Kto prvý?

Otrávený z neúspešného dňa som sa rozvalil v autobuse v kúte miesta vyhradenom pre kočíky.

Redikali sme sa rozpálenými ulicami a priestor sa pomaly plnil ľuďmi a pachom skysnutých antiperspirantov.
V ruke ma ťažila taška naplnená nákupným obedom a v hlave som lenivo listoval webstránkami pokúšajúc sa uhádnuť, z ktorej na mňa zaútočil vírus tak, že som ho nezachytil.

Pred hotelom nastúpila vzhľadná mladica aj s dieťaťom v staromódnom športovom kočíku.
Obaja otrávení ako ja.
Oni možno viac teplom ako zahodeným dňom.
Bola milá. Zaparkovala recyklované vozidielko vedľa mňa tak, že som sa nemusel ani pohnúť.

Na nasledujúcej zastávke nastúpila žena ťažko definovateľného veku.
Mne sa zdala mladá.
Neforemná postava. Asi tridsaťročný, čisto polyesterový, pulóver obopínal nevzhľadné ťažké poprsie uväznené v podprsenke mimoriadne nevhodnej veľkosti.
Hlavu jej pokrývali polodlhé nekvalitné vlasy, ktoré zjavne nikdy nezažili rozkoš z návštevy kaderníctva.
Najstrašnejšia však bola jej tvár. Zohavená nemožne umiestneným „ohňom“ a príšernou jazvou cez pol tváre. Ako keby jej niekto zaťal do hlavy mačetou, krížom cez nos.
Naozaj bola odpudzujúca.

Všetci sme, taktne?, sklopili zrak a snažili sa pozerať niekam inam. Len nie na ňu.
Až na jednu výnimku.

Apatický človiečik v kočíku ožil!
Ohava stála priamo pred ním.

„Ghíííí, e e e eghúúú“ veselo povedalo dieťa a dočahovalo sa za príšerou bacuľatými rúčkami.

Vizuálny kontakt!
Nasledovala neverbálna komunikácia na najvyššej úrovni. Chlápätko bolo vo vytržení.
Nebol som sám, čo fascinovane zízal ako si tí dvaja rozumejú aj bez slov.
Cudzí.
Ľudia.

Autobus sa vyštveral na kopec. Vystúpil som a myslel len na jedno.

Kto prvý povie junáčikovi, že teta je škaredá jak noc a s takými sa nenadväzujú ani vizuálne kontakty?

Baby to chcú tiež, ale poriadne

Toto, čo teraz nasleduje bolo prvé, čo mi zišlo na um pri pohľade do dnešného televízneho programu.
Prisahám, že neklamem.

Najlepší čas na to je v sobotu doobeda. Sme oddýchnutí po pracovnom týždni a ešte nie sme znivočení horúčkou sobotňajšej noci.
Skúste si s niekým dohodnúť schôdzku, akciu na sobotu doobeda. Málokto bude súhlasiť.
Lebo to robí. Ako drvivá väčšina obyčajných ľudí.

Chceme to, my muži, lebo sa bez toho temer nedá dlhšie žiť.
Možno nás k tomu núti podmienený reflex.
Lenže je tu slovo núti.
Preto chceme, ale nemusí to byť až tak poriadne. Stačí len tak, aby sa nepovedalo, že nič nebolo.

Chcú to samozrejme aj ženy. Dôvod si netrúfam povedať.
Každá žena, ktorá mi výrazne zasiahla do života, to chcela na rozdiel odo mňa poriadne.
Ako keby tým mojim, možno aj vašim, ženám chýbalo v podvedomí slovo núti.
Ako keby im to dokonca robilo radosť.
Či čo.

Sobotňajšie upratovanie.

Z druhého brehu

Kráčal na schôdzku. Sám nevedel či už ide na rande alebo ešte len tak, nanečisto.

Prvýkrát sám s čajou.
No a čo, že spolužiačka? A ešte staršia!
Vysokoškoláci ju balia!
Pche! Dnes je víťazom on.

To kvôli nej vystál hodinový rad na lístky do kina.
Moment!?

Pfhhúúú, tu sú, v puzdre na mesačník.

Blížil sa k Slovanu, miestu schôdzky.
Ešte prejde cez križovatku.
Len keby tie sprosté semafory nezdržiavali!
Zbadal ju naproti.

Prišla!!!

Zhltol zubnú kefku.

Zelená!

- "Ahoj. Keď som ťa zazrel, zachvela sa mi zem pod nohami. Som do teba zamilovaný! "

- "Hovno zamilovaný, električka ti prešla poza chrbát!"

Ta toto ce trapi?

Venované K.

Včera som mal krátky rozhovor o obrazoch.
Nezačal o umení, ale to je jedno.

Reč bola o predstavách, ktoré si vytvárame o človeku na základe jeho multimediálnej prezentácie a o tom, ako si vytvárame svoju vlastnú.
Tak som sa dostal k otázke, ktorá ma občas, s kratšími alebo dlhšími prestávkami zaujíma možno od puberty.

Hľadanie odpovede by som, samozrejme trochu prehnane, mohol vyjadriť asi takto:



Kto som? Aký som? Nemyslím si, že právo na takéto otázky majú iba filozofi, zaľúbenci a opilci.

Najprv som si povedal, že základnú informáciu mi poskytne zrkadlo.
Figu!
Ako viem, že zrkadlo nie je nepatrne zdeformované? Čo ak som kus vyšší, trocha štíhlejší?
A keby aj bolo ideálne rovné aj tak ma ukazuje zozadu. Dlho som si myslel, že prevracia iba ľavú a pravú stranu. Nie veru.
Ale ja chcem vedieť ako vyzerám spredu!
Odfotím sa!
No hej, ale v akých farbách sa zobrazím? Od akého počtu ľudí, priamo či nepriamo závisí ako verne fotografia zobrazí realitu?
Ani len rozmery nezodpovedajú! Čo? Že sa môžem dať zväčšiť?
Hej? To som taký zrnitý? Fakt?

Dobre, vizuálnu časť prezentácie budem ignorovať.

Zvuk?
Zvuk je o ničom. Kaď som sa prvýkrát počul, pustený z magnetofónu, zapochyboval som.
To som ja? Ja mám taký hlas?
Hej, máš. Povedali ostatní.
Lenže ja chcem mať hlas taký, ako keď počujem sám seba. Sexi.
Budem sa štylizovať!
No dobre, lenže ako potom budem počuť sám seba?
Budem sám sebe zvukovo vyhovovať?
...

Aké boli posledné slová rozhovoru?

Ty sa chceš dozvedieť niečo o sebe?
Odo mňa???

Idol

Nech hodí kameňom, kto nikdy nemal vzor.

Mám kopec vzorov, mužov i ženy, ktorým sa chcem v niečom podobať a hoci sa snažím, ich úroveň nedosahujem.
Musím na rovinu priznať aj to, že ma to nejako veľmi nevzrušuje, lebo všetky vzory si udržiavajú predo mnou buď konštantný alebo zväčšujúci sa náskok. Každá modla v niečom inom.
Keby som všetkých obdivovaných zmiešal, zlúčil, do jednej osoby, vznikol by možno nejaký môj osobný Ježiš. Tento, neprirodzene vzniknutý, superman sa však ani zďaleka nevyrovná človeku, ktorému mi bol vzorom celý, napriek nedostatkom, ktoré sa nedali prehliadnuť.

Môjmu otcovi

Práve dnes je v kalendári 19. jún, Deň otcov.

Slnko vo výške očí

Myšlienky na balkóne o pol šiestej ráno.

Vypol som budík a žmúriac sa došuchtal do kuchyne. Naplnil som prekvapkávač. Káva bude o pár minút. Šťuk!
Zamieril som do kúpeľne.
Slnko, nevysoko nad Heringešom, ma oslepilo úplne.
Žalúzie!!!
Vtom so ho zbadal. Bol priamo predo mnou, vlastne trošku nižšie ako ja. Nehlučne sa sunul napravo.



Vyšiel som na balkón a civel ako na zjavenie.
Zrazu krátko zahučal a poskočil vyššie a mierne zatočil vľavo.
Smer Encs.
O chvíľu mi zmizol z dohľadu.

Nie som ja tak trochu ako balón?

Letím životom za svojim cieľom.
Ako on.
Tuším, že cieľ nedosiahnem presne.
Ako on.
Plus mínus autobus.
Ako on.

Vietor, život, je približne priaznivý. Veziem sa mierne klesajúc. Chladnem.
Ako on.
Drobná radosť, malinký úspech, je ako zahučanie horáka. Poskočím vyššie.
Ako on.
Stúpanie, poskočenie, občas znamená dosiahnutie prúdenia, ktoré ma odkláňa. Mením smer.
Ako on.
Stúpať ďalej alebo klesnúť nižšie? Musím sa rozhodnúť! Viem iba to, že ďalej v tejto výške pokračovať nemôžem.
Ako on.
Kam vanie neviditeľný vietor nado mnou? Kam ma zanesie prúdenie podo mnou? Neviem.
Ako on.
Môžem aj klesnúť na dno, pristáť, prečkať nepriazeň a pokračovať v púti k cieľu neskôr.
Ako on.
Alebo môžem, na mieste, ktoré bolo pôvodne iba zastávkou, skončiť. Nedosiahnuť cieľ.
Ako on.

Naozaj som ako balón?

Nie, nie som.
Môžem letieť k cieľu aj proti vetru!

Počujem ako sa ku mne, ťapkajúc, blížia bosé nohy!
Vrtuľa, bez ktorej by som bol iba bezmocným motorom v koši balóna.

Predĺžený víkend

Celé to začalo minulý piatok.

Cestou domov som stretol kamaráta, spolužiaka zo základnej školy.
Sevas Ňuňo, ako sa máš?
Bol som pripravený na prázdnu odpoveď. Niečo v duchu:

Choď do riti s takými otázkami! Akurát tebe to budem vešať na nos!

Prišla však rana medzi rohy!

Máme s Gitkou manželskú krízu!

Zaskočil ma. Zahanbil ma
Úprimnosťou.
Ani na okamih nepochyboval, že ma úprimne zaujíma ako sa má.

Čo to znamená, že máte krízu? Zomrela láska? Nevera?

Aká láska? Aké nevera? Čo ti rajbe???
Veď vieš, že sa s Gitkou ľúbime od sedmičky!
Ty si sa so ženou nikdy nepovadil? Vieš, tak na dlhšie. Kvôli somarine.

Jasné, povadil.

No tak! Čo trepeš o láske?
...

V sobotu som počul tento vtip(?):

Povodeň.
Posledných ľudí evakuujú obrneným transportérom.
Pred domom, po kolená vo vode, stojí muž a chcú ho zachrániť.
Nechce nastúpiť a hovorí: „Mňa zachráni Boh!“.
Transportér odchádza.
Voda stúpa.
Muž vyliezol na strechu.
Okolo sa plaví motorový čln.
Hodia mu záchranné koleso, ale muž kričí: „Mňa zachráni Boh!“
Motorový čln pokračuje v plavbe.
Voda stúpla, sedliak už stojí na komíne a má vodu po pás.
Prilieta policajná helikoptéra, spustia rebrík.
Sedliak im kričí: „Mňa zachráni Boh!“. Helikoptéra odlieta.
Komín sa o chvíľu zrúti a sedliak sa utopí.
V nebi sa muž pýta Boha:
– tak som v teba dúfal a ty si mi nepomohol. Prečo?
– Nepomohol? A kto ti poslal transportér, čln a vrtuľník?
...

V nedeľu som opäť videl film Ja milujem, ty miluješ.
...

V pondelok som rozdumoval o filme. Neviem či patrí medzi klenoty filmového umenia mňa však oslovil a opäť dôrazne.
...

Teraz som dočítal zmyslenie o (veľkej) láske. Aj diskusiu k článku. Zaujímavé. Odporúčam
...

Čím viac čítam, počúvam, pozerám o tom aká je láska, ako sa správať, tým viac mám pocit, že strácam pôdu pod nohami.
Namiesto toho, aby som veril svojim citom a prežíval svoju lásku naplno, po svojom, čítam čo by som mal prežívať.
Podľa iných.
A zažiera sa mi ten cudzí názor pod kožu.
Nasrať! Nechcem ho!

Nechcem ľúbiť podľa príručky!

Sľub

Slová tesané do kameňa.

Dobrý deň ujo. Aj vy ste sa prišli porozprávať?

Dobrý deň synak.
Veru prišiel. Dávno som nebol. Skoro dva mesiace.
Už nám bolo obom clivo. Veď sme bratia.
Musím ja chodiť, on za mnou nemôže a ja som sa v špitáli vyvaľoval.
Trocha ma porazilo.
Pravú stranu mi kus lapilo. Ale už ma kus rozcvičili.
Len ruku mám teraz netrebnú.
No, idem už.
Veď prídem aj o týždeň, už môžem.

A kam sa ponáhľate? Šak na penzii máte času dosť! Nie?

Jóóój, to si len, vy mladí, myslíte.
Som v jednom kole.
Idem ešte dnes vnučku na výtvarnú odprevadiť, kým bude kresliť musím žene pampersky pozháňať, už sa jej míňajú.
Vieš, pocikáva sa už. Ako malá.
Po ceste z výtvarnej ešte s vnučkou synovi nakúpim. Aha! Aj ceduľku mi syn napísal, že čo mám kúpiť.
No a potom ešte do klubu musím kuknúť. Skapal tam pes, kým som bol nemogavý.
Idem.
Dovidenia!

Dovidenia, ujo.

Pozrel som s kým sa to ujo rozprával kým som prišiel.

Karolko
* 16. 10. 1938
+ 19. 10. 1938
Nezabudneme.

Mojsejovci, Miliónový tanec a Slovensko hľadá Superstar

Čo ma nezabije to ma posilní. Naozaj?

Netvrdím, že som Mojsejovcov nikdy v živote nevidel.
Videl.
Prestalo ma baviť sledovať správanie sa ľudí vytrhnutých zo života.
Po štyroch reláciách.
Neviem presne naformulovať prečo. Približne sa dá povedať, že som sa nudil.
Zbierky exotov ma nelákajú už od puberty.
Ani možná výhra v SMS hlasovaní ma neoslovila.
Somarina.

Miliónový tanec pozerám celkom rád, možno aj preto, že som v tanci úplné drevo a úprimne obdivujem ľudí, ktorí majú kultúru pohybu, teda presne tú, ktorú ja nemám.

Od soboty som trocha zmätený. Prestávam rozumieť spoluobčanom.

Zmätok začal už skôr, v čase hľadania Superstar keď som prestal chápať, kto cudzí môže poslať hlas slabo spievajúcemu mužovi so zlyhávajúcou disciplínou a ohľaduplnosťou voči divákom.
Robo Mikla získal pochybné označenie rebel. Nepatrí mu.
Trvám na tom, že ním nie je.

Cez víkend moju zbierku rebelov obohatil Ján „Džony“ Mečoch.
Tanečník, ktorý v poslednom čase získava viac priazne divákov čudným prízvukom a sexistickými rečami ako tancom.
Relácii som okamžite znížil kredibilitu na tolerovateľné minimum po pozitívnom hodnotení Mečocha jedným členom poroty. Asi tiež rebelom.

Mráz mi behá po chrbte ak si pomyslím, že takýto obdiv rebelov, rozumej exotov, sa onedlho rozšíri zo zábavy aj do ozajstného života a na miestach, kde majú byť svedomití odborníci budú excentrici na základe (SMS) hlasovania motivovaného možnosťou výhry výpredajového zájazdu alebo celoživotným predplatným časopisu Tesco.

(Áno, vstal som dnes hore zadkom)

O vajciach

Som obdivovateľom vajec. Tých so škrupinou.

Vajcia sú jednoducho dokonalé.
Nech už majú akúkoľvek veľkosť, farbu, vzorku.
Pramení v nich život.

Nie som sám, kto vajcia obdivuje. Niektorí ľudia sú do vajec tak zahľadení, že strácajú zmysel pre realitu a svoje vlastné živé mláďa považujú za vajce.
Vytlačia ho zo seba a majú po starostiach(?) Tak to chodí.

Iní, útlocitní, priaznivci života vymysleli hniezdo záchrany a vedia opusteným vajciam zabezpečiť zdieľané kvočky.
Meníme sa na vtákov. Čo na to ujo Darwin?
Onedlho budeme môcť vyčiarknuť odsek 1 v článku 7 v Dohovore o právach dieťaťa

Dnes ráno som v autobuse uzrel strakaté, stredne veľké, vajce.
Pekné bolo, prisámvačku.
Lenže.

kde sa vzal, tu sa vzal
revízor pri vajci stál.

Ťukol do škrupiny mäkkým hlasom. Váš cestovný lístok, prosím!
Škrupina pukla.
Zrazu som mal pocit, že som v Ypres v roku 1915.

Záprdok!

Vajce nik nevysedel.
Tak som sa rozhodol, že podporím všetky kvočky, ochotné sedieť na cudzích vajciach.

Mobil

O mojom prvom šokujúcom stretnutí s mobilnou technikou.

Keď bol Michael Jackson ešte černoch zaľúbil som sa do pehavej devy z exotického kúta Slovenska. Nazvime ju Csilla.
Namýšľal som si, akú fasa čaju som zbalil.
Oné. Trt!
Fasa bola, aj je, ale zbalila ona mňa. Ako obyčajne.
Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, ktovie či som niekedy v živote zbalil nejakú babu.

Csilla ma po nejakom čase prihlásila na kasting.
Do poroty boli nominovaní jej rodičia.
Neskôr sa ukázalo, že posudzovať ma, v ďalších dňoch, bude asi pol dediny.

Na výberové konanie, v letnej obývacej jedálni som sa dostavil s príslušným korupčným vybavením. Kytica, fľaša a pár fráz v cudzom jazyku.
Kytica zabrala.
Fľaša kamsi zmizla a namiesto nej sa objavila iná.

Z fľaše ubúdalo, vyškerených zubných protéz pribúdalo.
Konkurz začal byť familiárny.
Hlavný porotca ma začal oslovovať nejasným pomenovaním faszikám.

Zrazu hlavná porotkyňa vraví hlavnému porotcovi.
Jancsi, dones mobil!

Skoro som vytriezvel.
V tom čase som o mobiloch len čítal a v Košiciach som vedel iba o jedinom mobile.
Karči ho všade hrdo vláčil.
Zavesený na pleci.

Napätý som bol riadne. Kde tu, preboha, vezmú mobil?
Načo im je?
O pár minút sa Jancsi zjavil aj s mobilom.

Stavbárskym fúrikom mierne prerobeným na pojazdné ohnisko s príslušenstvom.

Aha, ny!

Ako som hľadal som na sieti stránku časopisu 100+1 zahraniční zajímavost alebo kalkulačka trocha inak.

Do okienka pre vyhľadávanie pomocou Google som naťukal 100+1 a odklepol Enter.

Skúste si aj vy.

Je to drobnosť ale poteší.
Aby som nevyzeral ako neprajník pridám dva súvisiace odkazy
Prvý
Druhý

A aby som nezabudol. Rony, ďakujem.

Pokec

V stredu som bol Nerváčke vybaviť cestovný pas.
Mal som dovolenku, tak som si povedal, že nejaká hodinka na pasovom ma nezabije.
Na sieti som si zistil úradné hodiny a zoznam všetkého čo treba priniesť.
Dostavil som sa o pol ôsmej. Vtedy začínajú prijímať žiadosti o vybavenie pasu.
Ocitol som sa na konci dlhočizného radu, ktorý sa hadil kamsi do vnútra budovy.

Poprosil som za mnou stojacu pani, aby ma zaregistrovala, že idem len okuknúť perspektívu a kúpiť kolky.
Čakala ma ako dieťa darček pod stromčekom.
Začali sme četovať.
- Ako to tam vyzerá?
- Do obeda sme vybavení.
- Len aby!

Skontroloval som si zásoby potravín a tekutín. Aj knihu som si zobral!
Taktiku komunikácie s neznámymi v četovacích miestnostiach mám už obstojne zvládnutú tak sme začali.
Bežné oťukávacie rečičky ako keď nechcem nikoho baliť ani byť zbalený.
Onedlho sme boli v miestnosti štyria a úspešne sme zabíjali čas.
Podobne ako na sieti aj tu som zaregistroval poslucháčov. Bavili sa na našich štvorstranných rozhovoroch, reagovali mimikou.
Typickí voyeri.
Čušali.
Zatiaľ.

Prestávka na obed.
Hodinová. Stále stojíme.
Asi v dvoch tretinách pôvodnej dĺžky radu.
Na striedačku sa vytrácame na obed a opäť vraciame do radu.

Nová tvár v četovacej miestnosti. Konečne sa jedna voyerka odhodlala aktívne zapojiť.
Cudzinka! No dobre, naturalizovaná. Ale pôvodom inostranka.
- Tiež čakáte kvôli deťom?
- Áno!
Otázka povzbudila aj ostatných poslucháčov a na anketnú otázku pribúdajú rovnaké odpovede.
Okrem neuveriteľne obézneho pána a neuveriteľne čistého róma všetci chceme vybaviť pas deťom. Aká by to bola rodinná dovolenka bez detí?

Stojíme ďalej.
Poslucháči sa zase stiahli a nemo žasnú odkiaľ vyťahujeme nové témy rozhovorov.
Vytúžené okienko je blízko. Privolávam mobilom Nerváčku. Četujem ďalej.
Po pol hodine prichádza Nerváčka.
Nevyhnutné korekcie oblečenia a účesu za pochvalných poznámok spolubesedníkov.
Stále sa rozprávame. Ešte asi dvadsať minút.

Konečne.
Sme dnu. O pár minút je všetko vybavené a vychádzam von.
Lúčim sa. Idem off.

Pohľad na hodinky.
Ubehlo deväť hodín a osem minút.

Najdlhší pokec môjho života.

Spoveď

Aj my, neznabohovia, sa občas niekomu vyspovedáme.

Prečo je to tak, že výčitky svedomia ako keby dočasne stratili na váhe keď sa s ťažobou na duši niekomu blízkemu zdôverím, to naozaj netuším.
Nečakám odpustenie a často ani pochopenie. Nečakám, že sa dôverník bude namiesto mňa trápiť. Očakávam len vypočutie.

Netuším, či má veriaci intímnejší vzťah k spovedníkovi ako ja k tým svojim.
Áno, mám ich viac, spovedníkov. Každý vie o mne niečo, čo ma ťaží ale žiadny nevie úplne všetko. Len ja.
Priznám sa, že mám aj virtuálneho spovedníka, ktorému som v živote do očí nevidel, lebo sme spojení iba Sieťou. Ako vznikne dôvera, puto, medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú iba z kompunikácie to tiež netuším.

Jednu výhodu oproti veriacim mám.
Moji spovedníci sa vo všeobecnosti navzájom nepoznajú.
Namýšľam si, že netušia ako ľahko by obraz môjho svedomia mohli poskladať.
Alebo žiadnu výhodu nemám?

Čerňanka ma dnes svojim článkom inšpirovala k úvahe, ktorá sa nehodí ako priamy komentár.
Preto ju píšem tu, trocha oddelene.

Myslím na vyzradenie spovedného tajomstva.
Na prekvapenie, ktoré vznikne u spovedníka ak tajomstvo zverejním ja.
Na prekvapenie, ktoré zažijem ja ak tajomstvo zverejní spovedník.
Na prekvapenie, ktoré zažijú všetci ak sa dozvedia čo som navystrájal.

Myslím na to, či je každé tajomstvo, výčitka svedomia, prejavom pokrytectva.
Myslím na to, kedy sa uchovávanie tajomstva môže stať výčitkou svedomia.

Viem, hodilo by sa, keby som dal teraz na všetko odpoveď.
Lenže ja ju nepoznám a mám nedobrý pocit, že všetky odpovede nebudem schopný nikdy sformulovať.

Viac ako inokedy mám teraz pocit, že som sa vyspovedal.
A vlastne ani neviem komu.

Záleží na tom?

Stačilo

V januári mi blondýna pripomenula, aby som vedno s ňou sledoval príbeh Spartakiádneho vraha. Slovo vedno, v predchádzajúcej vete, netreba brať doslova.

Mahulena sľúbila, že sa k prípadu ešte vráti. Chcel som počkať na jej názor ale akosi už neviem vydržať tak sa neslušne vyjadrím skôr ako ona.

Televízna relácia vo mne opäť prebudila myšlienky o účele trestu.

Mnohokrát počuť, že nejaký zločinec bol odsúdený na trest odňatia slobody. Málokedy nepostrehnem frfľanie o tom, ako je to málo.
Nechcem teraz mudrovať nad sadzbami v trestnom zákonníku.
Kto bol nejaký čas zbavený slobody, má celkom jasnú predstavu aký dlhý je rok za mrežami. Mne stačila základná vojenská služba, aby som získal predstavu akým hrozným trestom je odňatie slobody pre človeka, ktorý si slobodu uvedomuje. Navyše ak obdobie neslobody trávi s ľuďmi, ktorých si dobrovoľne nevybral.

Myslím, že účelom trestu je zabrániť páchateľovi v ďalšej trestnej činnosti.

Keby to zákony umožňovali, mnohým by som trest úplne odpustil. Napríklad normálnym ľuďom, ktorý sa dopustili trestného činu z nedbalosti, rozumej chvíľkovej neopatrnosti, nepozornosti. Títo ľudia sú potrestaní výčitkami svedomia často doživotne. Trest, v zmysle práva, tak často pripomína eutanáziu, či hanobenie mŕtvoly.

Spartakiádny vrah je na slobode.
Prežil si svoje dlhoročné peklo vo väzení a ďalšie desaťročie v psychiatrickej liečebni kde kastráciou a trvalou hormonálnou liečbou lekári dosiahli, že stratil dôvod svoje zločiny opakovať.

Ako však dosiahnuť aby nájomný vrah po prepustení z väzenia svoj ekonomicky motivovaný čin nezopakoval? Je v tomto prípade iný ako doživotný trest odňatia slobody spoľahlivý?

Prečo mnoho ľudí neverí špecialistom a najradšej by Spartiakiádneho vraha na slobode nevideli
Naozaj neviem.
Myslím, že je na slobode úplne oprávnene.
Netreba ho viac trestať.
Stačilo.

Džony je Džony

O tom ako nerozumiem psom. Rozhovor s chovateľkou (Ch) psa.



Ch:
aha... tak Džonyho pekne vystav!!!!

JB:
šak, čo myslíš, kto ho na sieť vystavil. Stará Blažková?

Ch:
ani som ti nevedela, že mám takého super psa...
a ešte k tomu kašle!
a napíš o ňom aj na blog...

JB:
a čo, že mi ho je ľúto, že ste mu odfikli pinďuláka?

Ch:
si hnusný!!!!
že je to šťastný pes...
pišáka má, len nespraví deti, guľky nemá

a že ho máš rád, aj keď si ho ešte nevidel....
je to inteligent, vďačný, kašle

a má 11 rokov

si myslíš, že Džony, za to, že nemá guľky, je nešťastný???

JB:
myslím, že džony JE nešťastný, vy ho nevidíte ako reve po kútoch keď nie ste doma, aký je zúfalý

Ch:
no úúúúrkite...
je rád... že je u nás, lebo nikto na neho nekričí, nebije ho... aj žrať dostane... čučká s nami v altánku, všade je s nami...
ak ide auto naše, víta nás a vedie auto pred predným kolesom do garáže...

JB:
No hej, ale čo jeho sexuálny život?

Ch:
už si odtrtkal...
aj sliepky pozabíjal....
teraz je dôchodca, má kľud...

JB:
čo to znamená, že je dôchodca?

Ch:
no, je už starý... má 11 rokov,
on bol vykastrovaný až keď mal 6 rokov...
už len ocikáva všetko

JB:
Keď mal 6 rokov, tak bol čím? Už vtedy bol dôchodcom?

Ch:
nie, vtedy vyvádzal, že keď si nemohol šuchnúť, tak drhol sliepky...

JB:
teda sexuálny maniak, deviant?

Ch:
tak odbavil sa na sliepkach...
lebo chodil cez záhradu sesternici za kóliou a tá bola vysoká...

JB:
on je teraz vlastne teraz trestancom. Nevnímaš to tak?

Ch:
nie...
nemôže byť trestanec...
veď by si aj tak nešuchol, lebo bola vysoká, vlastne sme mu spravili službu, netrpí, že nesexuje... je aj kľudný a aj jeho psychika je v poriadku...

rozumie, nepotrebuje príkazy, stačí mu povedať ľudskou rečou, Džony nerob to, poď ideme... Ďžony kde si... a tak....ale chýba mu Ponožka, bol veľmi smutný... ako bola skapatá v búde, on ju tam zohrieval...
a vieš ako má rád zmrzlinu???? je celkovo strašne maškrtný... je to veľmi dobrý pes, v živote neublížil, nepohrýzol nikoho, dá vedieť, ak niekto ide, šteká... je zlatý... naozaj

JB:
A o sex s Ponožkou nemal záujem?

Ch:
ale len tak málo...
stále za ňou chodil, strážil ju...

JB:
Ktovie prečo. Myslíš, že sa mu prejedla, keď ju mal "na dosah"?

Ch:
nie, on skôr mal taký ochranársky pocit...

JB:
aha, akýsi rodičovský vzťah?

Ch:
ano... vieš, bol starší...

JB:
Aha.

Lepiť hovno sekundáčom

Priestory pre fajčiarov a nefajčiarov nebudú musieť majitelia reštauráciíí oddeliť. Vláda včera tento zákon neschválila...

Prečítal som si v dnešnom vydaní SME na štvrtej strane dole. Vôbec nemám dobrý pocit, že som týchto tupcov nevolil

Ako dobre, že drvivá väčšina reštaurácií je už teraz stavebne oddelená od okolia.

Hráčka na spinet zastrelená počas predstavenia!

Včera som bol mrzutý. Pár ľudí to môže dosvedčiť aj na súde.

Večer bol už skvelý. V živote som nevidel komické operu na nádvorí. Tá včerajšia mala podtitul Opera ako ju nepoznáte.

Kto by nešiel? A ešte s milovanou osobou.
Pergolesiho opera Slúžka paňou (La serva padrona) je rozkošným dielkom, ktoré odporúčam každému, kto ide prvýkrát na operu.
Režisér, akýsi Talian, ktorého meno som si nezapamätal, pridal do opery aj prvky situačnej grotesky. Korunu všetkému nasadil výkon Lucie Knotekovej v roli Serpiny. Hádam môžem pri popise dojmov z komickej opery povedať, že rola jej sadla ako riť na šerbel.

Isto-iste ešte zo žiadnej opery neodchádzala moja najdrahšia zvlhnutá!

Spomenul som, že popŕchalo?

Sýty hladnému

Priateľka si dopoludnia zlomila ruku.

Urobili jej snímok a bolo jasné, že zlomeninu treba operovať. Zadrôtovať.
Posadili ju do čakárne, že treba počkať na doktora.
Špecialista je v jednom kole, operuje.
Po štyroch hodinách dostáva priateľka liek na utíšenie bolesti.
Verbálny.
To Vás nemôže až tak bolieť!
Priateľku chytá hlad a opatrne sa pýta odborníkov, či sa môže ísť do bufetu najesť.
Vylúčené, veď ju budú operovať!

Kto mal zlomenú ruku tak, že ju bolo treba vystužiť oceľou, možno pochopí, že zlomeninu sprevádzajú bolesti. Koho niečo niekedy bolelo je ochotný pripustiť, že čas sa začína akosi vliecť. A ešte spomaľuje!

Večer sa priateľka dostáva na rad, pod nôž. Vyhladnutá, zmučená.
To Vás nemôže až tak bolieť!

Konečne je, okolo ôsmej večer, ruka opravená a zasadrovaná.
Zle.

Tam kde je spevnenie zbytočné sa majestátne vyníma gypsový pahorok.
Zrejme celodenné úspory sadry. Uložené na vnútornej časti ruky pod ramenom.
Krehká žena vyzerá s odstávajúcou rukou ako reumatický Pinocchio.
Sadrový pomník lajdáctva ju tlači do boku.
To Vás nemôže až tak bolieť!

Prejde pár týždňov.

Odborníci snímajú sadru. Bez problémov, bez bolestí.
Priateľka si vydýchla. O pár týždňov jej vyberú z ruky šalovanie a bude.

Figes boroves!

V noci priateľku prebúdza bolesť. Blízko zlomeniny je pod kožou tvrdý hrbolček.
Ani dotknúť!
Nasleduje návšteva nemocnice, ohmatanie, zjojknutie, zahmkanie a zhotovenie fotky zlomeniny.
Šalovanie sa rozpadlo a armovací drôt sa pohybuje! v ruke so zjavnou snahou prebodnúť sa kožou na slobodu.
Kto vás operoval?
Doktor Jajbolí?

Aháááá, hmmm, nóóó...

Zatláčajte si vyčnievajúci drôt naspäť dovnútra!
Veď už! o dva mesiace Vám ho aj tak vyberieme.

To Vás nemôže až tak bolieť!

O ničom

Veľkonočná nedeľa. Najvýznamnejší cirkevný sviatok. Pravoslávnych. Ráno ma objala. Uvoľnenosť.

Nasadli sme do otvoreného vagóna vláčika, čo sa kedysi volal Pioniersky.
Okolo nás poletovali krehučké guľaté balíčky detského dychu.
Obďaleč, decentne zašité, si služobne vypaľovali zobák štyri žabie samce.
Uvoľnenosť.

Vystúpili sme z vlaku lebo usmiate tváre ani veselé odpovede železničiarov nedávali odpoveď na otázku kedy sa pohneme do cieľovej stanice, ešte stále, zvanej Vpred.
Uvoľnenosť.

Prekonali sme vodný tok a vykročili lesom. Až teraz som si všimol, že kyslička má svetlomodré kvietky. Negramotnú krása drobných kvietkov neoslovila. Kyslá chuť rastlinky áno. Spásala ich celou cestou.
Uvoľnenosť.

S Nerváčkou sme rozoberali prvé lásky. Prvýkrát. Nič neprezradím!
Uvoľnenosť.

Cestou sme minuli pár cyklistov s vypleštenými očami a hánkami zbelenými od stískania brzdových páčok. Pár funiacich, s pohľadmi upretými na predné kolesá, nás predbehlo. Neviem či si nás všimli. Negramotná objavila novorodený lišajník na zvrásnenej bridlici.
Uvoľnenosť.

Jazdci na koňoch boli ako zjavenie z iného sveta. Usmievaví, vnímajúci okolie i naše pozdravy. Ešte aj kôň na mňa žmurkol. Alebo kobyla?
Uvoľnenosť.

Cestou domou sa na sedadlo vedľa mňa zrútil zarastený chlap smrdiaci capinou. Neustále pohyboval čeľusťou. Keď sa ma spýtal, či autobus ide aj na stanicu bolo zrazu jasné, že dojedal kobylinec. Ostal som sedieť na mieste.
Uvoľnenosť.

Doma, už v podvečer, šušulky objektívom telefónu lovili belorítky, ktoré sa vrátili do jedeného z hniezd. Bezvýsledne. Negramotnej nepretržité rozprávanie odplaší aj ľudí. Človek v sedačke tlačenej vrtuľou pod skriveným obdĺžnikom padáka ju nezačul. Bezstarostne poletoval nad mestom ako vrana. Otvoril som si pivo so zelenou nálepkou.
Uvoľnenosť.