Ujo

Tak som včera dosiahol vyšší level.

Už som viackrát počul oslovenie ujo. Nebral som to tragicky, lebo ma tak zvyknú volať ženy (dievčatá?) vizuálne z kategórie junioriek abo starších dorasteniek. Toto oslovenie, od nich, som už rozdýchal.
Včera nastal fatálny zlom.
Oslovil ma tak muž s vizuálom zodpovedajúcim paťdesiatnikovi, ktorý to s údržbou zovňajšku nepreháňa.
Na rade je ďalší level s krycim názvom dedo.
Som pripravený!

Skrýša

Rozmýšľal(!) som čo je o mne tu, na blogovisku, o mne jasné.

Vlastne iba to, že sa nejako viem dostať k internetu. Ostatok je vecou fantázie (moja totožnosť, IP adresa...).
Ako keby som bol v podzemnej kobke v Ľubjanke, kde ma ešte nestihli objaviť ani skauti Jehovistov ani Google search.

Riešenie

Tento článok je napísaný podľa skutočnej udalosti, kus zahmlenej na základe prečítaného na Fejsbúku. Základom je článok jedného môjho FB frienda.

Celé roky som terigal životom. Prekračoval som, alebo prečľapkával, mláky problémov až som sa ocitol na brehu Mora ťažkostí. Prekročiť ani prebrodiť som ho nijakovsky nevedel. Tak som sa otočil.

A bol som za vodou.

Úschovňa

Pomerne často chodím do nákupných centier. Všetky majú detský kútik.

Ale ešte som nechyroval, aby v nákupnom centre bola aj úschovňa pre "seniorov" a pritom asi už asi každý počul, že starí ľudia sú ako malé deti. Mentálne (nie iba geronti s "alzheimerom") i pohybovo (nie iba invalidi).
Moja predstava, zjednodušená: Návštevníci odložia svojho geronta do úschovne pre seniorov a zveria ho dedikovanému personálu.Potom sa nerušene odoberú za nákupmi do strediska. A je to.

O dobrodružstvách prípadných zabudnutých gerontov môžu produkovať nakrútenie veselohernej telenovely alebo filmu.