?

Pozerať knihu

Nedávno som sa pristihol, že pozerám knihu.

Začítal som sa do obyčajnej analógovej knihy a po nejakom čase som sa pristihol, že ju vlastne nečítam ale pozerám film.
Môj vlastný!

Postavy knihy sa rozprávali rôznymi hlasmi, rôzne intonovali a artikulovali.
Namiesto čítania popisu exteriérov alebo interiérov som si ich prezeral.

Po návrate do reality, spôsobenej zatvorením knihy po dočítaní kapitoly, som si hneď, neviem prečo, spomenul na ronyho články o e-knihách.
Ad: E-knihy, to čo je... a E-knihy prakticky a úspešne.
Prečo nie? Celkom ma presvedčil i keď ešte nenabaláchal.

No a teraz, ráno, na čo nenatrafím počas povinného slopania pollitríka vody, do ktorého som si čľupol sirupu?
Na kompletné vydanie Harryho Pottera na audioknihách.
Stačilo pár klikov z titulky iTunes.

Sprvoti sa mi zadala myšlienka výborná.
Nečítať.
Nekmitať očami po texte v roztrasených rukách cestujúceho hromadnou dopravou.
Čítať i za jazdy na bicykli alebo potme.

Už sa mi to až také úžasné nezdá.
Nenažraní kapitalisti mi berú možnosť pozerať knihu v jej plnej multimediálnej šírke.
Oni mi nanucujú zvuk!

----------
Niečo zadarmo

Úryvok z pripravovaného scenára multimediálnej etudy o dodoržiavaní pitného režimu:

Slabo počuť vysielanie Sloveského rozhlasu a ventilátor grafickej karty.
JB, klikajúc myšou na zatvárač okna, hundravo:

- Ach! Nejako sa mi tí blogéri montujú do života!

Pred či po?

Poznám veľa ľudí, ktorí absolvovali požiarne cvičenie, nácvik správania sa pri chemickom útoku, praktické tréningy poskytovania prvej pomoci i resuscitácie.
Nacvičovali vlastné správanie sa v situáciách, do ktorých sa veľká väčšina z nich nikdy reálne nedostane.

Hodne ľudí sa však dostane do extrémnej situácie, ktorej zvládnutie sa bežne netrénuje.
Mnohí riešime situáciu pomenovanú slovom rozvod. Pár? jednotlivcov dokonca opakovane.

Kto si myslí, že sa spolužitím bez sobáša, vyhne stresu pri rozchode aký poznajú zosobášení pri rozvode tak sa veľmi mýli.

Tak mi teraz chodí po rozume, prečo nik netrénuje vlastný rozvod, ktorý je oveľa pravdepodobnejší ako napríklad požiar.

Predstavil som si, že sa chcem s Jeho terajšou rozviesť tak, aby sme, aj s Nerváčkou a Negramotnou, zvládli rozchod v súlade s najnovšími výsledkami vied, ktoré s rozvodom súvisia. Opakujem, že sa nechcem rozviesť, tak ako nechcem vyhorieť ani byť cieľom jadrového útoku.

Začať čítať nejaké odborné knihy o tom, ako sa správať počas rozvodu a po rozvode?
To by som rozhodne nespravil ako prvé a jediné.
Nik sa nenaučil bicyklovať tak, že preštudoval kilá kníh. Musel párkrát! na bicykel vysadnúť a párkrát! sa z neho, z rôznymi následkami, skydliť.

Asi by som sa vybral za psychológom alebo psychiatrom, aby nám predložil harmonogram cvičení a sústredení.
Tréner, rozumej psychológ alebo psychiater, by nás najprv komplexne naštudoval a potom pripravil modelové kritické situácie a vystavil extrémnemu stresu.
Opakovane!

Po nejakom počte cvičení by sme získali certifikát potvrdzujúci, že sme spôsobilí kultivovane sa rozviesť s minimom majetkových, psychických a iných škôd všetkých zúčastnených.
Ako účastníci takéhoto školenia by sme sa mohli, v prípade nevyhnutnosti, okamžite rozviesť doručením certifikátu na súd.

Vlastne, ako tak píšem, schádza mi na um ďalšia myšlienka (konina?).

Predstavujem si, ako po prejavení záujmu o sobáš musím takýto, platený!, tréning s mojou budúcou absolvovať skôr ako nás zosobášia.
Tréner najprv bude pár týždňov snoriť po našich psychologických profiloch, rodinných anamnézach a majetkových pomeroch. Predpíše povinnú literatúru na teoretické skúšky spôsobilosti k rozvodu.
Potom nás bude provokovať, stresovať, buzerovať, či inak poddžubovať a na záver absolvujeme ostré cvičenie „v teréne“.

Úspešných absolventov potom nezávislý súd, po dôkladnom preskúmaní dokumentácie z tréningu, vyhlási za manželov.

Kedy absolvovať takéto cvičenie?
Pred sobášom či po sobáši?

K napísaniu tejto, uletenej?, úvahy ma inšpiroval článok deti uprostred rozvodu.
Mária, uznaj, že toto som ti nemohol napísať ako priamy komentár na tvoj blog.

Tiger v taške

Biele topánky na opätku jej klopkali.

Netuším na čo myslela.
Mohol by som lebo aj ja som už presne toto zažil.
Lenže to som bol ja.
Iný človek.
Unikátny, rovnako ako ona.

Potláčaná nervozita.
Mlčanie.
Nemá mi čo povedať? Ani teraz?
Divné.
Ale chápem.

Na semafore si skontrolovala pančuchy.
Darmo, je to baba.

Nemo kráčame vedľa seba.
Myslím na to, že sa o chvíľu sa rozídeme.
Nepríjemný pocit ma objal okolo krku.

Stále sa držíme za ruky.
Až po posledný roh.
Zastavuje.

Podáva mi Chvostíka.
Oci, vezmi mi ho do tašky!

Už som školáčka!

Blbá nálada

Blbú náladu mi nespôsobuje situácia na Slovensku ale niečo úplne iné.

Správa o mŕtvych, prevažne ženách a deťoch, udupaných na moste v Bagdade a utopených vo vodách pod ním.
Neviem si dosť dobre predstaviť v akom napätí musia žiť Iračania, keď už myslia na vlastný holý život i za cenu života dieťaťa.
Aj svojho.
Teroristi, zdá sa, dosiahli svoj cieľ. Ľudia sa boja.
Smrteľne.

V inom konci sveta vyčíňal prírodný živel.
Katrina.
Pravdu povediac už som v poslednom čase trocha ľahostajný k správam o živelných pohromách.
Čo ma však mimoriadne znepokojuje sú správy o rabovaní v zaplavených oblastiach.

Znepokojuje, to nie je dobré slovo. Nasiera je lepšie.

V tomto prípade mi filantropické okuliare akosi padajú.
Vidím len obludy s ľudskou podobou, ktoré okrádajú žobrákov.
Zločincov, ktorí sú v mojich očiach úplne rovnakí ako teroristi.
V krajine na križiackej výprave proti teroristom.
Zrušenie trestu smrti, en bloc, mi nikdy nepripadlo ako vynikajúca myšlienka.

A to ani nejdem ďalej spomínať udalosti z prvého septembra na Westerplate.

Čo ja z toho hrania mám?

Aby bolo jasné, ja nehrám. Mám absolútny hudobný hluch.
Ale zato rytmus mám úplne nanič.

Sluchový nedostatok mi kompenzuje Jeho terajšia tak, že mi zvláča z ciest recepty.
Tento je zo španielskej Murcie.

Šalát Lepizgi

Pre 6 osôb by malo stačiť:

6 paradajok
6 v koži uvarených zemiakov
šťava z dvoch citrónov
250g čiernych olív bez kôstok
1 neštipľavá paprika, najlepšie zelenej farby
obľúbený olivový olej
soľ

Postup:
Uvarené zemiaky treba stiahnuť z kože a nakrájať na kvádriky s rozmermi 17 x 23 mmm
Na podobnú veľkosť treba nakrájať i paradajky a papriku.
Zemiaky, paradajky a olivy vsypať do misy a premiešať.
Zmes je vhodné obveseliť paprikou, olivovým olejom a citrónovou šťavou.
Odporúčam miešať rukami.

Odvážlivci môžu šalát prisoliť.

Šalát je vhodný ako príloha k pečenému i vyprážanému (trojobal) mäsu alebo "len tak", bez mäsa.

Realizačná poznámka: Na fotke je polovičná dávka bez papriky

Napáľ si svoju Máriu!

Na Blšáku v Košicoch

- Ocííí, kúp mi cédéčko Kontrafaktu! Skoro každý v triede ho už má.
- Keď už ho má skoro každý, tak nech ti ho niekto napáli!

O niekoľko minút neskôr.
Stále na Blšáku

- Aničko poc tu! Kukaj jake šumne panenki Marije. Mladi pan, a keľo stoji tota tu?
- Dvesto korún, pani.
- Dvasto kuruny??? Take hovno?

Poznáte ju?

Pár dôvodov prečo by muži nemali mať volebné právo a prečo by sa nemali pchať do politiky.

- lebo miesto muža je v armáde
- lebo žiadny skutočný muž nechce vyriešiť problém inak ako bojom
- lebo ak si muž osvojí pokojné spôsoby prestanú si ho ženy vážiť
- lebo muž stratí svoj šarm ak opustí sféru prirodzenosti a začne sa zaujímať o iné ako o armádu, uniformy a bubny
- lebo muži sú vo voľbách príliš ovládaní citmi. Nasvedčuje tomu ich správanie na futbale a v politike, kým vrodená tendencia riešiť spory mocou vyjadruje ich nevhodnosť pre vládnutie

Iste, vyššie napísané ja dobrá haluz a tak som to aj myslel.
Vlastne nie ja ale Alice Duer Millerová v roku 1915.

Nie je ťažké uhádnuť aké skutočné dôvody mali muži, aby upierali ženám volebné právo.

Aké majú teraz dôvody na skrytú, pokračujúcu a zákernú, diskrimináciu?
Tiež idiotské.

Pani Silvia Miháliková v prednáške o politike rodovej rovnosti píše:
„Nadôvažok sa mnohé aktivistky naivne domnievali, že keď ženy získajú volebné právo, dosiahnu aj úplnú emancipáciu.“

Mám pocit, že si tento názor osvojili aj mnohí muži.
A aj ho zneužívajú.
Idiotsky.

Venované Charlotte Woodwardovej.

Viete, že volebné právo bolo v USA ženám priznané 26. augusta 1920?

Keď boli ženy ženami

Priznávam, nadpis som ukradol Maryši zo vsuvky vo vete blogérskej chuťovky o Malej žene s veľkou varechou...

Keď boli ženy ženami, babka železnou rukou, chladnou hlavou a mäkučkým, obrovským srdcom riadila svoje impérium.
Malinký domček so záhradou.
Keď boli ženy ženami piekla babka každý deň chlieb.
Keď boli ženy ženami starala sa babka o tri svoje a dve odložené deti amerikánov, ktorí sa pre svoje deti nikdy nevrátili. Zadarmo.

Babka sa nezastavila v robote celý deň.
Dlhý deň.
Ako moderné emancipované ženy.

Že neviem o čom rozprávam?
Možno áno.

Jedno však viem celkom určite.
Hoci bola babka úplne rovnocenná dedovi nikdy som nemal pocit, že prázdniny trávim u dvoch chlapov, z ktorých jeden má vagínu.

Myslím, že žena sa stáva ženou, skutočne emancipovanou a rovnocennou mužovi iba ak sa na neho môže vždy! spoľahnúť.

Ešte keby som tak vedel kedy sa muž stáva mužom.
...
Naozaj?

Popíjate občas?

Večer som lozil po spriatelených blogoch a natrafil som na zaujímavý odkaz. Možno príde, nie iba cez víkend, vhod.

Modern Drunkard Magazine Online uvádza na svojej stránke pravidlá popíjania.

Treba síce trocha rozumieť po anglicky, ale ak nechcete v popíjajúcej spoločnosti vyzerať ako trubka odporúčam pravidlá aspoň prebehnúť.

Na zdravie!

Istota

Asociácie
Originally uploaded by jejbyvaly.

Prekvapilo ma, čo všetko symbolizuje tento obrázok istoty.

Mám na účte toľko peňazí ako si myslím?
Aký bude výsledok práce, ktorú teraz robím?

Skuočne mám všetko v stave ako si myslím?
Stojí za to pripútať si čokoľvek, kohokoľvek?
To, čo chýba, naozaj niekto ukradol?
Dostanem veci do pôvodného stavu?
Prečo sú preč práve tie časti a nie iné?
Odbudne ešte niečo?
Ak niečo pribudne, bude to ešte moje?

Keď sa to tak vezme, vidím jedinú istotu.

Bez môjho pričinenia sa nič nezlepší.

Nepoznané

Miriam dnes, po dlhšej odmlke, napísala na svoj blog o Našich (a ich) bývalých láskach.

Nerobí mi problém pochváliť článok hocijakej blogérky, či blogéra, ak sa mi páči, ak ma niečím oslovil.
Síce riskujem, že budem podozrievaný z vriťsapchajstva, z kontaminovania skvelých komentárov iných čitateľov intímnymi výlevmi, či inej neplechy.
Nech.
Vtedy mi je to jedno.

Miriam píše štýlom akým Lance Armstrong vyhráva Tour de France.
Ako úžasne ľahko sa zvyká na dobré!

Miriam sa dnes zjavila ako predátor.
Téma mi vyrazila dych a oblial ma studený pot.
Ako keby nestačilo, že našla les, v ktorom sa ukrývam.
Ako keby nestačilo, že vie presne na ktorom strome hniezdim.
Sadla si priamo na okraj hniezda a pozerá na moje jediné vajce v hniezde.
Presne to vajce, pod ktorého škrupinou sa skrýva tajomstvo bývalého.

Nie, nemám strach.
Nebojím sa, že zistí ako sa volám občianskym menom, či iné nepodstatné detaily môjho života.

To, čím mi vzala dych je doteraz nepoznaný pocit, že ma pochopila až na koreň.
Že pochopila podstatu mojej prezývky.

Modrý štopeľ

Písané ako reakcia na Náhrdelník Márie Lazárovej

Odvtedy ubehlo už pár rokov.
Bol som zaľúbený, slovami môjho otca, ako somár do kopy sena a moja láska odišla na pár dní do cudziny.
Zrazu som nevedel čo s voľným časom a všetky myšlienky zrazu vstúpili do jedinej politickej strany.
Bolo to, tuším, v druhý osamelý večer, keď som natrafil na zašantročený štopeľ od šampusu. Zvláštny tvar pripomínajúci atómový hríb. Odiera mi úsmev z tváre.

Natrel som ho celý na modro.
Potom som naň napísal čierne slovo Neerpelt a čierne dátumy dní odlúčenia.
Trocha masochizmu vraj neškodí.
Civel som na ten štopeľ deň čo deň.
Kus modrého korku sa zrazu stal pre mňa poštou, mejlom, telefónom a faxom odrazu.

Modrá zátka sa časom zo stola presťahovala do šuflíka.
Stále som ju mal.
Neviem koľkokrát som si odvtedy upratoval stôl ale štopeľ som nevyhodil.

Až vlani.
Neviem rozumne zdôvodniť prečo. Nezavadzal.

Na jar zase odcestovala.
Na druhý deň som nejako automaticky chcel pozrieť na modrú zátku.
Mal som zrazu nevysvetliteľný pocit.
Ako keby som stratil identitu. Už zase.
Ako človek, ktorému vytetujú na predlaktie kostrbaté modré číslo.

Melónový šalát

Zachutilo mi.

Potreboval som:

Melón – pol stredne veľkého vodného melónu, teda asi 3kg
červená cibuľa – 1 kus
feta - 200g
zelené olivy – asi 100g
olivový olej – približne poldeci
soľ
čierne korenie

Nakrájaj na kúsky fetu a cibuľu.
Primiešaj olivy, pokojne môžu byť aj čierne.
Prisyp kúsky melónu a polej obľúbeným olivovým olejom
Pridaj soľ a korenie.
Premiešaj.
Dobrú chuť!

Neboj sa experimentovať s množstvami prísad na menších porciách.

Záručná doba

Stretol som doobeda Moniku.

Nevyzerala dobre.

- Ta sevas, ňe? Vyškeril som sa.
- Sevas JB, dobre, že ťa vidím. Hybaj na kávu. Nehovor, že nemáš čas!
- Ťažká noc?
- Ako sa to vezme. Aj teba by to zaujímalo o čom sme debatili s čajami.
- Chlastali ste? Tie kruhy...
- Ty si fakt diliboďó. Razí zo mňa? Či čo?
- Za cigami, jak z popolníka pred pôrodnicou. A o čom ste debatili? A s akými čajami?
- Rozhľadňa, spolužiačka, zorganizovala kecvečer. Kvákali sme. O sebe.
- A čo myslíš, že by ma zaujímalo z vašich multilaterálnych rozhovorov?
- Dve čaje zahlásili, že chcú mať decko, ale chlap doma im vôbec nechýba. Asi im biologické hodiny bijú pondusom rovno do čela. Vraj by boli najradšej, keby našli niekoho, kto by ich nabúchal a hneď sa zdekoval.
- A v čom je problém? Nechápal som.
- To vieš, skysnuté intelektuálky. Ťavy. Myslíš, že im je jedno, kto, kedy a ako ich pretiahne?
- A tebe je to jedno?
- Ty si fakt magor! Jasné, že nie. Ale keby som chcela dieťa stoj čo stoj tak podržím prvému, ktorému sa pri mne postaví.

Kým sme vychlípali kávu kadečo som sa ešte podozvedal.

- No, už môžem Mariánovi na oči. Zahlásila, keď dopila kávu.
- Hehe, myslíš??? Máš pod očami kruhy, že by som na nich zacvičil olympijskú zostavu!
- Bazmeg, nebuď ftipný! Áno? Viem, že vyzerám hrozne ale aspoň som sa kus prebrala. Ešte dokážem navariť obed. Až potom odpadnem.

Včera som si na tento rozhovor spomenul, čítajúc v populárno-vedeckom časopise:

Človek, ako ktorýkoľvek iný cicavec, potrebuje hmatové podnety od príslušníkov rovnakého druhu, inak trpí frustráciami.

To bude ono, čo tlačí Monikiným spolužiačkam na mozog.
Pre toto chcú dieťa.
Pre dotyky.

Povedzme, že čas, keď sa dvaja ľudia chcú spolu dotýkať nazvem záručnou dobou.

Aká dlhá je priemerná záruka na manžela, partnera (ako len nemám rád toto slovo!)?
Naozaj si netrúfam odhadnúť.
Od doživotnej až po záruku ako majú rýchlo kaziace sa potraviny.

Kým nahradiť neistého sputnika životom?

No predsa niekým, kto má záruku dlhšiu.
Vlastným, v núdzi aj osvojeným, dieťaťom vo funkcii generátora hmatových podnetov príslušníka rovnakého druhu.

Záruka?
Približne do začiatku puberty. Odhadujem najmenej desať rokov.

Prišiel čas, keď dĺžka záruky na dieťa prekračuje dĺžku záruky na životného partnera?
Fakt?
Má to tak byť?
Prečo?

O zlej nálade

Pred časom, ktorý presne neviem určiť, sa v diskusii Inzinu objavil zaujímavý názor.

Vôbec sa mi nechce hľadať kde presne, ale to je hádam teraz už jedno.

Pomerne rozšíreným názorom, že nešťastného, smutného, zdemolovaného človeka treba normalizovať obveseľovaním, ťahaním do spoločnosti bujarých priateľov, či inak, dosť otriasol pre mňa vtedy nový pohľad z inej strany.

Po jeho prečítaní som si uvedomil, že keď mám dobrú náladu a usmievam sa ako nahý trpaslík idúci vo vysokej tráve, tak sa nikdy nenájde rozumný človek, ktorý by za mnou prišiel a povedal: Veď nebuď taký veselý, pozri aké je to tu na hovno! Poď zájdeme na detskú onkológiu, tam ťa ten humor preje, prídeš na iné myšlienky.

Prečo sa smutným a nešťastným montujem do života?
Prečo sa od nich nechcem dať nakaziť kúskom chvíľkového pesimizmu?

Nechávam ich odvtedy tak. Nech sa do sýtosti vyčľapkajú v bahne mizernej nálady, nech si vychutnajú hovno, do ktorého sa dostali.

Ak máte teraz nanič náladu a ešte vám kus chýba pridám vám myšlienku z blogu nejakého Filipínca.

Keď som sa narodil bol som nahý, vlhký, hladný a ešte ma capli po zadku! Odvtedy je to stále horšie.

Tak dobre, ešte jednu.

Nikdy nezabúdam, že som jedinečný. Ako hocikto iný.

Na priedomí

Nechcelo sa mi spať.

Včera v noci som si, ako občas zvyknem, otvoril okno.
Na známom mieste som si vytvoril miestnosť s menovkou, nahodil som úsmev.
Vravím tomu, že sedím na priedomí.
Len tak. Vegetujem, oddychujem, leňoším.

Otvoril som ďalšie okno a pivo a pustil sa do Sudoku.
Najľahšia úroveň.
Nechcel som riskovať, že sa zažeriem do niečoho náročnejšieho a dnes budem chodiť oťapený s krvavými očami.
Trocha sa vyhováram, lebo v skutočnosti mi riešenie moc nejde.

Kým som na priedomí vpisoval číslice prešlo okolo pár ľudí.
Presne piati.
Traja sa pozdravili štartovacou konverzačnou otázkou: Čí si ty bývalý?

- Jej. Moja obvyklá odpoveď.

Všetci traja tú istú otázku položili ešte aspoň dvakrát ale stále inak.
Keď pochopili, že sa nedozvedia, kto je ona odišli.
Náhodní okoloidúci.
Slušní. Aspoň sa prihovoria.

Ako druhý v poradí sa pristavil pankáč.
Sympoš s fascinujúcou slovnou zásobou slušných slov
Z môjho pohľadu mal o punkovej hudbe najväčšie znalosti na svete.
Jednoducho expert.
Odišiel, lebo zazrel blikať meškajúcu frajerku.

Hneď po ňom prišla slečna utešiteľka, zjavne dezorientovaná mojim nickom.
Taký ten materský typ, čo nemá rád, keď niekto v blízkosti trpí.
Po pár vetách bolo jasné, že sa neutápam v depke ani vo vani smútku.
Že netrpím.
Na počudovanie sa z nej neskôr vykľula odborníčka na brutálne krvavé horory s potokmi krvi najčudesnejších farieb.
Zaujímavé.

Nočná bilancia bola priaznivá. Poznám experta na punkovú hudbu, odborníčku na krvavé horory a vyriešil som šesť mriežok Sudoku.

Keď som vypínal počítač spomenul som si na slová, na ktoré som natrafil na jednom z cudzokrajných blogov. Ani blogér nepoznal autora. Paradox?

Naozaj nezáleží na tom ako sa zoznámiš.
Dôležité je, aby si to urobil.

Dick Hangin

Neviete ako zabiť tri minúty času?

Viete akomak anglicky?
Uvažujete o zmene prezývky?

Ak ste na všetky tri otázky odpovedali áno dajte si vygenerovať novú.

Táranina?

Začul som v autobuse.

- Vieš kedy chlap prestane kritizovať každú chujovinu?
- ?
- Keď sa mu prvýkrát nepostaví keď treba!

Jablká, hrušky a dôvera

Pozeral som včera správy na Markíze.

„Je to dekadentný trend, ktorý je nielen v Spojených Štátoch...“
„Z podstaty lásky ako takej, keď je to láska, vyplýva, že je jednak trvalá a jednak nepodmienená. Ja nemôžem povedať: budem ťa mať rád kým mi vyhovuješ alebo kým neochorieš, alebo kým budeš pekná...“
Tieto slová povedal Marián Gavenda, hovorca KBS.

„Myslím, že takýto sľub vytvára veľký priestor pre akési ľahkovážne rozvody.“
Toto zase povedal evanjelický farár Ondrej Prostredník.

Páni reagovali na správu, že v USA si ľudia modifikujú sobášny sľub z pôvodného „...pokiaľ nás smrť nerozdelí“ na „...pokiaľ nám láska vydrží“

Čo mne na ich vyjadreniach prekáža?

Vyrušuje ma slovo dekadentný ale nejdem to rozmazávať, lebo nie som v koži člena cirkvi.

V slovách pána Gavendu mi prekáža miešanie jabĺk s hruškami.

Jablká sú slová o trvácnosti lásky.
Stáva sa, že láska dohorí. Niekedy pokojne a niekedy sa pri doháraní vyvalia kúdole štipľavého dymu otravujúce široké okolie.
Pripúšťam, že nedohára láska ale niečo, čo dvaja za lásku považovali.
Lenže kto poskytne spoľahlivý algoritmus ako pravú lásku rozoznať?
Hlási sa niekto?

Hruškami sú slová o podmieňovaní.
Nepoznám príčetného človeka, ktorý by takto podmieňoval lásku.
Obyčajný človek, vie, tuší, že láska sa nedá nasilu vyvolať ba ani ukončiť.
Bude , aj do smrti, milovať niekoho, s kým nedokáže existovať v jednej domácnosti. Bude milovať tú istú osobu aj na invalidnom vozíku, ba aj po smrti. Bude milovať aj bezzubú, aj zošúverenú osobu.

So slovami evanjelického farára nemôžem súhlasiť.
Nemám dojem, že sa dvojica, vo všeobecnosti, rozvádza ľahkovážne.
Ani v súčasnosti

Možno je celý problém v predstave, že láska medzi ľuďmi je ako k láska k jedinému Bohu.
Lenže ľudí je tak veľa!
Potrebujeme nájsť niekoho, kto nám v láske splynie s Bohom?
Možno.
Len ako?

Sadako Saski

Vyhrabal som dnes zastrčenú knihu o origami.

Aby som poskladal papierového žeriava.
Nájdite si čas a spravte si ho pre radosť tiež.

Ak viete prečo som toto celé napísal, zapáľte sviečku a pomodlite sa alebo len na chvíľu zmĺknite.

Ridiculus

V latinčine to znamená smiešny.

Bol, tuším, utorok.
Negramotná bola v ten večer opäť čulá a ja som jej dovolil pozerať Rodinná pouta.
Samozrejme, že urputne nesledovala.
Venovala sa svojim obvyklým materským povinnostiam.
Donekonečna prebaľovala a mojkala Kiarku.
Obľúbenú bábiku.
Večer plynul pokojne až do chvíle kým Krejza nedostal infarkt a Jarmilka nezačala panikáriť.
Negramotná spozornela.
Utrúsil som čosi o tom, že by Jarmilka mala hneď volať záchranku a nie najprv adoptívnu dcéru, Nový čas a JOJku, že by mala vedieť čo robiť.
Negramotná zvážnela.
Pobrala sa umyť si zuby, neklamný znak, že chce ísť spať.
- Ani ja neviem, čo by som robila, zahundrala si ešte

Dnes ráno som krájal chlieb na raňajky keď priťapkala.
Vylovila zo šuflíka najmenšiu varešku a zamierila ňou na mňa a zvolala:

Ridiculus!

Nechápal som. Nezapínalo mi. Rozospatý mozog.

- To je nová hra? opýtal som sa.
- Tonie je hra! Už viem, čo by som robila, keby si teraz dostal infarkt!
- A na čo by si myslela? Už mi zaplo o čom rozpráva. Ako dobre, že som Harryho Pottera a väzňa z Azkabanu videl už asi päťkrát.
- Na slona!

Aktualizácia: Kozo napísal pozoruhodnú reakciu. Odporúčam.

Dobrá krčma

Za ostatné dni som bol v rôznych krčmách rodného mesta častejšie ako za celý minulý rok.

Aké boli donedávna moje kritériá?
- majú desiatku primeranej teploty
- nalievajú po čiaru
- čapujú do čistých sklenených pohárov
- monitorujú zákazníkov a bez meškania ponúkajú dotankovanie
- personál reaguje na zdvihnuté obočie aj keď nemám dopité
- majú niečo pod zub
- nemajú nahulené
- majú čisté záchody

A teraz?
Teraz sa moje kritériá rapídne zmenili.
V rámci resuscitácie fyzickej kondície som osedlal môjho osemnásť rýchlostného tátoša a križujem blízke i vzdialené okolie.
Na rovinu poviem, že nie úplne dobrovoľne, ale to je teraz vedľajšie.

Mojich nových kritérií je spolu iba päť.

Sú to tieto štyri:
- bicykel sa dá oprieť bližšie ako meter od stola
- majú nechladené nepresladené nealko
- a najdôležitejšie kritérium:

krčma disponuje detským pieskoviskom s príslušným hardvérom a/alebo preliezačkou a/alebo hojdačkou a/alebo podobnou kratochvíľou.

Detský animátor je zatiaľ neobjavenou špičkou v službách krčmy.

Anjel strážny

Na obed som zistil, že finančná hotovosť, ktorú mám k dispozícii sa strmo blíži k nule, rovnako ako zásoby potravín.

Chtiac-nechtiac som sa nejako musel dostať k bankomatu. A musel som zobrať so sebou aj Negramotnú.
Dohodli sme sa, že keď slniečko trocha klesne vyberieme sa do Kukučky na pivo. Kukučka, obľúbená záhradná krčma, je neďaleko bankomatu a má všetko potrebné vybavenie pre deti. Pieskovisko s lopatkami, vedierkami a hojdačku.
Mal som predstavu, že vyberiem peniaze, dám si jednu desiatku, Negramotnej objednám minerálku, nechám ju pohrať sa a vrátime sa domov sublimovať.
Na bicykloch.
Až po opustenie Kukučky šlo všetko podľa plánu.
Len čo sme nohy opreli do pedálov, Negramotná zahlásila, že nechce ísť rovno domov.
Dobre, spravíme malú okľuku, nech má radosť.

Pri Centrume zahlásila, že tadeto šla minule s Čelistkou na cyklistický chodník vedúci na Jazero.
- Poznáš cestu? - Opýtal som sa.

Odpoveďou bol pohľad typu „Takúto otázku som si od teba nezaslúžila!“

Dirigovala ma zozadu a ja som sa nestačil čudovať aký má orientačný zmysel.
Zjavne šla na istotu. Neomylne našla nenápadnú odbočku poza benzínku a vyviedla ma na nový most cez Hornád, na novú cyklotrasu.

- Odboč doprava! – počujem zrazu.
Doprava??? Dole z cyklotrasy, niekam medzi vagóny?
- Ver mi! – povedala s dôrazom ako terminátor Johnovi Connorovi.

Naozaj sa nemýlila.
Viedla ma neomylne a rozhodne ako anjel strážny. Dvanásť kilometrov terénom, ktorým predtým prešla iba raz. Pred týždňom.

Tak teraz rozmýšľam, kde sa berú fámy o dezorientačnom zmysle žien.
Nerobia z nás, mužov, ženy neomylných vodcov len kvôli hladkaniu našej idiotskej samoľúbosti?

Úbožiak

Zišlo mi na um, keď som dočítal v Pravde článok ako ženy ukrývali teroristov.

Tým úbožiakom je človek v TASR, ktorý dovolil vypustiť do sveta článok o ukrývaní teroristov s nadpisom, ktorý mi zjavne tlačí do hlavy, že teroristov ukrývajú ženy.

Po prečítaní nadpisu som mal pár sekúnd dojem, že terorizmus by bez žien zanikol, že by sa neboráci nemali kam ukryť.

Patrím k umierneným feministom, ale toto ma fakt veľmi nasralo.
Alebo mi už hrabe?

Incest

Veríte v čisté priateľstvo medzi mužom a ženou?
Pýta sa dnes Kozo.

Nuž, ja verím lebo jedno také mám možnosť sledovať v priamom prenose.
V poslednom čase mi však obraz i zvuk vypadáva akosi častejšie a na dlhšiu dobu.

Irena a Seprő.
Poznajú sa od škôlky.
Nerozlučná dvojica. V detstve boli temer neustále spolu.
V puberte TO na nich prišlo. Samozrejme. Ibaže inak ako sme v sídliskovom kolektíve čakali.
Každý si začal s iným.
Prvé veľké lásky, prvé, dovtedy neznáme, túžby.

Príď za mnou do ulity
chýbajú mi tvoje dotyky
veď perie vo vankúši
slzy neusuší.

Prvý rozchod, prvé zúfalstvo.

Stále sa priatelili a to bolo občas príčinou zhasnutia ich lások. Hocikto nevydrží prijať skutočnosť, že jeho milovaný partner sa akosi veľmi priatelí aj s niekým iným.
Nakoniec si milujúcich a chápavých našli.

Keď sme sa vrátili s vojenčiny, boli sme na pive. Pokecať aká to bola pakáreň a tak.
Seprő samozrejme zavolal aj Irenu.
A vtedy som, posilnený pivom, nabral odvahu sa opýtať.

- Počujte, vy dvaja, vy ste sa spolu nikdy nevyspali? Prečo, aj keď ste boli furt spolu, prečo sme vás nikdy nenačapali ani sa bozkávať?

Vtedy som pochopil ako sa človek díva nechápavo.
Seprő zahlásil:

JB, ty vieš, že sme sa máme radi, vlastne každý to vie, len tomu nik nerozumie.
Ani ja som dlho nerozumel, prečo sme sa s Irenkou nikdy nevyspali i keď možností bolo neúrekom.
Ale to vieš, vojenčina mi pomohla. Na vojenčine je vždy kopa času.
Aj na rozmýšľanie.
Tam som na to prišiel.

Pripadalo by mi to s Irenkou ako incest!

Irene z očí zakričal nemý súhlas a na tvári sa uvelebil úsmev.

Autorkou štvorveršia je Zuzana

Dokonalý return

Tlačil som v karfure vozík po broudveji.

Práve som zaostril na ceduľku so zoznamom skutočne potrebného, keď som začul:
- Ta sevas, ňe? - Irena, usmievavá ako vždy, odkedy ju poznám.
- Vidím, že ťa stará vydurila na nákup, aj cetlik ti pre istotu napísala. Ale šak nič, aj môj chodí s papierikom. Bez neho zmätkuje. Ktovie na čo myslí?

Stále sa škerila.
Bazmeg, ale zuby má pekné, zazávidel som.

- Sevas, sto rokov som ťa nevidel! - Vstúpil som do duchaplnej konverzácie.
- Ty, JB, keď ťa vidím, Seprő minule hovoril, že...

Blá, blá, blá.

- A čo zháňaš? - Spýtal som sa inteligentne.
- Mám kuracie prsia a chýba mi doma Solamyl. Na čínu. Nevieš kde to majú vyložené?

Ticho.

- JB, ty zvrhlík kam mi to pozeráš? Pozeraj sa mi do očí, keď sa so mnou rozprávaš!
- Som zvedavý ako vyzerajú tvoje kuracie prsia – Vyškieral som sa.

Krátke ticho.
Vyprskla a to sa vtedy nedá vydržať. Smeje sa veľmi nákazlivo.

- Len sa neposer, ty detailista! Stavím sa, že už si si aj ty dnes postavil vodu na kávu!

Dokonalý return.

Zase napíšeš nejaký výlev?

Opýtala sa ma Čelistka.

Heglo ma. Hodne.

- Čo máš na mysli?
- Či napíšeš niečo také ako keď som šla do Španielska.

Popravde, naozaj som nechcel písať.
A ešte to slovo! Že výlev! Ale sedí, s tým už nič nenarobím.

Moje citové rozpoloženie teraz zdoláva úplne iný level.

- Nie.
- Ale niečo normálne by si mohol!

A je to tu! Prelomový deň.
Dostal som prvú objednávku na konkrétny text.
Objednávku, ktorá sa neodmieta.
Navyše o niečom, čo sa mi občas zadiera pod kožu, občas ma hladí po predlaktí.

Moja oficiálna predstava o normálnom zázname na blogu:



Čelistka s Nerváčkou idú v auguste do Aberdeenu.
To je v Škótsku.
Idú na festival!
Autobusom.
A nie iba tak, mírnix-dírnix. Účinkovať!

Presnejšie povedané, idú si zahrať.


Otrasné!
Myslim, samozrejme, môj prvý text na objednávku.

S Matkinom v autobuse

Pár haluzných myšlienok po dni plnom prekvapení, napätia a malého pracovného sklamania.

Už dávno som sa tak netešil, že som firemné dvere zavrel zvonku.
Kým som sa dovliekol na zastávku spomenul som si, že mám od rána kúpené noviny.
Dosť chorá myšlienka, čítať depresívne správy na konci pracovného dňa. Nie?

Jupííí, veď dnes nemusím čítať správy, ba ani politické komentáre!
Je streda! Spomenul som si. V novinách je desiata kapitola Mexickej vlny.

Vyštveral som sa na kikirikí sedačku nízkopodlažného autobusu, kam sa nehrnú nemohúci geronti, ba ani tehotňačky.
Ostatných môžem osrať, dnes nie som za džentlmena.
Začítal som sa.

- Konverzácia je sexom duše, - usmiala sa Verona.

Prestal som čítať.
Netušil som, že je za mnou deň plný sexu.
To sú mi veci!
Síce som konverzoval kompunikačne ale Verona nevravela nič o tom, že to má byť zoči-voči.

Ak je konverzácia sexom, čím je rozhovor dvojice kde jeden v skutočnosti nepočúva, len prikyvuje, aby mal pokoj?
Bohapustou trtkačkou, kde jeden iba drží, aby mal pokoj.

Ak je konverzácia sexom, čím je načúvanie cudzieho rozhovoru?
Pozeraním porna.

Ak je konverzácia sexom, čím je článok na blogu, na ktorý nik nereaguje?
Onanovaním? Možno vzdialene. Prežil som oboje, nedá sa porovnať! Zamieta sa.
Polúciou? Ani to nie je dobré, nebol napísaný v spánku! Zamieta sa.

Zastávka, kde vystupujem.
Matkina stáčam do rúrky, hľadanie odpovede ide do hibernácie.
Možno mi premýšľavý čitateľ iniciatívne ponúkne správne prirovnanie.
Alebo nie?

Vyzleč sa!

Prikázala Čelistka hlasom, ktorému sa ťažko vzoprieť, len čo som vkročil domov.

Tón hlasu okamžite umelo prerušil tehotenstvo myšlienky na erotické radovánky.
Ponad obuvnicu som zazrel Nerváčku.
Sídliskový holub.
Sedela na gauči a vyzerala, akoby sa cez ňu prehnal orkán zúfalstva.
Negramotná apaticky tlačila do líc čokoládový jogurt s piškótami.
Nazdárek Kašpárek, pozdravil som fťipne.
Odpoveď som už nepočul súc dôrazne jemne vtlačený do kúpeľne.
Povely.
Dole šaty! Sem, na kopu! Do vane!
Namoč sa!
Seď!
Hneď prídem!

Poobzeral som sa po kúpeľni. Všade, kam oko dohliadlo, sa rozprestieral neskutočný bordel.
Šatstvo, posteľná bielizeň, gumičky.
Moje tušenie zlikvidovala Čelistka, ktorá mi priniesla uterák a šampón novej značky.

Máme vši!

Ozaj.
Netušil som, že vzájomné opičie ískanie po chemickom útoku je také vzrušujúce.
Tehotenstvo myšlienok sa naozaj dá prerušiť. Nie ukončiť.

Teória relativity

Napísané ako komentár Kozovho článku Myslím, že ešte môžeme byť radi.

Neviem či ešte medzi juniormi koluje vysvetlenie pojmu relativita z mojich gymnaziálnych rokov. Táto:
Strčím ti prst do zadku.
Ty máš prst v zadku, ja mám prst v zadku.
Relatívne sme na tom rovnako.
Ja som však na tom lepšie.

Televízia Markíza mi strká komerčný prst do zadku, keď záverečné titulky filmov odsúva do ľavej štvrtiny(?) obrazovky a do pravých troch štvrtín pustí reklamu, samozrejme s ohlušujúcou silou zvuku.
Sme na tom relatívne rovnako lenže ten prst je v mojom zadku.
A možno aj v zadku zákazníka, ktorý zaplatil za reklamu na celú plochu obrazovky. Ale to už špekulujem.

Minulý týždeň mi Markíza zarazila svoj prst tak hlboko, že mi ním mohla zabrnkať po krčných mandliach.
Nenamáhala sa prerušiť film, len ho, osvedčeným spôsobom, odsunula nabok, stiahla mu zvuk a odvysielala reklamu.
Pozeral som ako černoch na polárnu žiaru.

To som si veru nemyslel, že aj počas reklamy si budem odskakovať na záchod alebo nalievať pivo z chladničky s cudzím prstom zastoknutým v tele.

Polohy

Pozor! Text obsahuje aj subštandardné a explicitné slová.
Iné sa jednoducho nehodia.

Toť nedávno som natrafil v Nota Bene na zaujímavý článok.
V článku sa spomína jav, ktorý som si už všimol dávnejšie a občas sa mi niekde pripomenie.
Ide o to, že temer ľubovoľná vec, osoba, je vnímaná často značne rozdielne v závislosti na tom, kde sa nachádza. Spomeniem príklad, ktorý si hmlisto pamätám z pražského kultúrneho života.

Provokujúca osoba sa v nestráženom momente vysrala vo výstavnej sieni Národnej galérie.
Návštevníci, ktorí hovno objavili, nepožiadali personál o jeho odstránenie ale začali ho chápať ako súčasť expozície a mudrovať nad umeleckým zámerom autora.
Ak si dobre pamätám tak sa do vášnivej diskusie zapojili aj vážené osoby z umeleckého života.
Obyčajný človek by povedal, že sa diskutovalo o hovne, čo bola až donedávna téma vyhradená pre dojčiace mamičky a dôchodcov.

Prečo to spomínam?

Cestou do pustatiny som nastúpil do autobusu MHD. Pravú ruku som obesil v slučke a oskenoval autobus.
Ranná klasika.
Figuríny. Nemé, strnulé, ba až tupé tváre.
Bol som neviditeľný.
Nezaujímavé hovno hodné nanajvýš ignorovania.
Medzi hovnami.

Asi o pol hodiny som vkročil do iného autobusu, ktorý tu voláme gadžovský. Vozí gadžov, dedinčanov.
Len čo som vkročil, už som počul: dobri dzeň. Skoro som odpadol! Pozdravil ma, sám od seba, nejaký dorastenec a ešte sa aj decentne usmieval. Tak ako ostatní v autobuse.
Odzdravil som a na zvyšok autobusu sa usmial tak, aby nebolo vidno rozrobenú zubárkinu robotu. Ako debil v pomykove.
Negramotnú vzala vetrom ošľahaná gadžovka na kolená.
Naj sebe decko ňevibije zubi na totich džurach na cesce.
Mal som pocit, že nastúpil človek.
Medzi ľudí.

Dovidenia, pozdravil som sa vystupujúc. Autobus sa na mňa usmial a Negramotnej poslala gadžovka-sedačka pusu.

Tak teraz, desiatujúc, rozmýšľam.

Povedzme, že som hovno.
V ktorom autobuse ma ohodnotili objektívnejšie? V mestskom alebo gadžovskom?
Povedzme, že som človek.
V ktorom autobuse ma ohodnotili objektívnejšie? V mestskom alebo gadžovskom?

A zase tá večná otázka!
Kto som?
Kým som?

Deň v pustatine

Nie je to až tak dávno, čo som si myslel, že ak nechcem vonku celý deň stretnúť iného človeka, musím opustiť Európu.

Včera som si už po hodine cestovania glgol destilovaných jabĺk s dočasným obyvateľom mimoriadne čudesnej nehnuteľnosti socialistického pôvodu. Budova napodiv nepôsobila v okolitej krajine ako sedlo na svini.

Poobzeral som sa dookola.
Obďaleč sa popásalo zviera, ktoré som identifikoval ako žrebnú kobylu. Z omylu ma vylovila dcéra domáceho.
„To není kobyla, to je kůň. Vím to. Byla jsem ho pohladit.“
Pravda, na takú diaľku už niektoré detaily nevidím.
Deva síce bola mestského pôvodu, puberťáčka model kosť a kozy, ale verím jej, že koňa od kobyly spoľahlivo rozoznáva.

Dospelé ženy sa zahrúžili do prezerania fotiek a spomínania na časovo neveľmi vzdialené časy povinnej školskej dochádzky

Mňa ani domáceho zrazu potreboval iba drobizg.
Najviac Šišlavá a Negramotná, ktoré sa okamžite spriatelili a vytvorili vlastný jazyk zmiešaním mierne šušľavej slovenčiny a veľmi šišlavé češtiny.
Nerváčka sa tak hádam prvýkrát v živote ocitla v postavení nie nepodobnom postaveniu poddôstojníka ČSĽA. Hovno medzi šaržami a šarža medzi hovnami. Zvládala ho statočne.

S domácim sme si opäť druzgli z kvapalných jabĺk a zamierili s čisto odetými a suchými deťúrencami k potoku neďaleko náherne strašidelne rozpadnutého mosta.
Zrazu bolo pri potoku päť detí.
Nadarmo sa nehovorí, že čím väčší chlap, tým väčšie decko.

Už som skoro zabudol aké zábavné je hádzať do bezvedomia kamene do vody.
Dodo, kamarát rybár so špičkovým vybavením, by zrejme od závisti skolaboval.
Na udice z papekov, bez silonu a háčika, sme ulovili morskú panny, zlatú rybku čo nič nesľubovala, vožralého žraloka, chobotnicu a naspäť sme sa plánovali vrátiť na zajatých morských koníkoch.

K, stále kvákajúcim, ženám sa vracali tri veľmi ufúľané, dve skoro čisté a päť hladných a triezvych detí.
Očakávané zhrozené pohľady a reči boli asi zožraté zaživa miestnymi šelmami. Vítali nás široké úsmevy a zvláštne pohľady, ktoré si pamätám z prvých rande.

Pôvodne sa mi do divočiny vôbec nechcelo. Aj počasie ma podporovalo.
Ale nabudúce už pôjdem bez hundrania.
Hoci iba pre to vášnivé vizuálne objatie.

Manželstvo

Myslím také, o ktorom sa teraz hodne hovorí. Manželstvo homosexuálneho páru.

Dnešok bol nejaký lenivý, zamračený a mne bol byt nejaký pritesný.
Chcel som sa ísť vyvetrať aspoň trocha účelne. Vynesenie smetí sa mi málilo a ísť len tak, naverimboha do riskantného počasia sa mi nechcelo.
Pôjdem kúpiť Nerváčke párky! Miluje ich.
Skončilo to tak, že som mal na ceduľke nakoniec štyri riadky a vykročil som do mrholenia.

V krátkom stúpaní mi zišla na um totálna haluz.
Ako sa asi budú meniť na Slovensku formuláre ak aj my zrovnoprávnime manželstvá homosexuálov.
Čo si budú títo ľudia písať do rubriky rodinný stav? Vzniknú nové slová?
Ženatá? Vydatý?

Idúc už po rovine som si v duchu pripravoval odpoveď na anketovú otázku: Ste za manželstvá homosexuálov?

Nuž.
Náboženstvo a viera v Boha ma nijako mimoriadne nezaťažuje a nestavia mi do myslenia bariéry. Nanajvýš ak malé retardéry.
Som síce ateista ale celý život sa pohybujem aj medzi veriacimi a nejaké kresťanské, ba i iné, hodnoty a tradície sa nalepili aj na mňa.
Osobné skúsenosti s homosexuálmi mám malé a všetky pozitívne.
Teda, aby bolo jasné. Nikdy ma žiadny homosexuál neobťažoval. Správali sa ku mne presne tak ako všetci ostatní ľudia. Rešpektovali sme sa.
Priznávam, že občas ma pochytila akási ľútosť, ktorá však nemala iný racionálny základ ako skutočnosť, že sú iní ako ja alebo ženy, ktoré som poznal. Myslím taký pocit, aký zvyčajne mám, keď pozriem na vozíčkara alebo nevidiaceho.

Hral som šachovú partiu sám so sebou a vyšla mi takáto odpoveď na položenú otázku.

Som.
Mám však jedinú výhradu.
Nech sa ich spolužitie, zväzok, nevolá manželstvo.

Prečo?
Slovo manželstvo je vo mne spojené so slovom rodina a slovo rodina predstavuje pre mňa muža a ženu.
A ich deti.

Dátumy sa neopakujú?

V posledný deň januárového pracovného týždňa pred štrnástimi rokmi som si priniesol do kabinetu písomky.

Obraz schopností čo najlepšie predať vedomosti v limitovanom čase.
Vzal som dvojhárok zjavne narýchlo vydrapený zo stredu zošita a fľochol na identifikačné znaky.
Meno, trieda, skupina, dátum.
Niečo neštimovalo.
Znova.

Namiesto dátumu boli tri slová vyjadrujúce vnútro mladíka viac než ľúbostné listy alebo posudok psychoanalytika.
Šokovali ma.
Dnes by som povedal, že som okamžite chytil depku a nepreháňal by som.

Napriek hrôze, ktorá na mňa z dátumu smradľavo dýchla, som písomky doopravoval a vrátil sa do vlastného turbulentného života dúfajúc, že sa nepríjemný pocit nikdy nezopakuje.

Lebo dátumy sa neopakujú.

Chyba!
Dátumy sa opakujú v neočakávaných chvíľach.
Mne sa dátum z písomky vrátil včera po správach z Londýna.
Zrazu prestal existovať 7. júl 2005.
Všade som videl dátum z pravého horného rohu písomky.

Prvý deň vojny.

Pár starých hitov

Zlodejov je také kvantum
že si kradnú navzájom.
Boh sa túla iba sám tu
a hľadá si podnájom.

Túto pesničku mi dnes popoludní začal spievať Ivan Tásler v hlave cestou do nákupného centra len čo som zavrel dvere bytu a pristúpil do výťahu k sudedovi.

Hneď sa mi pochválil, že má velikánsky preplatok vo vyúčtovaní za teplú vodu.
Že ako?
Vraj vypína spojku bytového vodomera magnetom zo starého repráku.
Zmohol som sa len na: „Karči, ty si ešte väčší chuj ako som si myslel!“
Však nie je ťažké si domyslieť, že sa ani veľmi neurazil?

Vyšiel som von z paneláku.
Kým som minul tri domy, napočítal som 11 MMDS antén nenápadne vystrčených z okien a presne zamierených na vysielač UPC v Košiciach.
Však nemusím povedať, že brzdy, rozumej zvyšní obyvatelia týchto domov, platia za káblovú televíziu tomu, kto ju šíri po meste?

Hneď za tretím domom je aj kontajner na separovaný zber plastového odpadu.
Však nemusím povedať, že bol bitkom nabitý PET fľašami, ktoré sa nik nenamáhal ani trocha zašliapnuť, aby zmenšil ich objem a znížil frekvenciu odvaozu?
Ako to viem?
Ale, no tak!

Po pár krokoch, za rohom, zaburácali Sweet.
Balroom blitz.
Zo sídliskového, prepytujem retro, baru.
Vytlačili mi Táslerovcov z hlavy.

Tuším včera som počul, že licenciu na verejnú reprodukciu hudby má 4000 reštauračných a pohostinských podnikov na Slovensku.
Koľko ich to iba v Košiciach máme?

Nastúpil som do električky.
Nie nebol tam revízor. To už by som asi nezvládol.

Do hlavy sa mi aj tak vrátil socializmus.
„Kto nekradne, okráda svoju rodinu“ sa vtedy „vtipne“ hovorievalo.

Mentálny dídžej mi pustil v mozgu ďalší starý hit.

Středověk neskončil, středověk trvá
...
Otčenáš bejby odříkej až v hrobě
Tu svou víru neobrátíš, má krev proudí v tobě

V texte sú použité fragmenty textov skupín IMT Smile a Lucie.

Aktualizácia 6. júla 2005
Textami na vlastných blogoch reagovali:
kozo: Zlodeji v nás
rony: Celú zimu som nekúril

Kto prvý?

Otrávený z neúspešného dňa som sa rozvalil v autobuse v kúte miesta vyhradenom pre kočíky.

Redikali sme sa rozpálenými ulicami a priestor sa pomaly plnil ľuďmi a pachom skysnutých antiperspirantov.
V ruke ma ťažila taška naplnená nákupným obedom a v hlave som lenivo listoval webstránkami pokúšajúc sa uhádnuť, z ktorej na mňa zaútočil vírus tak, že som ho nezachytil.

Pred hotelom nastúpila vzhľadná mladica aj s dieťaťom v staromódnom športovom kočíku.
Obaja otrávení ako ja.
Oni možno viac teplom ako zahodeným dňom.
Bola milá. Zaparkovala recyklované vozidielko vedľa mňa tak, že som sa nemusel ani pohnúť.

Na nasledujúcej zastávke nastúpila žena ťažko definovateľného veku.
Mne sa zdala mladá.
Neforemná postava. Asi tridsaťročný, čisto polyesterový, pulóver obopínal nevzhľadné ťažké poprsie uväznené v podprsenke mimoriadne nevhodnej veľkosti.
Hlavu jej pokrývali polodlhé nekvalitné vlasy, ktoré zjavne nikdy nezažili rozkoš z návštevy kaderníctva.
Najstrašnejšia však bola jej tvár. Zohavená nemožne umiestneným „ohňom“ a príšernou jazvou cez pol tváre. Ako keby jej niekto zaťal do hlavy mačetou, krížom cez nos.
Naozaj bola odpudzujúca.

Všetci sme, taktne?, sklopili zrak a snažili sa pozerať niekam inam. Len nie na ňu.
Až na jednu výnimku.

Apatický človiečik v kočíku ožil!
Ohava stála priamo pred ním.

„Ghíííí, e e e eghúúú“ veselo povedalo dieťa a dočahovalo sa za príšerou bacuľatými rúčkami.

Vizuálny kontakt!
Nasledovala neverbálna komunikácia na najvyššej úrovni. Chlápätko bolo vo vytržení.
Nebol som sám, čo fascinovane zízal ako si tí dvaja rozumejú aj bez slov.
Cudzí.
Ľudia.

Autobus sa vyštveral na kopec. Vystúpil som a myslel len na jedno.

Kto prvý povie junáčikovi, že teta je škaredá jak noc a s takými sa nenadväzujú ani vizuálne kontakty?

Baby to chcú tiež, ale poriadne

Toto, čo teraz nasleduje bolo prvé, čo mi zišlo na um pri pohľade do dnešného televízneho programu.
Prisahám, že neklamem.

Najlepší čas na to je v sobotu doobeda. Sme oddýchnutí po pracovnom týždni a ešte nie sme znivočení horúčkou sobotňajšej noci.
Skúste si s niekým dohodnúť schôdzku, akciu na sobotu doobeda. Málokto bude súhlasiť.
Lebo to robí. Ako drvivá väčšina obyčajných ľudí.

Chceme to, my muži, lebo sa bez toho temer nedá dlhšie žiť.
Možno nás k tomu núti podmienený reflex.
Lenže je tu slovo núti.
Preto chceme, ale nemusí to byť až tak poriadne. Stačí len tak, aby sa nepovedalo, že nič nebolo.

Chcú to samozrejme aj ženy. Dôvod si netrúfam povedať.
Každá žena, ktorá mi výrazne zasiahla do života, to chcela na rozdiel odo mňa poriadne.
Ako keby tým mojim, možno aj vašim, ženám chýbalo v podvedomí slovo núti.
Ako keby im to dokonca robilo radosť.
Či čo.

Sobotňajšie upratovanie.

Z druhého brehu

Kráčal na schôdzku. Sám nevedel či už ide na rande alebo ešte len tak, nanečisto.

Prvýkrát sám s čajou.
No a čo, že spolužiačka? A ešte staršia!
Vysokoškoláci ju balia!
Pche! Dnes je víťazom on.

To kvôli nej vystál hodinový rad na lístky do kina.
Moment!?

Pfhhúúú, tu sú, v puzdre na mesačník.

Blížil sa k Slovanu, miestu schôdzky.
Ešte prejde cez križovatku.
Len keby tie sprosté semafory nezdržiavali!
Zbadal ju naproti.

Prišla!!!

Zhltol zubnú kefku.

Zelená!

- "Ahoj. Keď som ťa zazrel, zachvela sa mi zem pod nohami. Som do teba zamilovaný! "

- "Hovno zamilovaný, električka ti prešla poza chrbát!"

Ta toto ce trapi?

Venované K.

Včera som mal krátky rozhovor o obrazoch.
Nezačal o umení, ale to je jedno.

Reč bola o predstavách, ktoré si vytvárame o človeku na základe jeho multimediálnej prezentácie a o tom, ako si vytvárame svoju vlastnú.
Tak som sa dostal k otázke, ktorá ma občas, s kratšími alebo dlhšími prestávkami zaujíma možno od puberty.

Hľadanie odpovede by som, samozrejme trochu prehnane, mohol vyjadriť asi takto:



Kto som? Aký som? Nemyslím si, že právo na takéto otázky majú iba filozofi, zaľúbenci a opilci.

Najprv som si povedal, že základnú informáciu mi poskytne zrkadlo.
Figu!
Ako viem, že zrkadlo nie je nepatrne zdeformované? Čo ak som kus vyšší, trocha štíhlejší?
A keby aj bolo ideálne rovné aj tak ma ukazuje zozadu. Dlho som si myslel, že prevracia iba ľavú a pravú stranu. Nie veru.
Ale ja chcem vedieť ako vyzerám spredu!
Odfotím sa!
No hej, ale v akých farbách sa zobrazím? Od akého počtu ľudí, priamo či nepriamo závisí ako verne fotografia zobrazí realitu?
Ani len rozmery nezodpovedajú! Čo? Že sa môžem dať zväčšiť?
Hej? To som taký zrnitý? Fakt?

Dobre, vizuálnu časť prezentácie budem ignorovať.

Zvuk?
Zvuk je o ničom. Kaď som sa prvýkrát počul, pustený z magnetofónu, zapochyboval som.
To som ja? Ja mám taký hlas?
Hej, máš. Povedali ostatní.
Lenže ja chcem mať hlas taký, ako keď počujem sám seba. Sexi.
Budem sa štylizovať!
No dobre, lenže ako potom budem počuť sám seba?
Budem sám sebe zvukovo vyhovovať?
...

Aké boli posledné slová rozhovoru?

Ty sa chceš dozvedieť niečo o sebe?
Odo mňa???

Idol

Nech hodí kameňom, kto nikdy nemal vzor.

Mám kopec vzorov, mužov i ženy, ktorým sa chcem v niečom podobať a hoci sa snažím, ich úroveň nedosahujem.
Musím na rovinu priznať aj to, že ma to nejako veľmi nevzrušuje, lebo všetky vzory si udržiavajú predo mnou buď konštantný alebo zväčšujúci sa náskok. Každá modla v niečom inom.
Keby som všetkých obdivovaných zmiešal, zlúčil, do jednej osoby, vznikol by možno nejaký môj osobný Ježiš. Tento, neprirodzene vzniknutý, superman sa však ani zďaleka nevyrovná človeku, ktorému mi bol vzorom celý, napriek nedostatkom, ktoré sa nedali prehliadnuť.

Môjmu otcovi

Práve dnes je v kalendári 19. jún, Deň otcov.

Slnko vo výške očí

Myšlienky na balkóne o pol šiestej ráno.

Vypol som budík a žmúriac sa došuchtal do kuchyne. Naplnil som prekvapkávač. Káva bude o pár minút. Šťuk!
Zamieril som do kúpeľne.
Slnko, nevysoko nad Heringešom, ma oslepilo úplne.
Žalúzie!!!
Vtom so ho zbadal. Bol priamo predo mnou, vlastne trošku nižšie ako ja. Nehlučne sa sunul napravo.



Vyšiel som na balkón a civel ako na zjavenie.
Zrazu krátko zahučal a poskočil vyššie a mierne zatočil vľavo.
Smer Encs.
O chvíľu mi zmizol z dohľadu.

Nie som ja tak trochu ako balón?

Letím životom za svojim cieľom.
Ako on.
Tuším, že cieľ nedosiahnem presne.
Ako on.
Plus mínus autobus.
Ako on.

Vietor, život, je približne priaznivý. Veziem sa mierne klesajúc. Chladnem.
Ako on.
Drobná radosť, malinký úspech, je ako zahučanie horáka. Poskočím vyššie.
Ako on.
Stúpanie, poskočenie, občas znamená dosiahnutie prúdenia, ktoré ma odkláňa. Mením smer.
Ako on.
Stúpať ďalej alebo klesnúť nižšie? Musím sa rozhodnúť! Viem iba to, že ďalej v tejto výške pokračovať nemôžem.
Ako on.
Kam vanie neviditeľný vietor nado mnou? Kam ma zanesie prúdenie podo mnou? Neviem.
Ako on.
Môžem aj klesnúť na dno, pristáť, prečkať nepriazeň a pokračovať v púti k cieľu neskôr.
Ako on.
Alebo môžem, na mieste, ktoré bolo pôvodne iba zastávkou, skončiť. Nedosiahnuť cieľ.
Ako on.

Naozaj som ako balón?

Nie, nie som.
Môžem letieť k cieľu aj proti vetru!

Počujem ako sa ku mne, ťapkajúc, blížia bosé nohy!
Vrtuľa, bez ktorej by som bol iba bezmocným motorom v koši balóna.

Predĺžený víkend

Celé to začalo minulý piatok.

Cestou domov som stretol kamaráta, spolužiaka zo základnej školy.
Sevas Ňuňo, ako sa máš?
Bol som pripravený na prázdnu odpoveď. Niečo v duchu:

Choď do riti s takými otázkami! Akurát tebe to budem vešať na nos!

Prišla však rana medzi rohy!

Máme s Gitkou manželskú krízu!

Zaskočil ma. Zahanbil ma
Úprimnosťou.
Ani na okamih nepochyboval, že ma úprimne zaujíma ako sa má.

Čo to znamená, že máte krízu? Zomrela láska? Nevera?

Aká láska? Aké nevera? Čo ti rajbe???
Veď vieš, že sa s Gitkou ľúbime od sedmičky!
Ty si sa so ženou nikdy nepovadil? Vieš, tak na dlhšie. Kvôli somarine.

Jasné, povadil.

No tak! Čo trepeš o láske?
...

V sobotu som počul tento vtip(?):

Povodeň.
Posledných ľudí evakuujú obrneným transportérom.
Pred domom, po kolená vo vode, stojí muž a chcú ho zachrániť.
Nechce nastúpiť a hovorí: „Mňa zachráni Boh!“.
Transportér odchádza.
Voda stúpa.
Muž vyliezol na strechu.
Okolo sa plaví motorový čln.
Hodia mu záchranné koleso, ale muž kričí: „Mňa zachráni Boh!“
Motorový čln pokračuje v plavbe.
Voda stúpla, sedliak už stojí na komíne a má vodu po pás.
Prilieta policajná helikoptéra, spustia rebrík.
Sedliak im kričí: „Mňa zachráni Boh!“. Helikoptéra odlieta.
Komín sa o chvíľu zrúti a sedliak sa utopí.
V nebi sa muž pýta Boha:
– tak som v teba dúfal a ty si mi nepomohol. Prečo?
– Nepomohol? A kto ti poslal transportér, čln a vrtuľník?
...

V nedeľu som opäť videl film Ja milujem, ty miluješ.
...

V pondelok som rozdumoval o filme. Neviem či patrí medzi klenoty filmového umenia mňa však oslovil a opäť dôrazne.
...

Teraz som dočítal zmyslenie o (veľkej) láske. Aj diskusiu k článku. Zaujímavé. Odporúčam
...

Čím viac čítam, počúvam, pozerám o tom aká je láska, ako sa správať, tým viac mám pocit, že strácam pôdu pod nohami.
Namiesto toho, aby som veril svojim citom a prežíval svoju lásku naplno, po svojom, čítam čo by som mal prežívať.
Podľa iných.
A zažiera sa mi ten cudzí názor pod kožu.
Nasrať! Nechcem ho!

Nechcem ľúbiť podľa príručky!

Sľub

Slová tesané do kameňa.

Dobrý deň ujo. Aj vy ste sa prišli porozprávať?

Dobrý deň synak.
Veru prišiel. Dávno som nebol. Skoro dva mesiace.
Už nám bolo obom clivo. Veď sme bratia.
Musím ja chodiť, on za mnou nemôže a ja som sa v špitáli vyvaľoval.
Trocha ma porazilo.
Pravú stranu mi kus lapilo. Ale už ma kus rozcvičili.
Len ruku mám teraz netrebnú.
No, idem už.
Veď prídem aj o týždeň, už môžem.

A kam sa ponáhľate? Šak na penzii máte času dosť! Nie?

Jóóój, to si len, vy mladí, myslíte.
Som v jednom kole.
Idem ešte dnes vnučku na výtvarnú odprevadiť, kým bude kresliť musím žene pampersky pozháňať, už sa jej míňajú.
Vieš, pocikáva sa už. Ako malá.
Po ceste z výtvarnej ešte s vnučkou synovi nakúpim. Aha! Aj ceduľku mi syn napísal, že čo mám kúpiť.
No a potom ešte do klubu musím kuknúť. Skapal tam pes, kým som bol nemogavý.
Idem.
Dovidenia!

Dovidenia, ujo.

Pozrel som s kým sa to ujo rozprával kým som prišiel.

Karolko
* 16. 10. 1938
+ 19. 10. 1938
Nezabudneme.

Mojsejovci, Miliónový tanec a Slovensko hľadá Superstar

Čo ma nezabije to ma posilní. Naozaj?

Netvrdím, že som Mojsejovcov nikdy v živote nevidel.
Videl.
Prestalo ma baviť sledovať správanie sa ľudí vytrhnutých zo života.
Po štyroch reláciách.
Neviem presne naformulovať prečo. Približne sa dá povedať, že som sa nudil.
Zbierky exotov ma nelákajú už od puberty.
Ani možná výhra v SMS hlasovaní ma neoslovila.
Somarina.

Miliónový tanec pozerám celkom rád, možno aj preto, že som v tanci úplné drevo a úprimne obdivujem ľudí, ktorí majú kultúru pohybu, teda presne tú, ktorú ja nemám.

Od soboty som trocha zmätený. Prestávam rozumieť spoluobčanom.

Zmätok začal už skôr, v čase hľadania Superstar keď som prestal chápať, kto cudzí môže poslať hlas slabo spievajúcemu mužovi so zlyhávajúcou disciplínou a ohľaduplnosťou voči divákom.
Robo Mikla získal pochybné označenie rebel. Nepatrí mu.
Trvám na tom, že ním nie je.

Cez víkend moju zbierku rebelov obohatil Ján „Džony“ Mečoch.
Tanečník, ktorý v poslednom čase získava viac priazne divákov čudným prízvukom a sexistickými rečami ako tancom.
Relácii som okamžite znížil kredibilitu na tolerovateľné minimum po pozitívnom hodnotení Mečocha jedným členom poroty. Asi tiež rebelom.

Mráz mi behá po chrbte ak si pomyslím, že takýto obdiv rebelov, rozumej exotov, sa onedlho rozšíri zo zábavy aj do ozajstného života a na miestach, kde majú byť svedomití odborníci budú excentrici na základe (SMS) hlasovania motivovaného možnosťou výhry výpredajového zájazdu alebo celoživotným predplatným časopisu Tesco.

(Áno, vstal som dnes hore zadkom)

O vajciach

Som obdivovateľom vajec. Tých so škrupinou.

Vajcia sú jednoducho dokonalé.
Nech už majú akúkoľvek veľkosť, farbu, vzorku.
Pramení v nich život.

Nie som sám, kto vajcia obdivuje. Niektorí ľudia sú do vajec tak zahľadení, že strácajú zmysel pre realitu a svoje vlastné živé mláďa považujú za vajce.
Vytlačia ho zo seba a majú po starostiach(?) Tak to chodí.

Iní, útlocitní, priaznivci života vymysleli hniezdo záchrany a vedia opusteným vajciam zabezpečiť zdieľané kvočky.
Meníme sa na vtákov. Čo na to ujo Darwin?
Onedlho budeme môcť vyčiarknuť odsek 1 v článku 7 v Dohovore o právach dieťaťa

Dnes ráno som v autobuse uzrel strakaté, stredne veľké, vajce.
Pekné bolo, prisámvačku.
Lenže.

kde sa vzal, tu sa vzal
revízor pri vajci stál.

Ťukol do škrupiny mäkkým hlasom. Váš cestovný lístok, prosím!
Škrupina pukla.
Zrazu som mal pocit, že som v Ypres v roku 1915.

Záprdok!

Vajce nik nevysedel.
Tak som sa rozhodol, že podporím všetky kvočky, ochotné sedieť na cudzích vajciach.

Mobil

O mojom prvom šokujúcom stretnutí s mobilnou technikou.

Keď bol Michael Jackson ešte černoch zaľúbil som sa do pehavej devy z exotického kúta Slovenska. Nazvime ju Csilla.
Namýšľal som si, akú fasa čaju som zbalil.
Oné. Trt!
Fasa bola, aj je, ale zbalila ona mňa. Ako obyčajne.
Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, ktovie či som niekedy v živote zbalil nejakú babu.

Csilla ma po nejakom čase prihlásila na kasting.
Do poroty boli nominovaní jej rodičia.
Neskôr sa ukázalo, že posudzovať ma, v ďalších dňoch, bude asi pol dediny.

Na výberové konanie, v letnej obývacej jedálni som sa dostavil s príslušným korupčným vybavením. Kytica, fľaša a pár fráz v cudzom jazyku.
Kytica zabrala.
Fľaša kamsi zmizla a namiesto nej sa objavila iná.

Z fľaše ubúdalo, vyškerených zubných protéz pribúdalo.
Konkurz začal byť familiárny.
Hlavný porotca ma začal oslovovať nejasným pomenovaním faszikám.

Zrazu hlavná porotkyňa vraví hlavnému porotcovi.
Jancsi, dones mobil!

Skoro som vytriezvel.
V tom čase som o mobiloch len čítal a v Košiciach som vedel iba o jedinom mobile.
Karči ho všade hrdo vláčil.
Zavesený na pleci.

Napätý som bol riadne. Kde tu, preboha, vezmú mobil?
Načo im je?
O pár minút sa Jancsi zjavil aj s mobilom.

Stavbárskym fúrikom mierne prerobeným na pojazdné ohnisko s príslušenstvom.

Aha, ny!

Ako som hľadal som na sieti stránku časopisu 100+1 zahraniční zajímavost alebo kalkulačka trocha inak.

Do okienka pre vyhľadávanie pomocou Google som naťukal 100+1 a odklepol Enter.

Skúste si aj vy.

Je to drobnosť ale poteší.
Aby som nevyzeral ako neprajník pridám dva súvisiace odkazy
Prvý
Druhý

A aby som nezabudol. Rony, ďakujem.

Pokec

V stredu som bol Nerváčke vybaviť cestovný pas.
Mal som dovolenku, tak som si povedal, že nejaká hodinka na pasovom ma nezabije.
Na sieti som si zistil úradné hodiny a zoznam všetkého čo treba priniesť.
Dostavil som sa o pol ôsmej. Vtedy začínajú prijímať žiadosti o vybavenie pasu.
Ocitol som sa na konci dlhočizného radu, ktorý sa hadil kamsi do vnútra budovy.

Poprosil som za mnou stojacu pani, aby ma zaregistrovala, že idem len okuknúť perspektívu a kúpiť kolky.
Čakala ma ako dieťa darček pod stromčekom.
Začali sme četovať.
- Ako to tam vyzerá?
- Do obeda sme vybavení.
- Len aby!

Skontroloval som si zásoby potravín a tekutín. Aj knihu som si zobral!
Taktiku komunikácie s neznámymi v četovacích miestnostiach mám už obstojne zvládnutú tak sme začali.
Bežné oťukávacie rečičky ako keď nechcem nikoho baliť ani byť zbalený.
Onedlho sme boli v miestnosti štyria a úspešne sme zabíjali čas.
Podobne ako na sieti aj tu som zaregistroval poslucháčov. Bavili sa na našich štvorstranných rozhovoroch, reagovali mimikou.
Typickí voyeri.
Čušali.
Zatiaľ.

Prestávka na obed.
Hodinová. Stále stojíme.
Asi v dvoch tretinách pôvodnej dĺžky radu.
Na striedačku sa vytrácame na obed a opäť vraciame do radu.

Nová tvár v četovacej miestnosti. Konečne sa jedna voyerka odhodlala aktívne zapojiť.
Cudzinka! No dobre, naturalizovaná. Ale pôvodom inostranka.
- Tiež čakáte kvôli deťom?
- Áno!
Otázka povzbudila aj ostatných poslucháčov a na anketnú otázku pribúdajú rovnaké odpovede.
Okrem neuveriteľne obézneho pána a neuveriteľne čistého róma všetci chceme vybaviť pas deťom. Aká by to bola rodinná dovolenka bez detí?

Stojíme ďalej.
Poslucháči sa zase stiahli a nemo žasnú odkiaľ vyťahujeme nové témy rozhovorov.
Vytúžené okienko je blízko. Privolávam mobilom Nerváčku. Četujem ďalej.
Po pol hodine prichádza Nerváčka.
Nevyhnutné korekcie oblečenia a účesu za pochvalných poznámok spolubesedníkov.
Stále sa rozprávame. Ešte asi dvadsať minút.

Konečne.
Sme dnu. O pár minút je všetko vybavené a vychádzam von.
Lúčim sa. Idem off.

Pohľad na hodinky.
Ubehlo deväť hodín a osem minút.

Najdlhší pokec môjho života.

Spoveď

Aj my, neznabohovia, sa občas niekomu vyspovedáme.

Prečo je to tak, že výčitky svedomia ako keby dočasne stratili na váhe keď sa s ťažobou na duši niekomu blízkemu zdôverím, to naozaj netuším.
Nečakám odpustenie a často ani pochopenie. Nečakám, že sa dôverník bude namiesto mňa trápiť. Očakávam len vypočutie.

Netuším, či má veriaci intímnejší vzťah k spovedníkovi ako ja k tým svojim.
Áno, mám ich viac, spovedníkov. Každý vie o mne niečo, čo ma ťaží ale žiadny nevie úplne všetko. Len ja.
Priznám sa, že mám aj virtuálneho spovedníka, ktorému som v živote do očí nevidel, lebo sme spojení iba Sieťou. Ako vznikne dôvera, puto, medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú iba z kompunikácie to tiež netuším.

Jednu výhodu oproti veriacim mám.
Moji spovedníci sa vo všeobecnosti navzájom nepoznajú.
Namýšľam si, že netušia ako ľahko by obraz môjho svedomia mohli poskladať.
Alebo žiadnu výhodu nemám?

Čerňanka ma dnes svojim článkom inšpirovala k úvahe, ktorá sa nehodí ako priamy komentár.
Preto ju píšem tu, trocha oddelene.

Myslím na vyzradenie spovedného tajomstva.
Na prekvapenie, ktoré vznikne u spovedníka ak tajomstvo zverejním ja.
Na prekvapenie, ktoré zažijem ja ak tajomstvo zverejní spovedník.
Na prekvapenie, ktoré zažijú všetci ak sa dozvedia čo som navystrájal.

Myslím na to, či je každé tajomstvo, výčitka svedomia, prejavom pokrytectva.
Myslím na to, kedy sa uchovávanie tajomstva môže stať výčitkou svedomia.

Viem, hodilo by sa, keby som dal teraz na všetko odpoveď.
Lenže ja ju nepoznám a mám nedobrý pocit, že všetky odpovede nebudem schopný nikdy sformulovať.

Viac ako inokedy mám teraz pocit, že som sa vyspovedal.
A vlastne ani neviem komu.

Záleží na tom?

Stačilo

V januári mi blondýna pripomenula, aby som vedno s ňou sledoval príbeh Spartakiádneho vraha. Slovo vedno, v predchádzajúcej vete, netreba brať doslova.

Mahulena sľúbila, že sa k prípadu ešte vráti. Chcel som počkať na jej názor ale akosi už neviem vydržať tak sa neslušne vyjadrím skôr ako ona.

Televízna relácia vo mne opäť prebudila myšlienky o účele trestu.

Mnohokrát počuť, že nejaký zločinec bol odsúdený na trest odňatia slobody. Málokedy nepostrehnem frfľanie o tom, ako je to málo.
Nechcem teraz mudrovať nad sadzbami v trestnom zákonníku.
Kto bol nejaký čas zbavený slobody, má celkom jasnú predstavu aký dlhý je rok za mrežami. Mne stačila základná vojenská služba, aby som získal predstavu akým hrozným trestom je odňatie slobody pre človeka, ktorý si slobodu uvedomuje. Navyše ak obdobie neslobody trávi s ľuďmi, ktorých si dobrovoľne nevybral.

Myslím, že účelom trestu je zabrániť páchateľovi v ďalšej trestnej činnosti.

Keby to zákony umožňovali, mnohým by som trest úplne odpustil. Napríklad normálnym ľuďom, ktorý sa dopustili trestného činu z nedbalosti, rozumej chvíľkovej neopatrnosti, nepozornosti. Títo ľudia sú potrestaní výčitkami svedomia často doživotne. Trest, v zmysle práva, tak často pripomína eutanáziu, či hanobenie mŕtvoly.

Spartakiádny vrah je na slobode.
Prežil si svoje dlhoročné peklo vo väzení a ďalšie desaťročie v psychiatrickej liečebni kde kastráciou a trvalou hormonálnou liečbou lekári dosiahli, že stratil dôvod svoje zločiny opakovať.

Ako však dosiahnuť aby nájomný vrah po prepustení z väzenia svoj ekonomicky motivovaný čin nezopakoval? Je v tomto prípade iný ako doživotný trest odňatia slobody spoľahlivý?

Prečo mnoho ľudí neverí špecialistom a najradšej by Spartiakiádneho vraha na slobode nevideli
Naozaj neviem.
Myslím, že je na slobode úplne oprávnene.
Netreba ho viac trestať.
Stačilo.

Džony je Džony

O tom ako nerozumiem psom. Rozhovor s chovateľkou (Ch) psa.



Ch:
aha... tak Džonyho pekne vystav!!!!

JB:
šak, čo myslíš, kto ho na sieť vystavil. Stará Blažková?

Ch:
ani som ti nevedela, že mám takého super psa...
a ešte k tomu kašle!
a napíš o ňom aj na blog...

JB:
a čo, že mi ho je ľúto, že ste mu odfikli pinďuláka?

Ch:
si hnusný!!!!
že je to šťastný pes...
pišáka má, len nespraví deti, guľky nemá

a že ho máš rád, aj keď si ho ešte nevidel....
je to inteligent, vďačný, kašle

a má 11 rokov

si myslíš, že Džony, za to, že nemá guľky, je nešťastný???

JB:
myslím, že džony JE nešťastný, vy ho nevidíte ako reve po kútoch keď nie ste doma, aký je zúfalý

Ch:
no úúúúrkite...
je rád... že je u nás, lebo nikto na neho nekričí, nebije ho... aj žrať dostane... čučká s nami v altánku, všade je s nami...
ak ide auto naše, víta nás a vedie auto pred predným kolesom do garáže...

JB:
No hej, ale čo jeho sexuálny život?

Ch:
už si odtrtkal...
aj sliepky pozabíjal....
teraz je dôchodca, má kľud...

JB:
čo to znamená, že je dôchodca?

Ch:
no, je už starý... má 11 rokov,
on bol vykastrovaný až keď mal 6 rokov...
už len ocikáva všetko

JB:
Keď mal 6 rokov, tak bol čím? Už vtedy bol dôchodcom?

Ch:
nie, vtedy vyvádzal, že keď si nemohol šuchnúť, tak drhol sliepky...

JB:
teda sexuálny maniak, deviant?

Ch:
tak odbavil sa na sliepkach...
lebo chodil cez záhradu sesternici za kóliou a tá bola vysoká...

JB:
on je teraz vlastne teraz trestancom. Nevnímaš to tak?

Ch:
nie...
nemôže byť trestanec...
veď by si aj tak nešuchol, lebo bola vysoká, vlastne sme mu spravili službu, netrpí, že nesexuje... je aj kľudný a aj jeho psychika je v poriadku...

rozumie, nepotrebuje príkazy, stačí mu povedať ľudskou rečou, Džony nerob to, poď ideme... Ďžony kde si... a tak....ale chýba mu Ponožka, bol veľmi smutný... ako bola skapatá v búde, on ju tam zohrieval...
a vieš ako má rád zmrzlinu???? je celkovo strašne maškrtný... je to veľmi dobrý pes, v živote neublížil, nepohrýzol nikoho, dá vedieť, ak niekto ide, šteká... je zlatý... naozaj

JB:
A o sex s Ponožkou nemal záujem?

Ch:
ale len tak málo...
stále za ňou chodil, strážil ju...

JB:
Ktovie prečo. Myslíš, že sa mu prejedla, keď ju mal "na dosah"?

Ch:
nie, on skôr mal taký ochranársky pocit...

JB:
aha, akýsi rodičovský vzťah?

Ch:
ano... vieš, bol starší...

JB:
Aha.

Lepiť hovno sekundáčom

Priestory pre fajčiarov a nefajčiarov nebudú musieť majitelia reštauráciíí oddeliť. Vláda včera tento zákon neschválila...

Prečítal som si v dnešnom vydaní SME na štvrtej strane dole. Vôbec nemám dobrý pocit, že som týchto tupcov nevolil

Ako dobre, že drvivá väčšina reštaurácií je už teraz stavebne oddelená od okolia.

Hráčka na spinet zastrelená počas predstavenia!

Včera som bol mrzutý. Pár ľudí to môže dosvedčiť aj na súde.

Večer bol už skvelý. V živote som nevidel komické operu na nádvorí. Tá včerajšia mala podtitul Opera ako ju nepoznáte.

Kto by nešiel? A ešte s milovanou osobou.
Pergolesiho opera Slúžka paňou (La serva padrona) je rozkošným dielkom, ktoré odporúčam každému, kto ide prvýkrát na operu.
Režisér, akýsi Talian, ktorého meno som si nezapamätal, pridal do opery aj prvky situačnej grotesky. Korunu všetkému nasadil výkon Lucie Knotekovej v roli Serpiny. Hádam môžem pri popise dojmov z komickej opery povedať, že rola jej sadla ako riť na šerbel.

Isto-iste ešte zo žiadnej opery neodchádzala moja najdrahšia zvlhnutá!

Spomenul som, že popŕchalo?

Sýty hladnému

Priateľka si dopoludnia zlomila ruku.

Urobili jej snímok a bolo jasné, že zlomeninu treba operovať. Zadrôtovať.
Posadili ju do čakárne, že treba počkať na doktora.
Špecialista je v jednom kole, operuje.
Po štyroch hodinách dostáva priateľka liek na utíšenie bolesti.
Verbálny.
To Vás nemôže až tak bolieť!
Priateľku chytá hlad a opatrne sa pýta odborníkov, či sa môže ísť do bufetu najesť.
Vylúčené, veď ju budú operovať!

Kto mal zlomenú ruku tak, že ju bolo treba vystužiť oceľou, možno pochopí, že zlomeninu sprevádzajú bolesti. Koho niečo niekedy bolelo je ochotný pripustiť, že čas sa začína akosi vliecť. A ešte spomaľuje!

Večer sa priateľka dostáva na rad, pod nôž. Vyhladnutá, zmučená.
To Vás nemôže až tak bolieť!

Konečne je, okolo ôsmej večer, ruka opravená a zasadrovaná.
Zle.

Tam kde je spevnenie zbytočné sa majestátne vyníma gypsový pahorok.
Zrejme celodenné úspory sadry. Uložené na vnútornej časti ruky pod ramenom.
Krehká žena vyzerá s odstávajúcou rukou ako reumatický Pinocchio.
Sadrový pomník lajdáctva ju tlači do boku.
To Vás nemôže až tak bolieť!

Prejde pár týždňov.

Odborníci snímajú sadru. Bez problémov, bez bolestí.
Priateľka si vydýchla. O pár týždňov jej vyberú z ruky šalovanie a bude.

Figes boroves!

V noci priateľku prebúdza bolesť. Blízko zlomeniny je pod kožou tvrdý hrbolček.
Ani dotknúť!
Nasleduje návšteva nemocnice, ohmatanie, zjojknutie, zahmkanie a zhotovenie fotky zlomeniny.
Šalovanie sa rozpadlo a armovací drôt sa pohybuje! v ruke so zjavnou snahou prebodnúť sa kožou na slobodu.
Kto vás operoval?
Doktor Jajbolí?

Aháááá, hmmm, nóóó...

Zatláčajte si vyčnievajúci drôt naspäť dovnútra!
Veď už! o dva mesiace Vám ho aj tak vyberieme.

To Vás nemôže až tak bolieť!

O ničom

Veľkonočná nedeľa. Najvýznamnejší cirkevný sviatok. Pravoslávnych. Ráno ma objala. Uvoľnenosť.

Nasadli sme do otvoreného vagóna vláčika, čo sa kedysi volal Pioniersky.
Okolo nás poletovali krehučké guľaté balíčky detského dychu.
Obďaleč, decentne zašité, si služobne vypaľovali zobák štyri žabie samce.
Uvoľnenosť.

Vystúpili sme z vlaku lebo usmiate tváre ani veselé odpovede železničiarov nedávali odpoveď na otázku kedy sa pohneme do cieľovej stanice, ešte stále, zvanej Vpred.
Uvoľnenosť.

Prekonali sme vodný tok a vykročili lesom. Až teraz som si všimol, že kyslička má svetlomodré kvietky. Negramotnú krása drobných kvietkov neoslovila. Kyslá chuť rastlinky áno. Spásala ich celou cestou.
Uvoľnenosť.

S Nerváčkou sme rozoberali prvé lásky. Prvýkrát. Nič neprezradím!
Uvoľnenosť.

Cestou sme minuli pár cyklistov s vypleštenými očami a hánkami zbelenými od stískania brzdových páčok. Pár funiacich, s pohľadmi upretými na predné kolesá, nás predbehlo. Neviem či si nás všimli. Negramotná objavila novorodený lišajník na zvrásnenej bridlici.
Uvoľnenosť.

Jazdci na koňoch boli ako zjavenie z iného sveta. Usmievaví, vnímajúci okolie i naše pozdravy. Ešte aj kôň na mňa žmurkol. Alebo kobyla?
Uvoľnenosť.

Cestou domou sa na sedadlo vedľa mňa zrútil zarastený chlap smrdiaci capinou. Neustále pohyboval čeľusťou. Keď sa ma spýtal, či autobus ide aj na stanicu bolo zrazu jasné, že dojedal kobylinec. Ostal som sedieť na mieste.
Uvoľnenosť.

Doma, už v podvečer, šušulky objektívom telefónu lovili belorítky, ktoré sa vrátili do jedeného z hniezd. Bezvýsledne. Negramotnej nepretržité rozprávanie odplaší aj ľudí. Človek v sedačke tlačenej vrtuľou pod skriveným obdĺžnikom padáka ju nezačul. Bezstarostne poletoval nad mestom ako vrana. Otvoril som si pivo so zelenou nálepkou.
Uvoľnenosť.

Úcta

Pozvali ma na svadbu.

Cirkevnú.
Som ateista.
Čo by som tak robil na cirkevnom obrade?

Nejdem!
Dotrepem sa rovno na svadobnú hostinu!
Vymydlený, v obleku, s kyticou pre mladú pani, so svadobným darom pre mladomanželov sa prídem najesť, vypiť si a zabaviť sa.

Komu toto môže zísť na um? Nikomu, len mne?
Ale môže. A mnohým!

Zmením druh obradu.

Prvé sväté prijímanie.

Do chrámu idú okrem dieťaťa iba rodičia.
A najbližšie, málopočetné, veriace príbuzenstvo.
Vstupenky! Do domu Pána!

Zvyšok kolektívu pozvaných hostí nečaká pred kostolom!

Sedia, sviatočne vyobliekaní, ovešaní darmi, za prestretým stolom.
Prišli sa len najesť a napiť.

Tak to (vraj) chodí.

Nie je zhromaždenie nenažrancov vyjadrením neúcty voči dieťaťu, voči zmyslu tohto obradu?
Nič som nepochopil.

Miešanie

Dávnejšie, presnejšie už celé roky, mi vŕta v hlave prečo sa tak líši sobáš od rozvodu, keď ide o rovnako závažné rozhodnutie s rozsiahlymi dôsledkami.

Prečo sa budúci manželia nepodrobujú takej tortúre ako v prípade rozvodu?
Neviem.

Veľmi málo stačí, aby sa dvaja vzali.
V podstate iba tri veci
Žiadosť o trocha času na úrade a zápis do matriky.
Vyhlásenie, ktoré nik nepreveruje, že poznajú svoj zdravotný stav.
Prísť na úrad a povedať Áno.
Žiadny úradník sa na nič nepýta.
Nemieša sa.

Rozvod je už o inom.
To je zrazu otázok!

Boli ste u psychológa?
Čo na to sexuológ?
Čo s majetkom?
Kto sa postará o deti?
Odkiaľ vezme peniaze?
Blá, blá, blá.

Zrazu sa úradník mieša do života.
Neskoro.

Dnes ráno som sa dozvedel o iniciatíve poslancov Smeru a ANO.

Vymysleli rozvod dohodou!
Vraj by malo stačiť, že manželia spíšu nejaké lajstro kde bude napísané ako sa rozdelí majetok, dohodne výchova detí, výška výživného.
Sudca pozrie a podpíše rozvod.
Alebo nepodpíše.

Nejako mi nedochádza čo sa má novou iniciatívou vyriešiť.

Zjednodušenie rozvodu na úroveň sobáša?
To hádam nie!
Mám iný návrh.

Sobáš treba skomplikovať na úroveň nechutností počas rozvodového konania!

Týranie muža

Krátky, nepravidelne sa opakujúci, príbeh mi popísal Karči.

Žena: Veď ja nemusím variť!
Muž: Ak nechceš teplú stravu tak nevar.
Žena: Čo som tu otrok? Nebudem doma robiť nič!
Muž: Dobre, v tom prípade ani ja.
Žena: Mohli by sme sa rozviesť!
Muž: Dobre rozveďme sa.

O desať minút neskôr za zvukov hrkotania triadu.

Žena: Z koľkých vajec chceš omeletu?

Od ôsmej do desiatej

Zase som prvý?

Ktorý pako tu zavesil vešiak? Ešte aj rohožku odkopol!
Debil!

Brrr, ta to je kosa!

Čo je? Zase nabieha do úsporného režimu? Porazí ma!
To som zvedavý, kedy sa zmôžeme na nový.
Kuk. No sláva! To bola doba, to trvalo!

Tááák, koľko ich bude dnes?
Iba dva?
Tí spemeri sú čoraz vynaliezavejší!
Chlapče, ty sa kedy naučíš písať mejly?
Že objednávka! Veď ich tu mám od teba aspoň tridsať, ty fas!
Ahááá! A to nemôžeš napísať rovno do predmetu?
Do týždňa?
Ľavou zadnou!

Tak koho to tu máme?
Fííí.
Toľkí?
Kávičkujeme, kvákame, čo?

Na čo to mám dnes chuť? Ambient? Pop?
E e.
Niečo tvrdšie!
Títo budú dobrí!
Len ako sa, preboha, títo balkánci dostali do Seattlu?

Aké undefined variable do šľaka? Jáááj, šak mi oči ide vybiť!
No vidíš, stačí tak málo.
Čo za subscript or dimension error zase?

Nazdar! Čo taký nasratý?
Mal ABS?
Jasné, nemal si šancu!
Dvadsiatkou, jasné, verím ti.
Pod oknom? Veď to máš len kus pokrkvané!
Štyridsať tisíc? Ty brďo!
Kedy sa vrátiš?
Chápem.

Firma Didžitl entrtejment, JB pri telefóne dobrý deň.
Áno. Áno.
Máte nabíjačku na alkalické akumulátory?
Treba!
Kúpili ste ich od nás sto kusov!
Explodujú vám!
Tiež si jeden zákazník nedal povedať,
Áno.
Dopočutia!

Vyser si oko! Magor!

Dobré ráno!
Neťahá Vám na kríže v tej kose?
Aha, autom.
Nehľadala.
Nepočul som

Acces denied? Ta to co za guta?
Porazí ma z tých read only atribútov!

Szia!
Neviem.
Nové topánky?
Tlačí ťa ľavá kostica?
Choď vymeniť
Zarezávam!
Sziaaaaaa.

Konečne to chodí!

Ahoj, šiel do servisu s autom,
Neviem.
Nie.
Dobre.
Mám. Jasné, požičiam. Ale musíš si ho najprv blenknúť
Zajtra?
Oukej.

Firma Didžitl entrtejment, JB pri telefóne, dobrý deň...

Hic sunt leones

Boli sme v nedeľu v divadle. Všetci. Iba Sponzorka nešla.

Nerváčka i Negramotná sa tešili ako malé.
Príbeh i pointu už poznali ale prečo by mali zahodiť príležitosť prevetrať sviatočné šaty či okukať ako sa z kultivovaných milovníkov umenia stávajú v šatni nevychovaní tupci?

Nechcem písať o predstavení, hodnotiť herecké výkony, oblečenie spoludivákov ani nič podobné.

Cez prestávku som si pozrel výstavu divadelných rekvizít a plagátov z dvadsiatych rokov 20. storočia. Na plagátoch s hrdým nápisom Východoslovenské národné divadlo bol repertoár tej doby.
Celkom zaujímavé.
Na druhú časť predstavenia som sa vracal s tým, že veď si to doma vyhľadám a pozriem na sieti.

Ani po dobrej polhodine hľadania som nenašiel na sieti nič zmysluplné o histórii divadla v Košiciach pred rokom 1945.
Ako keby neexistovalo.
Vymazaná minulosť. Ako nevhodné osoby na fotkách so Stalinom či Gottwaldom.

O divadle, ktoré začalo svoju umeleckú činnosť 13. septembra 1924 som sa zo siete nedozvedel vôbec nič.
Trošku preháňam, ale naozaj len máličko.
"Záľaha" informácií je napríklad na stránke o Veľkej Británii!?

Našiel som donebavolajúce haluze o odrby.
Táto stránka hovorí za všetko.
Ani ilustračná fotka nie je z divadla ale z Domu umenia!
Za čo, za koho, sa to vlastne hanbíme?
Za ľudí, ktorí nám, Košičanom, hrali divadlo?
A prečo vlastne?

Vkus a mesto

Vybral som sa nákup.
Doplniť zásoby.

Cestou som sa zastavil a hlboko predklonil.
Rozviazala sa mi šnúrka na topánke.
Keď som sa narovnal videl som pred sebou tento obraz.
Grc!
Prekrvený mozog mi zrazu ukázal, čo som si doteraz nevšimol.


Fasáda

Netrápi ma teraz ošarpanosť častí fasád ale to, aký má vkus človek, ktorému príde na um zaparkovať na svojej lodžii autobus. Presne tak na mňa toto debnenie pôsobí. Je to hnusné, odporné a spálňa rodného mesta sa mi začína bridiť.

Kus ďalej mi novoomietnutá stena výmeníkovej stanice ozdobená sprejrom zdvihla! náladu.

Grafiti

Čarbanica je zatiaľ na velikánskej ploche jediná a zapôsobila na mňa ako grafický šperk.
Doteraz sa neviem z tohto pocitu spamatať, lebo v príčetnom stave ma akékoľvek prejavy aktivít sprejerov na bežne viditeľných plochách vyslovene iritujú.

Odhadujem, že peknú stenu vymeníka onedlho sprzní idiot so sprejom, ktorý sa na nej odbaví ignorujúc cit pre k rásu svojho predchodcu.

Má v tomto meste ešte niekto vkus?

Žltá ponorka

Pripadám si pri pohybe po sieti ako ponorka.
Nesurfujem.
Kĺzanie sa po hladine nie je vhodný opis spôsobu akým sa po internete pohybujem.
Ponorím sa a v hĺbke obzerám čudesné i úplne obyčajné živočíchy, rastliny, vraky i sudy s jedovatým obsahom.
Aj na míny som už natrafil.
Keď ma niečo pod hladinou zaujme vypustím zopár bubliniek.
Niekedy neuvážene, niekedy úplne premyslene.
Samozrejme sa občas ukáže, že aj to premyslené bublinkovanie účinkuje na okolitý svet ako nepremyslené vandalstvo.
Je mi v tom prítmí pod hladinou fajn. Nerušia ma rekreanti.
Cudzie ponorky rešpektujem.
Niektoré plavidlá poznám a pošleme si zopár priateľských signálov.
Niekedy sa podpichneme.
Niekedy mi cudzia ponorka signalizuje, aby som ju nasledoval, že objavila niečo, čo stojí za pozornosť aj za cenu, že sa musím ponoriť hlbšie, občas až na hranicu mojich konštrukčných možností.

Už dva týždne mi chýba pod hladinou jedna ponorka.
Výnimočná.
Tváriaca sa ako nemilosrdná bojovníčka s jadrovým pohonom ale ja som ju už prekukol.
Má síce už párkrát premaľované meno ale ja ju už poznám. Aj podľa farby.
Táto ponorka ma naučila novému. Ukázala mi, že sa môžem vynoriť až tesne pod hladinu a periskopom sledovať iný bujaro veselý i smrteľne vážny život.
Svet nad hladinou. Svet kde prší a kde lietajú vtáky.

Kde si, žltá ponorka Čerňanka?

Bastard

Kráčali sme s Negramotnou dole briežkom.
Oproti nám fučala Moletka so psíkom na navijaku.
Neviem aká je to rasa.
Myslím psíka. Pani je nabetón beloška.

Chlpaté zvieratko s krátkymi nohami, ktorého ako keby predávali na metre.
Vlastne je to jedno.

Negramotná má tú sučku rada a občas sa pristavíme, aby sa mohli navzájom pomaznať.
Pri prvom zastavení sme s Moletkou iba civeli akú majú tie malé tvory radosť a nasprostasto sme sa na seba škľabili.
Pri druhom zastavení sa chovateľka pochválila, že sučka je legálny duplikát a má aj potvrdenku z kopicentra.

Odvtedy mi vŕta v hlave pár otázok.

Myslím teraz výlučne na ľudí, ktorí živia rozmanitých tvorov pre vlastnú radosť.
Nie ako pomocníkov pri práci, v postihnutí alebo pri ochrane majetku.

Prečo sú psíčkari hrdí na kópiu a opovržlivo hľadia na jedinečného tvora?
Prečo utácajú hriešne peniaze za kópiu s potvrdenkou?
Naozaj sa bastard nehodí ani pre potešenie?

Naozaj tak záleží na papieroch, aby sa živý tvor dočkal úcty?

Originál

V živote som jej jedol nepreberné množstvo variantov.

Rôzne dĺžky, rôzne priemery.
Rôzne chute, rôzne vône.
Rôzne farby.
Údenú, neúdenú.
Na varenie, na pečenie.
Jednonožičkovú, dvojnožičkovú.

A toto, čo som vymenoval, bolo skombinované najrozličnejšími spôsobmi.
Každý, kto mi ju ponúkol, ju volal rovnako!

Domáca klobása.

Tak som si zafantazíroval, že vyrobím domácu klobásu. Tú moju. Originálnu.
Ups!
Prekážka!

Hlas v gebuli mi znenazdajky hovorí: nedaj na mienku väčšiny, uplatni vlastné skúsenosti, vlastnú chuť, maj vlastný rozum.

Dobre, nedať na mienku väčšiny sa dá. Veď klobásou prinajhoršom priotrávim kontajneristku alebo nejaké domáce zviera na voľnej nohe.

Vlastné skúsenosti? Na rozdávanie!

Vlastná chuť? V pohode. Neponúknem nikoho. Ešte by mi ju ofrfľal.

Tak mi to vychodí, že z originálnej domácej klobásy nebude nič.
Všetko, čo v živote robím, to ako rozmýšľam, to nad čím rozmýšľam som od niekoho prevzal.
(Mám skúseností na rozdávanie)

Aké deprimujúce.
Nemám vlastný rozum!

Zamračené

Temer mi uniklo, že ôsmy apríl má už pár rokov svoj názov.
Deň narcisov.

Stačila jednoduchá otázka zobrazená v okne rýchleho posla a deň sa mi zamračil viac ako obloha.
Moje myšlienky teraz hladkajú človeka, ktorý si naozaj nezaslúžil zomrieť príšerným spôsobom.

Nie, nezažnem sviečku.
To by sa mu nepáčilo.

Malá kytička jarných žltučkých kvetov áno.

Navždy sa zachová

Nie som zástancom príležitostného telesného kontaktu so ženami, s ktorými sa stretnem pri najčudesnejších príležitostiach.
Vyslovene sa mu vyhýbam a občas mi je aj nepríjemný.
Nie, nie som teplý.

Možno si to budem na gerontológii neskôr vyčítať a závidieť bezzubým zošúvereným kolegom ich úžasné a veselé zážitky.
A čo?
Nech.

Dnes mi však intenzívny dotyk cudzieho ženského tela nevyvolal obvyklú alergickú reakciu!

„...raz telo na telo s tou čo už nestretneš...“

preblysol mi mysľou notoricky známy verš zo skoro zľudovenej pesničky v okamihu čo som sa ráno zrazil pred novinovým stánkom s devou, z ktorej na mňa dýchol nádherný jarný deň.

Deja vu

Minulý piatok som sa rozhodol.

Akosi som už cítil, že niečo nie je v poriadku.
Cítil som to na úplne konkrétnom mieste.
Nie, že by som nemal pekný zadok, to nie, ale po zime sa nejako zvýraznil a už som musel premýšľať ako si čupnem.
Tak som sa opäť postavil na osobnú váhu, naklikal príslušnú stránku na sieti a do primitívnej kalkulačky naťukal vstupné údaje.
A bolo to jasné!
BMI = 30,4

Vlastne už dávnejšie vidno, že som zime pribral.
Ako niekoľko posledných rokov, aj teraz nastupuje pivná diéta.

Prvý mesiac po štrnástej hodine iba dojesť zvyšky po deťoch.
Je dovolená surová zelenina a čerstvé ovocie.
Ak pocit hladu dosiahne hladinu „na nevydržanie“ vypiť maximálne jedno pivo.
Desiatku.

Ďalšie mesiace vynechať aj dojedanie po deťoch.

Pokračovať až kým hodnota BMI neklesne na 27,7 lebo pri hodnote 25,0 vraj už pôsobím strhane a ešte horšie ako teraz.

Tak, a teraz idem zjesť prvú časť dvojdielneho obedu.

Vyplašený

Čítam papierové vydanie novín SME.

Na šiestej strane dole je pod výrazným nadpisom STV zareagovala u nás ako posledná
podrobný itinerár akým spôsobom a ako rýchlo jednotlivé slovenské televízie zareagovali na úmrtie hlavy katolíckej cirkvi. S malým porvnaním so susediacim zahraničím

Už dávno ma tak nemrazilo pri čítaní nejakého článku.

Koho to môže zaujímať?
Nastupuje kádrovanie?
Zase???

Neviem ako kto, ale ja som z tohto článku hodne vyplašený.

Reality show

Včera zomrel človek Karol Wojtyla, pápež Ján Pavol II.
Človek všeobecne známy, vážený, o ktorého život a skutky sa úprimne zaujímajú milióny ľudí.

Od chvíľe kedy bolo súdnemu človeku jasné, že pápež zomiera zemeguľu ovládol hlad.
Hlad po informáciách.
A novinári hlad tíšili zo všetkých síl.
Ale keby len tíšili.
Nadobudol som pocit, že mi nechcú hlad utíšiť, ale chcú aby som spolu s pápežom umrel aj ja.
Lenže na obžerstvo informáciami.

Televízie celého sveta, vážené i tie najbulvárnejšie vyslali spravodajcov i štáby priamo do Vatikánu, aby priniesli smrť najvyššieho predstavitľa katolíckej cirkvi v priamom prenose.
Samozrejme čo najpodrobnejšie.

V sobotu popoludní som bol v centre mesta natrafil som na skupinu ľudí, ktorí podľa môjho názoru, urobili pre umierajúceho pápeža oveľa viac ako imidžovo modliaci sa a trúchliaci.


Nádej

Do roka a do dňa

Včera uplynul rok od zániku Inzinu.

Nepovažujem za potrebné analyzovať prečo upadol do kómy, v ktorej ho stále! udržiavajú kvapky komentárov.
Inzine bol mojim najobľúbenejším magazínom na sieti.
Ponúkol mi, po prekonaní ostychu, možnosť vyjadriť svoje pocity po prečítaní článkov.
Nebránil mi len tak prehodiť pár slov, jasné, že aj úplne od veci, s ľuďmi, ktorých som poznal iba podľa parfumov, toaletných a kolínskych vôd alebo gélov po holení.

Už je to rok čo som zmenil vôňu a vydal sa hľadať ekvivalent Inzinu.
Doteraz som nenašiel nič podobné.
Stále však stretávam známe vône.
A občas ma oslovia aj úplne nové arómy a vravia "Hej! Jej bývalý, čo ma nepoznáš? To som ja, čo som pripomínala Kanál päť."
Privoňal som.
Naozaj!
Stačí pozorne vdýchuť.
Niektorých vôní sa nositeľ nezbaví ani častým sprchovaním, ani prekrývaním iným príjemným pachom.
Tak to chodí.