Telemetria

Raz nám učiteľ povedal, že snímky z družíc sa k nám, na Zem, prenášajú signálom, ktorý je tisícnásobne slabší ako vesmírny elektromagnetický šum.

To tisícnásobne netreba brať úplne vážne. Presnú hodnotu som už dávno zabudol. Signál je určite ešte slabší.
Nechcem tu mudrovať ako je možné, že vesmírne fotky nakoniec vidíme. Je o tom celá veda zvaná telemetria.

Ostatné mesiace života boli pre mňa v mnohom zvláštne. Ale v jednom výnimočné.
Spúšťačom výnimočnosti bol priateľ Peťo. Boli sme ho s Jeho terajšou pozrieť pred odchodom do cudziny. Kvákali sme o všetkom možnom.
Ku koncu, asi to poznáte, sa debata podobala na šum.
A zrazu šumom prenikol signál, ktorý som dokázal zrekonštruovať.
„Veď ja vás mám rád“, povedal zrazu.

Čoo??? Aj mňa? Ako? Čo tým chceš povedať? - Myslel som si.
Ešte dobre, že som sa od prekvapenia nezmohol na slovo.
Peťove ďalšie slová všetko vyjasnili.

Nasledujúce dni plynuli v monotónnom bielom šume.

Až do chvíle kým som nezačal nedostávať mejly, ktoré fungovali ako Dolby.
Potláčali šum naokolo.
Nebolo treba použiť žiadne telemetrické obvody ani algoritmy.

Neboli to mejly ľúbostné.
Boli síce od ženy, ale už mám natočené na tachometri dosť, aby som poznal, že ich píše žena „iba“ ako Človek. Jeden z posledných končil slovami „Objímam ťa“

Zase som bol prekvapený napriek tomu, že som tie slová mohol očakávať.
Dolby bolo zapnuté.

Venované Silvii