Samovražda

Včera mi listom MAPCWBH oznámila, že pácha samovraždu. Nie naozajstnú, iba samovraždu značky MAPCWBH.
Iba.

Neviem prečo, MAPCWBH mi bude na blogu chýbať.
Veľmi.
Zvykol, nie je to správne slovo, som si na ňu.
Ja viem, nevyzerá to tak.
Ale čo vy, čitatelia, o mne viete?

Nie je to príliš osobné?
No a?

_Vsednosti

Škaredé káčatko

Dnes som akýsi vrtácky. Užgramotná mi nahlas čítala notoricky známy príbeh o Škaredom káčatku.

Čo ma zarazilo, bol fakt, že sa nikde nespomína ako sa labutie vajce dostalo medzi kačacie?
Ozaj, ako?

_Nezodpovedane

Pani Plecová

Jej syn mal na jednom z tričiek toto meno. Pleco. Ako sa volali naozaj, netuším. Pre mňa sú Plecovci a hotovo.

Pani Plecová nebola jediná, čo tam z medicínskeho hľadiska, nemala čo robiť. „Iba“ sa starala o svojho syna.

Tak si pamätám, že medzi takýmito ženami nebol jediný muž.

Prečo?

_Nezodpovedane

Spomienky

Keď pozriem na tento predmet



spomeniem si na ľudí, ktorí mi pomohli.

_Vsednosti

Vypľuť alebo prehltnúť?

Súdiac podľa frekvencie tejto otázky na rôznych Sieťových fórach, hľadá na ňu odpoveď nezanedbateľné množstvo žien.

Dajú sa zaradiť do rôznych skupín.
Nechcem sa hrať na experta v oblasti vypľúvania, či prehĺtania, ale dajú sa zatriediť asi takto

• prehltnú, nezávisle od zdroja a vôbec nad tým nerozmýšľajú
• prehltnú, keď už niet iného východiska
  
• neprehltnú, ale hanbia sa priznať a tak, neskôr, potajomky kamsi vypľujú
  
• neprehltnú ani za nič a občas až ostentatívne vypľujú

Rozmýšľam, kam sa zaradiť.

Prekvapenie?

Nič nebude!

Stále som heterosexuál a stále milujem Džejtí.

Píšem o kaleráboch, čo mi v ostatnom čase tlačia do hlavy istí ľudia.
Personalisti.

_Vsednosti

Feromónový lapač

Eva sa cítila príjemne. Ako každý na rozbiehajúcom sa večierku dávnych priateľov.

- Ozaj! Kde je Lukáš?
- Asi sedí doma a čumí do počítača.
- Vie, že má prísť?
- Jasné!
- A príde?
- Vyjadril sa neurčito.
- Máš na neho mobil?

...

- Lukáš? No čo je? Prídeš? ...Už ťa tu čakáme. ...Nebuď lenivý! ...Aj Eva je tu!

Prišiel.

Byť feromónovým lapačom je úžasné?

_Nezodpovedane

Neprebudený

Sedel som v prievane na tvrdej, dopredu naklonenej lavici, čakárne ambulancie lekára špecialistu.

Nebolo nás veľa, ale po pätnástich minútach som si uvedomil, že sa musím zabivakovať.

Nie, toto ma nerozhodilo.
Doktor je to výborný a nemyslím iba jeho odbornú spôsobilosť.
Nasadil som optiku, nalistoval štvrtý deň z učebnice Naučte sa sami inuitsky za 21 dní.

Hodina za hodinou sa valila.

Už som bol v ordinácii a lekár, nazerajúc do tabuliek a grafov z laboratória ma informoval ako to so mnou vyzerá.
Od konca ordinačných hodín ubehli už skoro tri hodiny a tipujem, že musel byť hladný ako ja.
Veľmi.
A musela mu utekať iná práca.
Rútil sa do stresu, ktorý k nemu pôvodne dotlačil mňa.

Odrazu sa otvorili dvere a vošiel iný lekár.

Podal tomu môjmu obálku a začal zoširoka obkecávať, že v obálke je pozvánka na narodeninovú oslavu v Bungalowe, či kde.
Ako by ho nesmierne potešilo keby prišiel lebo si pozvaného váži...

_Vsednosti

Facka

Šesť nahých mužov vykonávalo smiešne pohyby.

Bol som jedným z nich.

Krútili sme sa.
Vzpažovali.
Prednožovali.
Predkláňali.
A tak...

Sprchovali sme sa. Na plavárni.

Prišiel siedmy.
Deduško s paličkou.

Postavil sa pod sprchu.
Senzor ho zaregistroval a voda vytryskla.
Bokom.

Bezradne odstúpil a zmätene sa obzeral.
Iné voľné použiteľné miesto nebolo.

Namydlený róm vedľa mňa vykročil ku škuľavej sprche.
Povyskočil a vyťal sprchovej ružici výchovnú facku.
Sprcha sa pootočila a voda zrazu striekala kam mala.

- Nech sa páči, ujo.

Vtedy som tú facku zacítil aj ja.
Len ja?

_Vsednosti _Nezodpovedane

Schody nadol

Dlho som si, kedysi, myslel, že nadporučík Zhovadil je najväčšia guma v galaxii.

Asi rovnako dlho som si myslel, že väčšiu koninu ako voľbu nejakej Miss už nemožno vysielať.
Chichi chacha chocho!

Začalo to Izaurou.
Pamätáte?
Aj oficiálny názov?
Fáákt?
Zlaté voľby Miss.

Pokračovalo to pozorovaním reálneho života drbnutých ľudí izolovaných od okolia.
Z každej takejto chujoviny, vysielanej na Slovensku, som si pozrel jednu časť.
Aj z Mojsejovcov.
Zlaté telnovely


Včera som si pozrel ako sa hľadá najväčší frajer na našej pláži.
Zlatí Mojsejovci.

_Vsednosti

Opera ako ju nepoznáme

Pozor!

Toto nie je skúška.
Toto je premiéra.

Plagát

Bastien a Bastienka


Colas

Orchester

Madona

_Vsednosti

Degeši

Za posledný týždeň som strávil niekoľko hodín na plavárni.

Mal som dosť príležitostí pozrieť sa na ľudí v temer plnej nahote.

Asi pätinu návštevníkov predstavovali ľudia s dokonalými, súmernými, štíhlymi postavami. A s tmavšou pleťou.

Zvyšok čľapkajúcich sa mal nadváhu, obezitu, nohy do K, X, či O, nezdravú pokožku, defektný chrup či ploché nohy. A svetlejšiu pokožku.

Odpad.
Ľudia, gádžovia, ktorí tú dokonalejšiu pätinu obyčajne nenazvú inak ako degeši.


_Vsednosti

Digitálna romantika

Som osamelý otec so záväzkami. Slušne doplním, že dočasne.

Sestra mi závidela, že som v spoločnosti malých slečien 24/7.
No...
Jednu poznáte pod menom Nerváčka a druhú som oprávnene premenoval z Užgramotnej na Utáranú.
Prezývky sú výstižné. Prisámvačku na dlhú dobu.

Dnes sa ma pýtala cez ICQ dôverná priateľka ako sa mám.
Tak som všetko vykvákal.
I to, že s Džejtí som v mejlovom občasnom kontakte a včera sa nám podarilo aj spojenie on-line.
Na jediný počítač je „tam“ poradovník niekoľkých desiatok komunikácie-chtivých Slovákov a Sloveniek.
Pridelená kvóta – päť minút za deň

- „Ježíííš, aké romantické“ zahlásila priateľka.
- píííííííííp píííííp

_Vsednosti

Vybíjaná

Nepochopiteľne vstávam po štyroch hodinách spánku úplne čulý.

Doma všetko spí.
Zdá sa, že aj inde.
Je ticho.
Šesť hodín ranného času.
Začínam rozohrávať s Michalom Vybíjanú.

Štrnásť strán.
Prerušuje ma Ica, suseda zo spodku.
Ziape na muža.
Už zase.

...si ako tvoj otec...
...slúžka...
...sa ti môžem na to vysrať...
...nevládzem...

(Kurva, keď mi zobudí šušulky, zažije moje ziapanie, krava.)

Jeho nepočuť.
Nikdy neviem, či ju pozorne počúva alebo rezignovane nevníma a nereaguje.

Ticho.
Tak zo 20 strán.

Susedia Vytápačovci si kúpili koňa???
Ští rovno na hladinu, len tak duní.
Kôň nechrchle. Ale sused áno. Statočne.
Pako prefajčený.
Prostatu má zrejme ešte v poriadku ale prečo mi to musí dávať na vedomie týmto spôsobom.
A vôbec. Jeho prostata mi visí pol metra pod riťou.

Ticho.
Nespláchol, humusák!

Trinásť strán.
Sused od vedľa poškrabká stenu špachtľou.
V sobotu!
Demenet.

Ticho.
Pol strany.

Príklepka!

Dobré ráno všetkým.
Doriti!

_Vsednosti

Zabudnuté filmy

Videl som doteraz množstvo filmov či televíznych seriálov.

Niektoré môžem pozerať hocikedy znova, niektoré nechcem vidieť znova ani náhodou.
Jeden legendárny som začal pozerať už päťkrát (veď sa patrí, no nie?) a nikdy som nedopozeral.
Z niektorých filmov si pamätám iba názov, z jedného iba to, že nemal hudbu.

Zvláštnu kategóriu tvoria filmy, kde si pamätám iba scénu, o ktorej netuším, či je kľúčová alebo nie.

Neviem si, za ten živý svet, spomenúť odkiaľ je táto scéna:
Neskoro v noci otec vraví nešťastnej dcére „Nie je dôležité, že sa vracia neskoro. Dôležité je, že sa chce vrátiť“

_Nezodpovedane

Harmónia

V sobotu som bol s celým zverincom, teda s Džejtí, Nerváčkou a Užgramotnou, na vidieku. Tu v Košiciach povieme, že na valale.

Pravým dôvodom bolo popoludnie hier so psíkmi ako je na obrázku. Hrať sa mali šušulky, nie my, corgoni. Príjemnejšie popoludnie som už dávno neprežil

No nie o tom chcem písať.

Dnes sme si s Džejtí hovorili čo na nás spravilo najväčší dojem, čo sa nám najviac vrylo do hláv.

Zhodli sme sa.

Popoludnie sme strávili v rodine, z ktorej voňala harmónia a pokoj.

Dobrá otázka je, načo píšem na blog duchaprostú informáciu bez pointy.

Nuž práve preto, pre onu zriedkavo zažívanú harmóniu ľudí, ktorá vám vyrazí dych práve tým, že sa nič zvláštne nestane.


Poznámka:
Sučka na obrázku dostala od Užgramotnej meno po jej najobľúbenejšej blogérke - Andy. Meno na sobotu, na jednu príležitosť. Čo mi to len pripomína?

Varím

Prišiel do školy načas.

Sadol si opatrne do lavice.
Neoprel sa a tričko z hrude si odtiahol rukou.

Vyzeral ako čerstvý majster sveta v jedení čili papričiek.
Z nosa mu kvapkal pot. Neutieral si ho.
Len sa nepohnúť.

Učka.

- Chosé, načo si prišiel do školy?
- Pre knihy
- Zabudni na knihy, okamžite ideš domov. Máš úpal!

- Haló, pani Zálivová? Príďte si pre Chosého do školy, má úpal. Obávam sa, že nedôjde ani domov.
- Eeeee, nemám čas! Varím!


_Deprimujuce _Vsednosti

Mozog

Hľadal som na Sieti informácie o metóde One brain, alebo inak, o Kineziológii.

Vygúglil som si, zatiaľ prevažne v slovenčine, množstvo článkov.
Reklamných, stroho informujúcich i rozsiahlejších, s argumentmi pre i proti.

Ja somár nešťastný!
Keby som článok Kineziológia – zázračná metóda? prečítal ako prvý, mal by som už jasno.
Alebo nie?

_Nezodpovedane

Vetranie

Nadpis by bol asi skôr zrozumiteľnejší, keby som napísal venčenie (psa).

„Aj ja som psíčkar. Venčím dieťa na bicykli aj bez neho. Je fakt divné, že skoro osemročné decko treba venčiť. My sme behali bez rodičov, s kľúčom na krku. Čo už, tieto decká zas budú vedieť po anglicky.“ napísala K. ako reakciu na môj mejl, že si pripadám ako psíčkar, ktorý chodí vetrať psa.

Aby bolo jasné, pod vetraním nemyslím to, čo najnovšia generácia inzitných psíčkarov.
Nechodím dať šušulky vykadiť a vycikať v okolí domu a četovať s inými obeťami zvieracieho miláčika.

Fungujem ako osobný strážca šušuliek, ktoré sa „musia“ ísť korčuľovať. Zároveň som poverený výberom najvhodnejšej asfaltovej plochy.

Prečo vlastne?

Prečo sa ja, s ryhou od šnúrky ku kľúčiku na krku, bojím pustiť deti samé?
Alebo sa boja ony?

A som v kýbli.
Neviem kto sa bojí.
Zistím!

_Vsednosti

Blog ako obrázok

Nedávno jedna bloncka kreslila duše a ja som si uvedomil, že som už dávno nepridal k článku ilustráciu.

Nemám v úmysle kresliť svoju dušu. Niet čo vystavovať.

Rozhodol som sa nakresliť si vlastný blog.
Nie, nemyslím blog obsahujúci výhradne obrázky.
Nakresliť blog. Doslova.

Pripadalo mi to rovnako pribité ako nakresliť dušu.

Hľadal som inšpiráciu na Sieti.
A našiel.
Dokonca som našiel niečo čo nakreslí môj blog za mňa spôsobom, ktorý mi netrhá žily.

Najprv som natrafil na článok so zaujímavým obrázkom.
Odtiaľ už vedie priama cesta k stránke, ktorá mi blog nakreslila. Mimochodom, aj proces kreslenia je zaujímavé divadlo.

Po skončení animovanej show som sa díval na obrázok môjho blogu, ktorý teraz tvorí ilustráciu k článku.
Nezmenšený obrázok možno vidieť v mojom Flickr albume.

Čo?
Že v obrázku nie je zbla mojej vlastnej kreativity?
No a?

Priaznivci kreslenia blogov a sajtov už vyvorili komunitu a ich výtvory si možno pozrieť tuto.

Drahé blogérky, drahí blogéri, pridajte sa!
Rád by som si pozrel aj vaše blogy.

Jazýček na váhach

Nejaký som z predvolebných analýz, sľubov a diskusií unavený.
A zmätený

Ako keby už píáristi politických strán a komentátori nevedeli čo píšu.

Napríklad aj v článku Ďalšie problémy môžu stáť Slobodné fórum miesto v parlamente som sa dočítal toto:

„Dá sa tomuto rozumieť ako mobilizácii voličov Slobodného fóra, alebo pokusu ustanoviť sa ako jazýček na váhach, ktorý by strany potrebovali po voľbách pri zostavovaní vlády?“

Ja tomu nerozumiem.
Doteraz som si myslel, že jazýček na váhach iba, ako taký sprostý, niečo ukazuje ale neovplyvňuje.
Myslel som, že jazýčkom na váhach volieb sú ich výsledky.

_Nezodpovedane