Varím

Prišiel do školy načas.

Sadol si opatrne do lavice.
Neoprel sa a tričko z hrude si odtiahol rukou.

Vyzeral ako čerstvý majster sveta v jedení čili papričiek.
Z nosa mu kvapkal pot. Neutieral si ho.
Len sa nepohnúť.

Učka.

- Chosé, načo si prišiel do školy?
- Pre knihy
- Zabudni na knihy, okamžite ideš domov. Máš úpal!

- Haló, pani Zálivová? Príďte si pre Chosého do školy, má úpal. Obávam sa, že nedôjde ani domov.
- Eeeee, nemám čas! Varím!


_Deprimujuce _Vsednosti

Mozog

Hľadal som na Sieti informácie o metóde One brain, alebo inak, o Kineziológii.

Vygúglil som si, zatiaľ prevažne v slovenčine, množstvo článkov.
Reklamných, stroho informujúcich i rozsiahlejších, s argumentmi pre i proti.

Ja somár nešťastný!
Keby som článok Kineziológia – zázračná metóda? prečítal ako prvý, mal by som už jasno.
Alebo nie?

_Nezodpovedane

Vetranie

Nadpis by bol asi skôr zrozumiteľnejší, keby som napísal venčenie (psa).

„Aj ja som psíčkar. Venčím dieťa na bicykli aj bez neho. Je fakt divné, že skoro osemročné decko treba venčiť. My sme behali bez rodičov, s kľúčom na krku. Čo už, tieto decká zas budú vedieť po anglicky.“ napísala K. ako reakciu na môj mejl, že si pripadám ako psíčkar, ktorý chodí vetrať psa.

Aby bolo jasné, pod vetraním nemyslím to, čo najnovšia generácia inzitných psíčkarov.
Nechodím dať šušulky vykadiť a vycikať v okolí domu a četovať s inými obeťami zvieracieho miláčika.

Fungujem ako osobný strážca šušuliek, ktoré sa „musia“ ísť korčuľovať. Zároveň som poverený výberom najvhodnejšej asfaltovej plochy.

Prečo vlastne?

Prečo sa ja, s ryhou od šnúrky ku kľúčiku na krku, bojím pustiť deti samé?
Alebo sa boja ony?

A som v kýbli.
Neviem kto sa bojí.
Zistím!

_Vsednosti

Blog ako obrázok

Nedávno jedna bloncka kreslila duše a ja som si uvedomil, že som už dávno nepridal k článku ilustráciu.

Nemám v úmysle kresliť svoju dušu. Niet čo vystavovať.

Rozhodol som sa nakresliť si vlastný blog.
Nie, nemyslím blog obsahujúci výhradne obrázky.
Nakresliť blog. Doslova.

Pripadalo mi to rovnako pribité ako nakresliť dušu.

Hľadal som inšpiráciu na Sieti.
A našiel.
Dokonca som našiel niečo čo nakreslí môj blog za mňa spôsobom, ktorý mi netrhá žily.

Najprv som natrafil na článok so zaujímavým obrázkom.
Odtiaľ už vedie priama cesta k stránke, ktorá mi blog nakreslila. Mimochodom, aj proces kreslenia je zaujímavé divadlo.

Po skončení animovanej show som sa díval na obrázok môjho blogu, ktorý teraz tvorí ilustráciu k článku.
Nezmenšený obrázok možno vidieť v mojom Flickr albume.

Čo?
Že v obrázku nie je zbla mojej vlastnej kreativity?
No a?

Priaznivci kreslenia blogov a sajtov už vyvorili komunitu a ich výtvory si možno pozrieť tuto.

Drahé blogérky, drahí blogéri, pridajte sa!
Rád by som si pozrel aj vaše blogy.

Jazýček na váhach

Nejaký som z predvolebných analýz, sľubov a diskusií unavený.
A zmätený

Ako keby už píáristi politických strán a komentátori nevedeli čo píšu.

Napríklad aj v článku Ďalšie problémy môžu stáť Slobodné fórum miesto v parlamente som sa dočítal toto:

„Dá sa tomuto rozumieť ako mobilizácii voličov Slobodného fóra, alebo pokusu ustanoviť sa ako jazýček na váhach, ktorý by strany potrebovali po voľbách pri zostavovaní vlády?“

Ja tomu nerozumiem.
Doteraz som si myslel, že jazýček na váhach iba, ako taký sprostý, niečo ukazuje ale neovplyvňuje.
Myslel som, že jazýčkom na váhach volieb sú ich výsledky.

_Nezodpovedane

Zabijem ťa! Pojebem ťa!

Už som tieto slová párkrát počul od rôznych osôb a boli adresované mne.

Napriek tomu žijem a so mnou i mnoho iných ľudí, ktorí vety s rovnakým významom počuli tiež, často od svojich blízkych.

Takéto vety sa zvyknú zľahčovať a pomaly ich nik neberie vážne.

Prečo je to tak, že zmienky o úmysle vraždiť, ublížiť, majú váhu mušieho prdu?
Aký úmysel musím deklarovať, aby sa okolie prebralo z letargie?


_Nezodpovedane

Zoli

Prišiel v sobotu a nečakane ako to len on vie.

V igelitke teperil akúsi škatuľu väčších malých rozmerov
Novučičký akciový digitálny fotoaparát.
K tomuto šesťmegapixelovému dostal zadarmo aj trojmegapixelový obrázkovač.
Darmo, vyzná sa.

Tak nový zázrak obdivujeme, híkame a Džejtí preberá pedagogickú iniciatívu.
Vysvetľuje načo je histogram, ako sa mažú fotky, ako sa dajú pozerať na televízore a tak...

Zoliho zaujíma, kto mu urobí fotky na papier.
Keď príde reč na výrezy, zväčšeniny, retuše a filtre spozornie.
Počúva Džejtí s klesajúcou sánkou.

„Aha.“ Zamrmle.
„A koľko stojí toto?“ pýta sa ukazujúc rukou, model 1931, na domáci počítač, model 2005.

_Vsednosti