Mobil

O mojom prvom šokujúcom stretnutí s mobilnou technikou.

Keď bol Michael Jackson ešte černoch zaľúbil som sa do pehavej devy z exotického kúta Slovenska. Nazvime ju Csilla.
Namýšľal som si, akú fasa čaju som zbalil.
Oné. Trt!
Fasa bola, aj je, ale zbalila ona mňa. Ako obyčajne.
Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, ktovie či som niekedy v živote zbalil nejakú babu.

Csilla ma po nejakom čase prihlásila na kasting.
Do poroty boli nominovaní jej rodičia.
Neskôr sa ukázalo, že posudzovať ma, v ďalších dňoch, bude asi pol dediny.

Na výberové konanie, v letnej obývacej jedálni som sa dostavil s príslušným korupčným vybavením. Kytica, fľaša a pár fráz v cudzom jazyku.
Kytica zabrala.
Fľaša kamsi zmizla a namiesto nej sa objavila iná.

Z fľaše ubúdalo, vyškerených zubných protéz pribúdalo.
Konkurz začal byť familiárny.
Hlavný porotca ma začal oslovovať nejasným pomenovaním faszikám.

Zrazu hlavná porotkyňa vraví hlavnému porotcovi.
Jancsi, dones mobil!

Skoro som vytriezvel.
V tom čase som o mobiloch len čítal a v Košiciach som vedel iba o jedinom mobile.
Karči ho všade hrdo vláčil.
Zavesený na pleci.

Napätý som bol riadne. Kde tu, preboha, vezmú mobil?
Načo im je?
O pár minút sa Jancsi zjavil aj s mobilom.

Stavbárskym fúrikom mierne prerobeným na pojazdné ohnisko s príslušenstvom.

Aha, ny!

Ako som hľadal som na sieti stránku časopisu 100+1 zahraniční zajímavost alebo kalkulačka trocha inak.

Do okienka pre vyhľadávanie pomocou Google som naťukal 100+1 a odklepol Enter.

Skúste si aj vy.

Je to drobnosť ale poteší.
Aby som nevyzeral ako neprajník pridám dva súvisiace odkazy
Prvý
Druhý

A aby som nezabudol. Rony, ďakujem.

Pokec

V stredu som bol Nerváčke vybaviť cestovný pas.
Mal som dovolenku, tak som si povedal, že nejaká hodinka na pasovom ma nezabije.
Na sieti som si zistil úradné hodiny a zoznam všetkého čo treba priniesť.
Dostavil som sa o pol ôsmej. Vtedy začínajú prijímať žiadosti o vybavenie pasu.
Ocitol som sa na konci dlhočizného radu, ktorý sa hadil kamsi do vnútra budovy.

Poprosil som za mnou stojacu pani, aby ma zaregistrovala, že idem len okuknúť perspektívu a kúpiť kolky.
Čakala ma ako dieťa darček pod stromčekom.
Začali sme četovať.
- Ako to tam vyzerá?
- Do obeda sme vybavení.
- Len aby!

Skontroloval som si zásoby potravín a tekutín. Aj knihu som si zobral!
Taktiku komunikácie s neznámymi v četovacích miestnostiach mám už obstojne zvládnutú tak sme začali.
Bežné oťukávacie rečičky ako keď nechcem nikoho baliť ani byť zbalený.
Onedlho sme boli v miestnosti štyria a úspešne sme zabíjali čas.
Podobne ako na sieti aj tu som zaregistroval poslucháčov. Bavili sa na našich štvorstranných rozhovoroch, reagovali mimikou.
Typickí voyeri.
Čušali.
Zatiaľ.

Prestávka na obed.
Hodinová. Stále stojíme.
Asi v dvoch tretinách pôvodnej dĺžky radu.
Na striedačku sa vytrácame na obed a opäť vraciame do radu.

Nová tvár v četovacej miestnosti. Konečne sa jedna voyerka odhodlala aktívne zapojiť.
Cudzinka! No dobre, naturalizovaná. Ale pôvodom inostranka.
- Tiež čakáte kvôli deťom?
- Áno!
Otázka povzbudila aj ostatných poslucháčov a na anketnú otázku pribúdajú rovnaké odpovede.
Okrem neuveriteľne obézneho pána a neuveriteľne čistého róma všetci chceme vybaviť pas deťom. Aká by to bola rodinná dovolenka bez detí?

Stojíme ďalej.
Poslucháči sa zase stiahli a nemo žasnú odkiaľ vyťahujeme nové témy rozhovorov.
Vytúžené okienko je blízko. Privolávam mobilom Nerváčku. Četujem ďalej.
Po pol hodine prichádza Nerváčka.
Nevyhnutné korekcie oblečenia a účesu za pochvalných poznámok spolubesedníkov.
Stále sa rozprávame. Ešte asi dvadsať minút.

Konečne.
Sme dnu. O pár minút je všetko vybavené a vychádzam von.
Lúčim sa. Idem off.

Pohľad na hodinky.
Ubehlo deväť hodín a osem minút.

Najdlhší pokec môjho života.

Spoveď

Aj my, neznabohovia, sa občas niekomu vyspovedáme.

Prečo je to tak, že výčitky svedomia ako keby dočasne stratili na váhe keď sa s ťažobou na duši niekomu blízkemu zdôverím, to naozaj netuším.
Nečakám odpustenie a často ani pochopenie. Nečakám, že sa dôverník bude namiesto mňa trápiť. Očakávam len vypočutie.

Netuším, či má veriaci intímnejší vzťah k spovedníkovi ako ja k tým svojim.
Áno, mám ich viac, spovedníkov. Každý vie o mne niečo, čo ma ťaží ale žiadny nevie úplne všetko. Len ja.
Priznám sa, že mám aj virtuálneho spovedníka, ktorému som v živote do očí nevidel, lebo sme spojení iba Sieťou. Ako vznikne dôvera, puto, medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú iba z kompunikácie to tiež netuším.

Jednu výhodu oproti veriacim mám.
Moji spovedníci sa vo všeobecnosti navzájom nepoznajú.
Namýšľam si, že netušia ako ľahko by obraz môjho svedomia mohli poskladať.
Alebo žiadnu výhodu nemám?

Čerňanka ma dnes svojim článkom inšpirovala k úvahe, ktorá sa nehodí ako priamy komentár.
Preto ju píšem tu, trocha oddelene.

Myslím na vyzradenie spovedného tajomstva.
Na prekvapenie, ktoré vznikne u spovedníka ak tajomstvo zverejním ja.
Na prekvapenie, ktoré zažijem ja ak tajomstvo zverejní spovedník.
Na prekvapenie, ktoré zažijú všetci ak sa dozvedia čo som navystrájal.

Myslím na to, či je každé tajomstvo, výčitka svedomia, prejavom pokrytectva.
Myslím na to, kedy sa uchovávanie tajomstva môže stať výčitkou svedomia.

Viem, hodilo by sa, keby som dal teraz na všetko odpoveď.
Lenže ja ju nepoznám a mám nedobrý pocit, že všetky odpovede nebudem schopný nikdy sformulovať.

Viac ako inokedy mám teraz pocit, že som sa vyspovedal.
A vlastne ani neviem komu.

Záleží na tom?

Stačilo

V januári mi blondýna pripomenula, aby som vedno s ňou sledoval príbeh Spartakiádneho vraha. Slovo vedno, v predchádzajúcej vete, netreba brať doslova.

Mahulena sľúbila, že sa k prípadu ešte vráti. Chcel som počkať na jej názor ale akosi už neviem vydržať tak sa neslušne vyjadrím skôr ako ona.

Televízna relácia vo mne opäť prebudila myšlienky o účele trestu.

Mnohokrát počuť, že nejaký zločinec bol odsúdený na trest odňatia slobody. Málokedy nepostrehnem frfľanie o tom, ako je to málo.
Nechcem teraz mudrovať nad sadzbami v trestnom zákonníku.
Kto bol nejaký čas zbavený slobody, má celkom jasnú predstavu aký dlhý je rok za mrežami. Mne stačila základná vojenská služba, aby som získal predstavu akým hrozným trestom je odňatie slobody pre človeka, ktorý si slobodu uvedomuje. Navyše ak obdobie neslobody trávi s ľuďmi, ktorých si dobrovoľne nevybral.

Myslím, že účelom trestu je zabrániť páchateľovi v ďalšej trestnej činnosti.

Keby to zákony umožňovali, mnohým by som trest úplne odpustil. Napríklad normálnym ľuďom, ktorý sa dopustili trestného činu z nedbalosti, rozumej chvíľkovej neopatrnosti, nepozornosti. Títo ľudia sú potrestaní výčitkami svedomia často doživotne. Trest, v zmysle práva, tak často pripomína eutanáziu, či hanobenie mŕtvoly.

Spartakiádny vrah je na slobode.
Prežil si svoje dlhoročné peklo vo väzení a ďalšie desaťročie v psychiatrickej liečebni kde kastráciou a trvalou hormonálnou liečbou lekári dosiahli, že stratil dôvod svoje zločiny opakovať.

Ako však dosiahnuť aby nájomný vrah po prepustení z väzenia svoj ekonomicky motivovaný čin nezopakoval? Je v tomto prípade iný ako doživotný trest odňatia slobody spoľahlivý?

Prečo mnoho ľudí neverí špecialistom a najradšej by Spartiakiádneho vraha na slobode nevideli
Naozaj neviem.
Myslím, že je na slobode úplne oprávnene.
Netreba ho viac trestať.
Stačilo.

Džony je Džony

O tom ako nerozumiem psom. Rozhovor s chovateľkou (Ch) psa.



Ch:
aha... tak Džonyho pekne vystav!!!!

JB:
šak, čo myslíš, kto ho na sieť vystavil. Stará Blažková?

Ch:
ani som ti nevedela, že mám takého super psa...
a ešte k tomu kašle!
a napíš o ňom aj na blog...

JB:
a čo, že mi ho je ľúto, že ste mu odfikli pinďuláka?

Ch:
si hnusný!!!!
že je to šťastný pes...
pišáka má, len nespraví deti, guľky nemá

a že ho máš rád, aj keď si ho ešte nevidel....
je to inteligent, vďačný, kašle

a má 11 rokov

si myslíš, že Džony, za to, že nemá guľky, je nešťastný???

JB:
myslím, že džony JE nešťastný, vy ho nevidíte ako reve po kútoch keď nie ste doma, aký je zúfalý

Ch:
no úúúúrkite...
je rád... že je u nás, lebo nikto na neho nekričí, nebije ho... aj žrať dostane... čučká s nami v altánku, všade je s nami...
ak ide auto naše, víta nás a vedie auto pred predným kolesom do garáže...

JB:
No hej, ale čo jeho sexuálny život?

Ch:
už si odtrtkal...
aj sliepky pozabíjal....
teraz je dôchodca, má kľud...

JB:
čo to znamená, že je dôchodca?

Ch:
no, je už starý... má 11 rokov,
on bol vykastrovaný až keď mal 6 rokov...
už len ocikáva všetko

JB:
Keď mal 6 rokov, tak bol čím? Už vtedy bol dôchodcom?

Ch:
nie, vtedy vyvádzal, že keď si nemohol šuchnúť, tak drhol sliepky...

JB:
teda sexuálny maniak, deviant?

Ch:
tak odbavil sa na sliepkach...
lebo chodil cez záhradu sesternici za kóliou a tá bola vysoká...

JB:
on je teraz vlastne teraz trestancom. Nevnímaš to tak?

Ch:
nie...
nemôže byť trestanec...
veď by si aj tak nešuchol, lebo bola vysoká, vlastne sme mu spravili službu, netrpí, že nesexuje... je aj kľudný a aj jeho psychika je v poriadku...

rozumie, nepotrebuje príkazy, stačí mu povedať ľudskou rečou, Džony nerob to, poď ideme... Ďžony kde si... a tak....ale chýba mu Ponožka, bol veľmi smutný... ako bola skapatá v búde, on ju tam zohrieval...
a vieš ako má rád zmrzlinu???? je celkovo strašne maškrtný... je to veľmi dobrý pes, v živote neublížil, nepohrýzol nikoho, dá vedieť, ak niekto ide, šteká... je zlatý... naozaj

JB:
A o sex s Ponožkou nemal záujem?

Ch:
ale len tak málo...
stále za ňou chodil, strážil ju...

JB:
Ktovie prečo. Myslíš, že sa mu prejedla, keď ju mal "na dosah"?

Ch:
nie, on skôr mal taký ochranársky pocit...

JB:
aha, akýsi rodičovský vzťah?

Ch:
ano... vieš, bol starší...

JB:
Aha.

Lepiť hovno sekundáčom

Priestory pre fajčiarov a nefajčiarov nebudú musieť majitelia reštauráciíí oddeliť. Vláda včera tento zákon neschválila...

Prečítal som si v dnešnom vydaní SME na štvrtej strane dole. Vôbec nemám dobrý pocit, že som týchto tupcov nevolil

Ako dobre, že drvivá väčšina reštaurácií je už teraz stavebne oddelená od okolia.

Hráčka na spinet zastrelená počas predstavenia!

Včera som bol mrzutý. Pár ľudí to môže dosvedčiť aj na súde.

Večer bol už skvelý. V živote som nevidel komické operu na nádvorí. Tá včerajšia mala podtitul Opera ako ju nepoznáte.

Kto by nešiel? A ešte s milovanou osobou.
Pergolesiho opera Slúžka paňou (La serva padrona) je rozkošným dielkom, ktoré odporúčam každému, kto ide prvýkrát na operu.
Režisér, akýsi Talian, ktorého meno som si nezapamätal, pridal do opery aj prvky situačnej grotesky. Korunu všetkému nasadil výkon Lucie Knotekovej v roli Serpiny. Hádam môžem pri popise dojmov z komickej opery povedať, že rola jej sadla ako riť na šerbel.

Isto-iste ešte zo žiadnej opery neodchádzala moja najdrahšia zvlhnutá!

Spomenul som, že popŕchalo?

Sýty hladnému

Priateľka si dopoludnia zlomila ruku.

Urobili jej snímok a bolo jasné, že zlomeninu treba operovať. Zadrôtovať.
Posadili ju do čakárne, že treba počkať na doktora.
Špecialista je v jednom kole, operuje.
Po štyroch hodinách dostáva priateľka liek na utíšenie bolesti.
Verbálny.
To Vás nemôže až tak bolieť!
Priateľku chytá hlad a opatrne sa pýta odborníkov, či sa môže ísť do bufetu najesť.
Vylúčené, veď ju budú operovať!

Kto mal zlomenú ruku tak, že ju bolo treba vystužiť oceľou, možno pochopí, že zlomeninu sprevádzajú bolesti. Koho niečo niekedy bolelo je ochotný pripustiť, že čas sa začína akosi vliecť. A ešte spomaľuje!

Večer sa priateľka dostáva na rad, pod nôž. Vyhladnutá, zmučená.
To Vás nemôže až tak bolieť!

Konečne je, okolo ôsmej večer, ruka opravená a zasadrovaná.
Zle.

Tam kde je spevnenie zbytočné sa majestátne vyníma gypsový pahorok.
Zrejme celodenné úspory sadry. Uložené na vnútornej časti ruky pod ramenom.
Krehká žena vyzerá s odstávajúcou rukou ako reumatický Pinocchio.
Sadrový pomník lajdáctva ju tlači do boku.
To Vás nemôže až tak bolieť!

Prejde pár týždňov.

Odborníci snímajú sadru. Bez problémov, bez bolestí.
Priateľka si vydýchla. O pár týždňov jej vyberú z ruky šalovanie a bude.

Figes boroves!

V noci priateľku prebúdza bolesť. Blízko zlomeniny je pod kožou tvrdý hrbolček.
Ani dotknúť!
Nasleduje návšteva nemocnice, ohmatanie, zjojknutie, zahmkanie a zhotovenie fotky zlomeniny.
Šalovanie sa rozpadlo a armovací drôt sa pohybuje! v ruke so zjavnou snahou prebodnúť sa kožou na slobodu.
Kto vás operoval?
Doktor Jajbolí?

Aháááá, hmmm, nóóó...

Zatláčajte si vyčnievajúci drôt naspäť dovnútra!
Veď už! o dva mesiace Vám ho aj tak vyberieme.

To Vás nemôže až tak bolieť!

O ničom

Veľkonočná nedeľa. Najvýznamnejší cirkevný sviatok. Pravoslávnych. Ráno ma objala. Uvoľnenosť.

Nasadli sme do otvoreného vagóna vláčika, čo sa kedysi volal Pioniersky.
Okolo nás poletovali krehučké guľaté balíčky detského dychu.
Obďaleč, decentne zašité, si služobne vypaľovali zobák štyri žabie samce.
Uvoľnenosť.

Vystúpili sme z vlaku lebo usmiate tváre ani veselé odpovede železničiarov nedávali odpoveď na otázku kedy sa pohneme do cieľovej stanice, ešte stále, zvanej Vpred.
Uvoľnenosť.

Prekonali sme vodný tok a vykročili lesom. Až teraz som si všimol, že kyslička má svetlomodré kvietky. Negramotnú krása drobných kvietkov neoslovila. Kyslá chuť rastlinky áno. Spásala ich celou cestou.
Uvoľnenosť.

S Nerváčkou sme rozoberali prvé lásky. Prvýkrát. Nič neprezradím!
Uvoľnenosť.

Cestou sme minuli pár cyklistov s vypleštenými očami a hánkami zbelenými od stískania brzdových páčok. Pár funiacich, s pohľadmi upretými na predné kolesá, nás predbehlo. Neviem či si nás všimli. Negramotná objavila novorodený lišajník na zvrásnenej bridlici.
Uvoľnenosť.

Jazdci na koňoch boli ako zjavenie z iného sveta. Usmievaví, vnímajúci okolie i naše pozdravy. Ešte aj kôň na mňa žmurkol. Alebo kobyla?
Uvoľnenosť.

Cestou domou sa na sedadlo vedľa mňa zrútil zarastený chlap smrdiaci capinou. Neustále pohyboval čeľusťou. Keď sa ma spýtal, či autobus ide aj na stanicu bolo zrazu jasné, že dojedal kobylinec. Ostal som sedieť na mieste.
Uvoľnenosť.

Doma, už v podvečer, šušulky objektívom telefónu lovili belorítky, ktoré sa vrátili do jedeného z hniezd. Bezvýsledne. Negramotnej nepretržité rozprávanie odplaší aj ľudí. Človek v sedačke tlačenej vrtuľou pod skriveným obdĺžnikom padáka ju nezačul. Bezstarostne poletoval nad mestom ako vrana. Otvoril som si pivo so zelenou nálepkou.
Uvoľnenosť.